Kedy ste sa rozhodli začať učiť hru na bicích?
Marek Gregor: U mňa to bolo v roku 2005. Už som hral nejakých desať rokov a jedna mamina, ktorá mala 12-ročného syna, sa ma spýtala, či náhodou ako bubeník nepoznám niekoho, kto by mohol učiť jej syna. Odpovedal som, že veď ja ho môžem učiť! Vtedy sa to celé začalo a odvtedy učím.
Daniel Buzinkay: Na bicích som začal učiť pred rokom a pol, bola to dosť náhoda. S kapelou sme nahrávali nové pesničky a chcel som po Marekovi, aby mi s niečím pomohol a naviedol ma na nové veci. Vtedy som zistil, že učí full-time, pričom ja som vtedy práve odišiel z práce, takže sa mi to zdalo ako skvelá príležitosť. Už odmalička som chcel byť učiteľom, napokon sa mi to splnilo.
Čítajte viac Lasky z Pary: Jednu z piesní na novom albume inšpirovala návšteva Matúša Valla v Kyjeve
Kedy ste začali s denným táborom pre deti?
MG: Bolo to počas minulého leta. Mal som ideu, že rodičia hľadajú možnosti, kam deti počas prázdnin „upratať“. Vymyslel som teda tento koncept a povedal som o tom Dankovi, ktorý reagoval, že je to super nápad, a že by sa rád pridal.
DB: Podľa mňa sme skvelo zohratá dvojka, pretože sme sa poznali aj dlho predtým, sme kamaráti. Zároveň tým, že obaja máme svojich žiakov, sa to príjemne spojilo – navzájom sa spoznali. Vzniklo to naozaj celkom prirodzene, povedali sme si, že cez prázdniny rodičia hľadajú, kam dať deti, a tie, ktoré rady bubnujú, s nami môžu stráviť týždeň na kempe.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ako to na tom kempe vyzerá?
MG: Vytvorili sme štvordňový program. Každé z detí k nám chodí na lekcie individuálne, takže sme vytvorili program, kde zažívajú niečo, čo na lekciách nie, ale čo my v muzikantskom svete zažívame bežne. Prvé dva dni sú väčšinou o tom, že sa zoznámime, každý zahrá svoju obľúbenú skladbu, a potom deti pracujú vo dvojiciach. Každý sedí za bicími a učíme ich improvizácii, prispôsobovaniu sa jeden druhému a kreativite. Vymysleli sme im aj takú aktivitu, že sme im rozložili celé bicie, a deti ich museli spoločne poskladať. Potom sme im otočili bicie na druhú stranu, aby sa im poprepájali hemisféry aj nad rámec toho, čo zažívajú, keď hrajú normálne. Ďalšie dva dni sú tiež pestré, prinášajú im aktivity, ktoré inak nemajú šancu zažiť.
DB: Tretí deň sa stretávame v našej skúšobni Pary, kde máme pripravené veci na nahrávanie. To je tiež jedna z vecí, ktoré sa, ako Marek spomínal, nedajú bežne zažiť. Deti vidia, aká práca za tým je: buď si musia vybrať nejakú pesničku, alebo si ju samy vytvoriť, musia si ju nacvičiť, aby vedeli, aká je štruktúra, kedy ide sloha a kedy refrén. Potom si ju nahrajú priamo tu v skúšobni a môžu si ju samy zeditovať. Vidia, ako sa to dá opraviť, keď niekde spravili chybu, čo je pre nich tiež zážitok. Posledný deň máme dohodnutých kamarátov, hudobníkov z jednej kapely, ktorí s nimi budú hrať ako s bubeníkmi, a budú ich sprevádzať na base a na gitare. Buď to spravíme tak, že naši žiaci začnú hrať a kapela sa pridá, alebo sa, naopak, žiaci musia pripojiť do toho, čo hrajú hudobníci.
Aké pesničky si deti vyberajú na nahrávanie? Prekvapuje vás v niečom ich výber?
