Už ste dnes raňajkovali? Kedysi ste vraj nejedli skôr, ako ste vzali do ruky husle…
Už to nie je také striktné ako kedysi, život mám momentálne trošku iný, ale neraňajkujem rád. Lepšie povedané, radšej jedávam večer, keď si jedlo môžem užiť. Cez deň sa sústredím na učenie či skúšku s orchestrom.
Skôr mi šlo o to, či už ste dnes stihli cvičiť. Voláme si o jedenástej predpoludním.
Dnes je trošku iná situácia, manželka ochorela, takže od rána som so synom Finnom. Ešte som sa nestihol najesť.
Foto: archív Dalibora Karvaya
Ondrej Jánoška mi spomínal, že už dávnejšie ste sa rozprávali o nápade dať dokopy viacerých výborných huslistov. Prečo sa to podarilo až teraz? V polovici augusta vystúpite spolu traja virtuózni huslisti s vaším profesorom Borisom Kuschnirom na záverečnom koncerte festivalu Viva Musica!
Už sa to raz malo konať, no prekazila to pandémia korony. Vtedy to mal byť koncert v Slovenskej filharmónii. Som veľmi rád, že my, traja slovenskí študenti Borisa Kuschnira – Ondrej Jánoška, Karol Daniš a ja, si teraz zahráme spoločne na jednom pódiu. Bolo fantastické mať takého profesora, ktorý sa nám naozaj venoval. Ľudia, ktorých mal v triede, boli výnimoční. Vo Viedni bola obrovská konkurencia. Profesor mal malú triedu, hlásili sa mu študenti z celého sveta a on si vybral len jedného nového za rok. Vôbec nebolo jednoduché sa k nemu dostať. Málo ľudí sa venuje študentom tak, ako to robil on. Dnes má profesor 75 rokov a stále od rána do noci učí.
Vy ste už ako tínedžer mávali u profesora Kuschnira nočné hodiny. Prečo?
Často, keď som sa pripravoval na nejakú veľkú súťaž, tak som k nemu chodieval o jedenástej či o dvanástej v noci. Napríklad keď som bol uňho na kurze v Izraeli, mal profesor ešte koncerty, ktoré sa začínali neskoro, potom šiel ešte na večeru a moja hodina sa začínala o tretej v noci.
To ste sa ešte zvládali sústrediť na hranie? Nezatvárali sa vám od únavy oči?
Nemal som na práci nič iné, len spať a cvičiť. Takže keď vieš, že bude hodina v noci, musíš prísť oddýchnutý aj vtedy.
Koľko rokov ste uňho študovali?
Presne ani neviem, asi 12 až 14 rokov.
Takže k profesorovi Kuschnirovi máte špeciálny vzťah?
Úplne špeciálny, keď som prišiel v 14 rokoch do Viedne, nebol len mojím profesorom, ale aj mentorom, ktorý mi radil v profesionálnom živote – pokiaľ šlo o kariéru, súťaže, všetko sme riešili spolu.
Bol prísny? Mal iné metódy ako slovenskí učitelia hudby?
Bol neskutočne prísny, ale neviem to porovnať so slovenskými učiteľmi, lebo som ich až tak veľa nepoznal. Boris Kuschnir mal obrovský rešpekt svojich študentov. Keď človek nebol stopercentne pripravený na hodinu s ním, radšej tam ani nešiel. To by nemalo zmysel.
Foto: festival Viva Musica!
Prečo?
Dal človeku jasne pocítiť, že nie je pripravený. Mne sa to našťastie nestávalo často, ale ak mi náhodou nevyšiel nejaký koncert podľa jeho predstáv, jasne povedal, že takto si to nepredstavuje a že takto nebudem mať úspech. Jednoducho, takouto formou by sa jeho študent nemal verejne prezentovať.
Bral to tak, že by to uškodilo aj jeho menu?
Aj jeho, aj môjmu, ale robil to veľmi dobre. Bol to jeho štýl, takže žiaci museli byť psychicky dosť odolní. Nezvyšoval hlas, ale mnohí to nezvládali a boli prípady, že aj odišli preč.
Niekde som sa dočítala, že keď ste mali sedem rokov, cvičili ste tri až štyri hodiny denne, v sedemnástich ste už hrali aj 12–13 hodín. Ako je to dnes?
Teraz je úplne iná situácia, učím na dvoch vysokých školách, som koncertným majstrom orchestra a mám rodinu. Často cvičím nárazovo. Napríklad keď viem, že niečo musím za dva tri dni nacvičiť, vtedy hrám aj celú noc. Cez deň sa snažím venovať Finnovi, manželke. Aj nové skladby cvičím v noci.
