Pôvodne barokový rodný dom Antonína Dvořáka je národná kultúrna pamiatka, niekdajšia dedinská krčma, ktorú viedli Dvořákovi rodičia František a Anna. Pokračovali tak v dlhej miestnej tradícii, pretože hostinec na tomto mieste fungoval už v 17. storočí.
V roku 1840 si ho prenajali Dvořákovci od rodiny Engelhardtovcov, ktorí ho znova prevzali v roku 1847. Neskôr – v roku 1884 dom získali Lobkowiczovci, aby oň prišli až v 20. storočí po konfiškáciách nacistickým i komunistickým režimom. Hostinec v dome fungoval až do roku 1951, keď tu vznikol pamätník Antonína Dvořáka.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
O 40 rokov neskôr dom vrátili rodine Lobkowiczovcov. Od polovice 70. rokov do 2019 budova patrila pod Národné múzeum, no potom spoločnosť Lobkowicz Collections začala jej dlhoočakávanú premenu na medzinárodné hudobné centrum s novou expozíciou. Teraz v lete začali testovaciu prevádzku, takže aj vstupné je zvýhodnené – stojí 90 korún. A veru sa hudobným nadšencom, najmä tým s deťmi, oplatí ju navštíviť.
Príbuzní na pivných sudoch
Mladá sprievodkyňa nás ubezpečuje, že celá výstava, ktorá prepája Dvořákovu hudbu s jeho rodiskom, je haptická – teda na všetko sa dá siahnuť, dajú sa tu hrať rôzne hry, objavovať mnohé zákutia a zaujímavosti. Napríklad tu nájdeme modlitebnú knižku Antonína Dvořáka, ktorú budúcemu skladateľovi venoval v roku 1853 princ Lobkowicz ako odmenu za študijné úspechy, v inom zákutí venovanom prírode sa dočítame, že vtáčí spev bol pre Dvořáka veľkým zdrojom inšpirácie.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V jeho hudbe nájdeme ozvenu spevu vtákov, plynúcej rieky či šumiaceho lesa. Celkovo sa veľký dôraz kladie na zvukovú stránku a hudbu, ktorú si návštevníci môžu vypočuť pomocou audiosprievodcov. Hlas Marka Ebena rozpráva rôzne príbehy z Dvořákovho detstva, anekdoty z Nelahozevsi, o požiari krčmy aj o tom, ako Antonín pomáhal v mäsiarstve (od detstva chodil s otcom nakupovať po okolí zvieratá a často mal za úlohu doviesť ich do Nelahozevsi) či hral v miestnej kapele.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V novom múzeu sa budú konávať programy pre školy, pretože práve v tomto dome Antonín prežil svoje ranné detstvo. Architektonický návrh rekonštrukcie rodného domu vytvorilo renomované britské štúdio Wright & Wright, autorkou expozície je muzikologička Eleonore Kinsky. Najskôr sa zoznámime s Nelahozevsou, centrom lobkowiczovského panstva, kde v 40. rokoch 19. storočia začala výstavba železnice z Prahy do Drážďan.
Prvé lokomotívy vraj na Antonína, priaznivca technického pokroku, veľmi zapôsobili. Lenže Nelahozeves na rozdiel od susedných Kralúp nemala vlastnú zastávku, a tak význam kedysi dôležitej obce začal upadať.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Vzápätí sa ocitneme v krčme, kde na obrázkoch na stenách vidíme animovaných štamgastov a v slúchadlách počujeme ich konverzáciu. V susednej miestnosti je rodokmeň rodiny Dvořákovcov namaľovaný na pivných sudoch a opäť si môžeme vypočuť príbehy jednotlivých členov. Kinská však zdôrazňuje, že to s technológiami nechceli preháňať, lebo hlavným exponátom je autentický dom a Dvořákova hudba.
„O Dvořákovom detstve sa vie len veľmi málo. Prehľadali sme archívy, konzultovali a spolupracovali s rodinou,“ povedala o vzniku expozície Kinská. Dozvieme sa však, že keď Anna Dvořáková rodila, v dome sa práve konala tanečná zábava. Jej manžel, zručný citarista, vo vedľajšej miestnosti zabával hostí. Keďže Antonín bol prvé dieťa, Anna si zavolala namiesto pôrodnej babice z Nelahozevsi na pomoc svoju priateľku, pôrodnú babu z rodných Uhov. V expozícii vidíme kút s dobovou kolískou. V tejto konkrétnej sa síce Antonín nehojdal, no dá návštevníkom lepšiu predstavu.