MG: Je to rôznorodé, záleží na tom, čo má kto rád a čo počúva. Keď som bol tínedžer, mal som obľúbené kapely, ktorých plagáty som mal na stenách. Naši žiaci to majú podobne, čo je super. Prekvapilo ma, keď si 12-ročná dievčina, o ktorej by som povedal, že počúva Imagine Dragons, vybrala starý song od AC/DC, a krásne si ho tu nahrala. Niektorí si vyberajú slovenské kapely, Oskar si napríklad vybral pesničku od Pary. Potom sú to žánre ako rock, funk či pop. Je to rôznorodé, väčšinou ide o to, že človek má rád danú kapelu, ktorú počúva a uznáva, ale zároveň to aj dokáže reálne zahrať. Nemôže si vybrať niečo, čo by neuhral.
DB: Ja to mám podobne, moji žiaci ma tiež vedia prekvapiť tým, aký majú hudobný štýl. Mám mladých žiakov, ktorí si vyberajú extrémne staré kapely, čo by som o nich nepovedal. Ako spomenul Marek, treba dohliadať na to, aby sa to technicky zvládlo. Keď má niekto ako obľúbenú kapelu Rolling Stones, hľadáme v ich výbere pesničky, ktoré sa nám hodia, prípadne sú trochu pomalšie alebo jednoduchšie.
Čítajte viac Rodinný festival Atmosféra bude opäť o výnimočných okamihoch. Vystúpi Para aj Jana Kirschner
Zvyknú si deti niekedy vybrať skladbu, ktorá je nad ich sily?
MG: Áno, ale na to veľmi rýchlo prídeme, a potom im odporučíme, že to môžeme skúsiť neskôr. Vysvetlíme im, že to bude menej trápenia, a radšej vyberieme ľahšiu skladbu, ktorá je pre ne zároveň aj výzvou, ale nie až takou, aby kvôli nej museli rok cvičiť. Vždy prihliadame na to, koľko sa žiak stihne naučiť dovtedy, kým sa koná kemp, či má doma bicie a podmienky na cvičenie, alebo trénuje iba počas lekcií.
DB: Keď je skladba príliš zložitá, dá sa zjednodušiť. Tak, ako povedal Marek, veľmi rýchlo zistíme, či to ešte je v ich schopnostiach, alebo nie.
Čo vás najviac baví na učení hry na bicích?
MG: Ja osobne to beriem ako poslanie. Som samouk, ktorý začínal ako 10-ročný chalan v suteréne domu svojich rodičov, a nemal som žiadnu podporu, iba dvoch „parťákov“, ktorí chceli hrať. Najprv sme mali kapelu, ktorá hrala na všetkom možnom, potom sme si nakúpili staré nástroje. Keby som v tej dobe mal niekoho, kto by ma viedol, tak by som bol oveľa ďalej. Cítim satisfakciu, že remeslo, ktoré som sa naučil za tých 30 rokov, dokážem odovzdávať mladšej generácii. Keď vidím, ako moji žiaci napredujú, ako sa zlepšujú a ako ich to baví, dáva mi to zmysel života. Je to krásne.
DB: Som na tom podobne ako Marek. To, že učiteľstvo je poslanie, je jasné. Zároveň ma veľmi baví, keď niektorí žiaci prídu na náš koncert, a ja im občas dám možnosť, aby prišli do backstageu, aby zistili, ako to funguje aj z druhej strany, prípadne vidia, ako hrám zblízka priamo počas koncertu. Z toho potom vyplývajú pomerne zaujímavé otázky, čo som si ani neuvedomil – napríklad čo robiť, keď ti spadne palička, alebo ako komunikovať, keď chceš niečo hlasnejšie v odpočúvaní. Sú to veci, ktoré mi ani nenapadlo im spomínať. Mám rád odovzdávanie vecí, ktoré sú pre mňa úplne jasné. Deťom sa to v živote zíde a baví ich to, čo ma extrémne napĺňa.
Čítajte viac Lasky z Pary: Jana Kirschner rada spolupracuje so sympatickými mladými mužmi
Učíte iba deti alebo aj dospelých?