Foto: archív Dalibora Karvaya
Aj vaša žena je huslistka. Ako to funguje s cvičením? Striedate sa?
Momentálne je so synom, teraz hrá pomenej koncertov, nedá sa to. Som rád, že má pre mňa pochopenie. Pre toho, kto nepozná muzikantský život, by to bolo ťažšie. Často musím zobrať noty, zavrieť sa do izby a cvičím celý deň alebo noc. Som často preč, lebo mám skúšky s orchestrom, večer koncert a tak ďalej, nie je to jednoduché.
Bola to od manželky obeta?
Obetou bolo už to, že za mnou prišla do Viedne a začali sme žiť tu, lebo pochádza zo Sliezska. Bola aj v Bratislave, tam hrala v komornom orchestri, učila a mala ďalšie aktivity. Potom prišla korona, ja som získal novú prácu v orchestri Viedenských symfonikov, mal som ťažký skúšobný rok – musel som študovať veľa nových vecí plus máme syna. Vlastne nebola veľmi šanca, že by sa žena mohla venovať hraniu. Ja si však už začínam viac vyberať a chcem hrať len tie koncerty, ktoré majú pre mňa zmysel a na ktoré sa teším.
Už nevidím dôvod, aby som hral nejaké dielo po 50. raz a len ho zopakoval, aby to nebolo iné. Chcem, aby aj publikum, aj ja sme mali z diela zážitok. Pre mňa je dôležité učenie a venovať sa žiakom, potom sólo hranie a, samozrejme, chcem byť so svojou rodinou. Za ten rok som mal toho neskutočne veľa a uvedomil som si, že je najdôležitejšie nájsť si čas pre rodinu, lebo to beží strašne rýchlo.
Foto: archív Dalibora Karvaya
Chodí sa vaša žena, prípadne aj so synom, pozrieť na niektoré vaše koncerty ako poslucháčka?
Ešte veľmi nie, lebo koncerty sú vždy večer. Syn má tri rôčky, ešte by to naňho bolo priveľa. Ale bol sa pozrieť na nejakej skúške. Chodí aj na detské koncerty, to ho baví, ale na moje ešte nie.
Pýtam sa aj preto, že vaši kamaráti Jánoškovci majú veľmi muzikálne deti a občas ich berú so sebou, sem-tam spolu vystúpia. Možno by ste aj s vaším synom mohli sformovať nejakú detskú kapelu…
To ťažko povedať, uvidím, či Finn bude mať k hraniu vzťah. Určite ho nechcem do ničoho nútiť. Má malé husličky, niekedy ich chytí a baví ho to. Budeme ho podporovať v tom, čo ho bude baviť a na čo bude mať talent. Ale bez obrovského talentu je v tejto brandži ťažké sa uživiť, konkurencia je dnes neskutočne široká. Hlavne nechcem, aby sa cítil pod tlakom.
Foto: archív Dalibora Karvaya
Na vás však nikto nemusel tlačiť, nie?
Nepamätám si, že by som mal obdobie, keď by som nechcel hrať. Bez toho by to nešlo. Človek to naozaj musí chcieť, treba obrovskú disciplínu, stále na sebe pracovať. Aj teraz, keď sme šli na dovolenku, som si husle bral so sebou. Aspoň ráno alebo v noci si niečo musím zahrať.
Vraj ste hrali asi na 50 stradivárkach. Na akých husliach budete hrať na záverečnom koncerte festivalu Viva Musica!?
Keďže som koncertný majster Viedenských symfonikov, mám momentálne zapožičané husle z dielne Antonia Stradivariho z roku 1694 od Rakúskej národnej banky.
Foto: Peter Brichta
Vraj sa také vzácne husle musia nosiť v relatívne obyčajnom puzdre, aby nepriťahovalo pozornosť zlodejov. Je to tak?
Nie, práveže treba veľmi dobré puzdro. Každý nástroj je veľmi dobre evidovaný, ak by ho aj niekto ukradol, mal by veľký problém ho predať. Mohol by si tie husle len nechať pre seba alebo ich predať na čiernom trhu, no tam by dostal minimum. Zlodej by to nemal jednoduché.
Mávate stres, aby sa vzácnym husliam niečo nestalo, aby sa nepoškodili?
Myslím na to, aby som husle niekde nezabudol, pri cestovaní na ne musíte dávať pozor. Ale som na to celkom zvyknutý, pretože som mal vždy zapožičané skvelé nástroje a viem, ako s nimi zaobchádzať. Nestresuje ma to, stradivárky sú súčasťou môjho života.