Foto: House of Lobkowicz
Nasleduje „světnice“, kde sú vystavené taniere s menami Dvořákovskej rodiny. Dočítame sa, že světnice bola srdcom každého dedinského domu a spoločne so susednou čiernou kuchyňou slúžila rodine ako jediná obytná miestnosť. S výnimkou novorodencov tu spala celá rodina v jednej posteli a stôl v rohu sa používal na jedlo a ručné práce. Tu sa narodili prvé tri deti Anny a Františka Dvořákovcov – Antonín (1841), František Seraf (1843) a Aloisie (1845). Vo světnici sa stretávali hlavne ženy, drali tu perie, šili, plietli či rozprávali si rozprávky a modlili sa.
Foto: House of Lobkowicz
V tanečnej sále čítame úryvok z rozhovoru s Dvořákom pre The Sunday Times z roku 1885: „Ako milujú tanec! V nedeľu, keď sa skončí bohoslužba, začnú hrať a tancovať a často vydržia bez prestávky až do rána. Každá dedina má svoju kapelu s ôsmimi až desiatimi muzikantmi – k tej našej som patril, ledva som vedel len trošku hrať na husliach.“
Videl rusalky
Na hornom poschodí uvidíme malú dobovú školu, akú Antonín navštevoval. Mala len jednu triedu s najnutnejším vybavením. Bola to triviálka, ktorá učila deti zo skromných pomerov iba to najzákladnejšie a pripravila ich obvykle pre remeslo ich rodičov. Okrem výučby náboženstva, čítania, písania a počítania však škola v Nelahozevsi zahŕňala aj hudbu. Dvořák mal šťastie, pretože po celé detstvo bol obklopený a vzdelávaný schopnými učiteľmi. V škole pôsobil ako kantor Josef Spitz, sám muzikant, ktorý sa staral o hudobnú výchovu detí, chrámovú hudbu a často aj o miestnu kapelu.
Foto: House of Lobkowicz
Dozvieme sa aj o prísnom učiteľovi Liehmannovi, ktorý našťastie presvedčil Dvořákových rodičov, aby ich syn namiesto mäsiarskeho remesla radšej študoval hudbu. Liehmann bol zdatný hudobník, vedel hrať na niekoľkých nástrojoch – na husliach, klarinete, lesnom rohu, klavíri a organe, komponoval a viedol spevácky zbor. Antonína učil hrať na klavíri a organe a tým, že ho nechával opisovať noty, zoznamoval ho so zásadami kompozície a generálbasu.
Inšpiráciou pre Dvořákovu hudbu bola železnica, Kostolík sv. Ondřeja stojaci oproti jeho rodného domu, kam chodil ako dieťa hrať a spievať či rieka a celkovo príroda. Ako malý chlapec veril na rozprávkové bytosti a priam videl v miestnej prírode rusalky, ktoré potom dostal do hudby. V roku 1853 sa odsťahoval za štúdiom do neďalekých Zloníc.
V hudbe vychádzal Dvořák z českej ľudovej tvorby, definoval český národný hudobný štýl a prezentoval ho svetu. Jeho zásadné kompozície, vrátane Slovanských tancov a opery Rusalka, sa s úspechom hrali v Prahe, Viedni a v Londýne. Počas pôsobenia vo funkcii riaditeľa amerického Národného konzervatória hudby v New Yorku (1892–1895) zložil Dvořák svoje najznámejšie dielo, Novosvetskú symfóniu. Premiéru mala v decembri 1893 v Carnegie Hall a v roku 1969 sa jej nahrávka dokonca dostala na palubu Apolla 11, ktoré letelo s Neilom Amstrongom k Mesiacu.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Dvořák povzbudzoval Američanov, aby počúvali svoje jedinečné hudobné dedičstvo, hlavne černošské spirituály a hudbu pôvodných amerických obyvateľov. Inšpirovali aj jeho vlastnú tvorbu a pripravili pôdu pre amerických skladateľov ako George Gershwin či Duke Ellington, vďaka nim vznikli nové hudobné žánre vrátane džezu. Český skladateľ tak ovplyvnil americkú hudbu. Aj keď Dvořák dosiahol medzinárodný úspech, nezabudol na svoj skromný pôvod. V jeho hudbe počuť zvuky detstva ako hluk dedinskej krčmy, šumiacu Vltavu, hvízdanie parných vlakov či vtáčí spev.
