Aké to je byť súčasťou takej rozvetvenej rodiny ako sú Filipovci? Koľko vás je, keď sa stretnete?
Je nás veľa. A viem, že ako dieťa som to milovala. Ale rodinným tmelom bola naša prastarká. Keď zomrela, starká predala dom, lebo sa oň nemal kto starať, a tým sa skončili aj veľké rodinné stretnutia. Párkrát som ja zorganizovala aspoň stretnutie väčšej časti rodiny, z toho raz na starkej deväťdesiatku. To bolo v Dudinciach. Prastarká mala len starkú, a tá vychovala štyri deti (najstarší bol Jaro, mladší Ľubo, Táňa a Vlastimil), každé z nich malo po tri alebo štyri deti. Skoro všetky vnúčatá už majú aj svoje deti a dokonca niektoré pravnúčatá sú už tiež dospelé. Keby sme sa dnes všetci zišli, bolo by nás okolo štyridsať.
Čo ste po Filipovcoch podedili?
Všetko možné. Ako to už býva. Po starkej určite lásku k poézii, tú po nej zdedila aj moja mama. Po starkom máme všetci zasa lásku k hudbe, a k ručným prácam. Starký učil fyziku a technické práce. Vyrábal z dreva celé nábytkové steny. Mama je po ňom veľmi zručná a výtvarne nadaná, a Jaro a Vlasťo (najmladší) boli po ňom veľmi muzikálni, čo sa prenieslo aj na nás, na vnúčatá.
Čítajte viac Jaro Filip by mal 75, stále tu vonia dym z cigaretky na dva ťahy
Vy žijete v Česku – chodíte na miesta, kde Filipovci žili?
V Moravciach sme sa roky stretávali celá rodina. Máme krásne fotky, kde bol ešte aj prastarký. Naposledy sme sa tam zišli, keď prastarká umrela. Bolo to dva roky po Jarovej smrti. Bola úplne zdravá, ale zlomená. Povedala, že tu už nemá čo robiť, ak tu nie je on. Mala len 36 rokov, keď sa Jaro starkej narodil, takže ho brala trochu ako svoje dieťa. Kým bola ešte prastarká samostatná, teda až do smrti Jara, žili starí rodičia v Rajci nad Rajčankou, takže sme tam chodievali v lete na prázdniny. Milovala som to tam. Neďaleko, v Považskej Bystrici, býval strýko Vlasťo, takže sme sa stretli vždy aj s nimi. Bolo mi veľmi ľúto, keď sa potom starí rodičia museli presťahovať do Dudiniec, aby boli k starkej bližšie.
Ako si spomínate na strýka Jara? Máte niečo ako muzikanti spoločné?
Moje detské spomienky naňho sú hlavne z tých stretnutí v Moravciach, lebo tam nemohol nikam ujsť, takže sme sa s ním najviac porozprávali. Z bratislavských návštev si Jara pamätám, že vždy len prešiel na príkaz tety Evy od počítača za nami do obývačky, a zohral scénku na tému „rodinná návšteva“ a zase zmizol v útrobách svojej pracovne. Tak to bolo vždy v súkromí.
Dnes tomu presne rozumiem, lebo to mám úplne rovnako. Možno to vyplýva z toho povolania. Celé detstvo som ale počúvala platňu Bolo nás jedenásť, ktorú napísal spolu s Milanom Lasicom pre trio Lasica – Satinský – Filip a neskôr všetky tie krásne šansóny pre Richarda Müllera. Keď som začínala spievať, stihol aj mne napísať ešte tri piesne. Dve z nich dodnes hráme. Myslím, že ako taký základ to vo mne všetko ostalo a nejakým spôsobom sa to v mojej tvorbe odráža.
V roku 2018 ste krstili básnický debut, ktorý vydala vaša stará mama, Jarova mama, Emília. Vtedy mala už 89 rokov. Píše ešte?
Tá knižka vyšla symbolicky k starkinej deväťdesiatke a krstil ju Milan Lasica. Povedal jej, že je rád, že nepublikovala už vtedy, keď s Jarom spolu písali piesne, lebo by nikdy nebol oslovil jeho, ale starkú. Bola veľmi pyšná. Dnes má 95 rokov a donedávna ešte sem-tam niečo napísala a komunikovala na facebooku.