Spomínali ste, že profesor Kuschnir bol dosť kritický. Kto je dnes vaším najväčším kritikom?
Bez kritiky to nejde, snažím sa byť sám sebe najväčším kritikom, aby som sa posúval ďalej. Preto chcem vždy niečo v programe meniť, aby to bolo zaujímavé pre mňa i pre publikum. To sa snažím odovzdávať aj študentom, praktické skúsenosti z pódia. Je totiž celkom iné cvičiť doma a postaviť sa na pódium a hrať s orchestrom.
Ako znášajú kritiku hráči v orchestri? Alebo ste skôr láskavý šéf?
Nie som šéf, som koncertný majster. Nie je to najjednoduchšia úloha, som medzičlánkom medzi dirigentom a orchestrom. Za sezónu príde veľa dirigentov a treba vytvoriť dobrú atmosféru, vtedy veľa vecí funguje lepšie. Ľudia v orchestri sú často veľmi unavení, je náročné stále študovať nové programy, nahrá sa jeden program, nasleduje štyri, päť skúšok, dva koncerty a už je tu nový program. A takto odznova celý rok, v lete nie je voľno, ale hráme na veľkom festivale v Bregenzi niekoľko týždňov, potom je trojtýždňová pauza a ide sa odznova. Počas sezóny sú turné v Európe, jedno veľké turné v Ázii, ktoré trvá aj tri týždne. Ako koncertný majster mám sóla a zodpovednosť, ale zasa o niečo menej služieb.
Majú Viedenskí symfonici u Rakúšanov veľkú prestíž? Považujú toto teleso za niečo špeciálne?
Áno, hoci, samozrejme, Viedenská filharmónia je ešte viac. Viedenskí symfonici majú obrovskú tradíciu, sú považovaní za jeden z najlepších európskych orchestrov.
Čo pre vás znamenalo, keď ste sa stali koncertným majstrom Viedenských symfonikov?
Nikdy som nemal cieľ ísť do orchestra, no neskôr som si povedal, že to vyskúšam. Aj kvôli svojim študentom, lebo väčšina študentov sa do orchestra chce dostať. Preto som chcel vedieť, aké to je, keď v ňom človek je. Skúšobný rok bol náročný, zistil som, aká ťažká práca je mať stále nových dirigentov, prichádzajú skvelí sólisti, to ma zaujímalo. Som veľmi rád, že v tom orchestri môžem hrať. Videl som to z inej stránky, než keď som vystupoval ako sólista.
Foto: Lukas Beck
Priblížite nám viac prácu koncertného majstra?
Keď niečo nie je jasné, musím to hráčom ukázať, vysvetliť im, ako sa nejaké miesto má hrať – a neplatí to len pre skupinu huslistov, ale pre celý orchester. Takže musím byť veľmi dobre pripravený už na prvú skúšku, vždy si domov beriem partitúry všetkých skladieb, naštudujem si ich. Je to náročné, programy sú dlhé. Len vypočuť si jednu symfóniu trvá 40 či 50 minút, potom to začnem cvičiť, sú to hodiny a dni.
Keď ste v roku 2015 otvárali na nádvorí bratislavskej Starej radnice festival Viva Musica!, vystupovali ste s kontrabasistom Romanom Patkolóom a klaviristom Danielom Buranovským. Medzi divákmi vtedy boli aj bratia Jánoškovci, veľmi vám tlieskali. Bavila som sa s nimi o tom, páčila sa mi ich prajnosť. Povedali mi, že vás oboch s Romanom prišli podporiť, lebo ste ich kamaráti. Roman Jánoška povedal: „Kolegovia v hudbe by sa mali podporovať, keď je čas, radi prídeme na ich koncert. Myslím, že ich to poteší.“ Takže vy muzikanti sa navzájom neberiete ako konkurenti?
Vôbec nie, je veľká chyba, ak to niekto berie ako konkurenciu. Bez ostatných by človek nikdy kariéru neurobil. Aj keď človek hrá komornú hudbu, potrebuje ostatných, klaviristu, orchestrálnych hráčov, bez nich to nejde.
Keď teraz budete hrať s Ondrejom Jánoškom a Karolom Danišom spolu s vaším profesorom Kuschnirom, budete mať aj trošku trému? Boris Kuschnir sa vyjadril, že sa veľmi teší na stretnutie so svojimi troma slávnymi žiakmi.