MG: Samozrejme, že môžu prísť aj dospelí. Stáva sa nám, že ľudia, ktorí majú po tridsiatke či po štyridsiatke, si chcú splniť svoj detský sen, prípadne sa k tomu nedostali, keď boli mladí, pretože nemali podporu alebo podmienky. Aj takíto ľudia chodia na naše lekcie a veľmi ich to baví. Aj keď už 95 percent z nich nemá ambíciu mať kapelu a chodiť koncertovať, vnímajú to ako relax a veľmi im to pomáha vyčistiť si hlavu. Niektorí si dokonca kúpia domov elektronické bicie alebo si prenajmú skúšobňu, takže aj pre dospelých je to veľmi „výživná“ vec.
DB: Mám zopár takých príkladov, že keď prišli rodičia s deťmi, nadchlo ich to a postupne začali chodiť aj oni. Dokonca aj v inom čase, ako malo lekciu ich dieťa, aby to mali oddelené. Niektorí z nich mi povedali, že je to jediná hodina v týždni, keď nemyslia na prácu. Vyťažený človek, ktorý má toho veľa, si sem príde oddýchnuť. Natoľko sa musí zaoberať nezávislosťou končatín a tým, čo hrá, že nemyslí na prácu, a to mu vyhovuje.
Čo na bubenícky tábor hovoria deti?
Sophie
Čo sa ti na tomto kempe páči najviac?
Páči sa mi, že vám dá možnosť prežiť si svoju vlastnú skúsenosť, môžete freestylovať, stať sa sám sebou a splynúť s bicími. Myslím si, že je to super. Tento kemp je naozaj dobrý, jednoducho skvelý.
Akí sú učitelia?
Sú veľmi štedrí, mám ich veľmi rada. Na bicích sú veľmi zruční, myslím si, že sú úžasní a zaslúžia si veľký rešpekt.
Akú pieseň teraz nahrávaš?
Landslide od AC/DC, pretože je to vynikajúca pieseň na to, aby to dal človek zo seba všetko von a splynul s bicími.
Plánuješ sa zúčastniť kempu aj na budúci rok?
Áno, stopercentne. Tento kemp je skvelý, milujem ho.
Niko
Aké máš pocity z tohto kempu?
Veľmi dobré, je to tu parádne. Páči sa mi, že sú tu dobrí učitelia a že ma toho veľmi veľa naučili.
Akú pieseň si si vybral na spracovanie?
Zvolil som si skladbu Pes, priateľ môj od Le Payaco, pretože nie je veľmi ťažká, nie sú tam ani ťažké prechody, a veľmi sa mi páči.
Chcel by si sa niekedy naučiť aj ťažšie veci?
Určite, pretože by ma bavili. Chcem sa veľa učiť, veľmi sa mi to tu páči.
Máš bicie aj doma?
Mám, ale je to dosť počuť, aj o tri domy ďalej. Ale stále je to v pohode.
Je nejaká pesnička, ktorú sa jedného dňa túžiš naučiť?
Asi Čas od Pary, pretože je ťažšia, a veľmi sa mi páči.
Oskar
Čo máš na tomto kempe najradšej?
Páči sa mi, že môžeme robiť všelijaké veci, hrať na bicích, máme rôzne súťaže.
Ako dlho už hráš na bicích?
Za chvíľu to budú štyri roky a medzitým som dosiahol veľmi veľa osobných rekordov.
Akých napríklad?
Vyhral som celoslovenskú súťaž, a to je asi všetko.
To je náhodou super. Máš nejaký cieľ, ktorý by si chcel dosiahnuť?
Už asi nie. Už mi to stačí.
Na akej piesni teraz pracuješ?
Na skladbe Čas od Pary. Podľa mňa je to veľmi dobrá pesnička. Je aj ťažká, a to ma na nej baví.
Odporučil by si tento kemp aj iným deťom?
Jasné, je to tu parádne, učitelia sú dobrí. A odnesieme si odtiaľto veľa skúseností.