Študentské časy už sú dávno preč, tréma nehrozí, my všetci môžeme byť radi, že sme chodili do jeho triedy. Už je to iné, sme kolegovia na univerzite, učíme a často sa vidíme na rôznych skúškach. Takže aj ja sa teraz teším, nebude to hocijaký koncert. Stretnem sa s profesorom, s ktorým som prežil toľko dôležitého a veľmi sa mi venoval, keď som lietal na koncerty a súťaže.
Karol Daniš je zase koncertným majstrom v orchestri Grazer Philharmoniker/Oper. Vymieňate si navzájom skúsenosti, rozprávate sa o tom, ako to funguje v Grazi a ako vo Viedni?
Určite áno, niekedy si zavoláme, bavíme sa, ako fungujú skúšky, akí sú u nich práve dirigenti a aké programy hrajú. Bavíme sa aj o komunikácii v rámci skupiny a celého orchestra, keď je tam 50–60 ľudí.
Orchestre majú dnes medzinárodné zloženie, však? Z akých rôznych končín máte hráčov a ako sa vlastne bavíte?
Bavíme sa často anglicky, no väčšina hráčov študovala vo Viedni. Už keď sa hlásia do orchestra, musia mať vynikajúci životopis, odporúčania zo školy, ak študovali u nejakých výborných profesorov, je to obrovské plus. Kto vyhral nejaké súťaže, dostane pozvanie na konkurz. Pokiaľ ide o národnosti, je ich veľa. Máme aj veľa hráčov z Ázie, ktorí v Rakúsku študovali a robia všetko preto, aby sa dostali do orchestra vo Viedni.
Môžete sa aj vy niečo naučiť od orchestrálnych hráčov?
Samozrejme, naučiť sa hrať v skupine je iné, ako keď je človek sólista. Hlavne sa treba veľmi rýchlo naučiť veľké množstvo hudby, to bola pre mňa obrovská výzva. Veľa tých vecí som nepoznal, nehral, každý týždeň je iný program. Musel som ho cvičiť v pauzách medzi hraním či v noci, lebo ďalší týždeň som ho musel ovládať.
<OT>Na čo sa môžeme tešiť na záverečnom koncerte festivalu Viva Musica!? Čo budete hrať vy? <A>Ja zahrám Meditáciu od Čajkovského, od Camille Saint-Saënsa Introdukciu a Rondo capriccioso a mol, op. 28, budeme hrať aj Bachov dvojkoncert spolu s profesorom, ale rozdelíme si to aj s Ondrejom a Karolom a určite niečo zahráme aj všetci štyria. Bude to veľmi pestré a pre mňa niečo špeciálne. Je to veľmi pekná myšlienka a som rád, že sa to uskutoční práve na Vive.
Dalibor Karvay
Narodil sa 24. júla 1985 v Martine, vyrastal vo Vrútkach. Na husle začal hrať v troch rokoch pod vedením svojho otca. Už počas štúdia na ZUŠ vo Vrútkach urobil niekoľko nahrávok pre Slovenský rozhlas. Absolvoval mimoriadne štúdium na Žilinskom konzervatóriu u prof. Bohumila Urbana, od roku 1999 študoval na Viedenskom konzervatóriu v triede svetoznámeho profesora Borisa Kuschnira.
Zúčastnil sa na viacerých majstrovských kurzoch u uznávaných pedagógov. Najvýznamnejšie úspechy: víťazstvo na stretnutí mladých hudobníkov v Córdobe (1996), cena Eurovízie – Grand Prix Mladý hudobník roka (2002), 1. miesto v súťaži Tibora Vargu (2003), cena Medzinárodnej tribúny mladých interpretov New Talent (2005), víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve (2008).
V roku 2003 hral pre princa Charlesa z Walesu na hrade Windsor za spoluúčasti Mstislava Rostropoviča. V roku 2009 získal cenu ministra kultúry SR za vynikajúce umelecké výsledky a úspešnú medzinárodnú reprezentáciu slovenského interpretačného umenia. Nadácia Tatra banky mu v roku 2011 udelila cenu Mladý tvorca v kategórii hudba.
Ako sólista spolupracoval s renomovanými dirigentmi, koncertoval s mnohými orchestrami (Rundfunk-Symfonieorchester Berlin, English Chamber Orchestra, Camerata Salzburg, Orchestra Ensemble Kanazawa, Česká filharmonie, Nationaltheater-Orchester Mannheim, Radio- Symphonieorchester Wien, Wiener Kammerorchester, Het Gelders Orkest, Solistes Européens Luxembourg, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu…) Venuje sa aj komornej hre. Od konca roku 2019 je koncertným majstrom Viedenských symfonikov.
