Otvárací koncert SND bude venovaný vášmu otcovi Ondrejovi Malachovskému. Čo na galavečere 7. septembra odznie?
Martin: Mnohé diela, ktoré otec spieval – krásne melódie z opier Rusalka, Knieža Igor, Svätopluk. Nebude chýbať Polonéza z Rusalky či ária Vodníka Celý svět nedá ti nedá v podaní Franza Hawlatu. Jozef Benci zaspieva áriu z Eugena Onegina a spolu s Petrom Mikulášom a Petrom Račkom aj Verdiho Dona Carla. Na programe je aj Falstaff, v ktorom budete počuť Željka Lučića, Michala Onufera, Petra Račka a Pavla Muchu, ako aj Gounodov Faust. Dramaturgiu robilo SND, my sme len uvítali, že Národné divadlo si chce uctiť otca. Akurát sme chceli, aby tam bolo otca vidieť a počuť, lebo mnohí dnes už nevedia, kto to bol. Zomrel v apríli 2011, dva dni pred svojimi 82. narodeninami.
O vašom otcovi hovoria ako o opernej legende, no vy ho spomínate ako ocina. Aký bol?
Svätopluk: My sme ho naozaj volali ocino a pre nás bol v prvom rade skvelý otec. Vyrastali sme v úžasnej rodine, mali sme prenádherné detstvo. Vďaka rodičom sme sa veľmi často nenásilným spôsobom ocitali v divadelnom svete. Svet umenia je nádherný. Otec bol fenomenálny umelec a pedagóg, vzhliadali sme k nemu a ako synovia sme mali jedinú povinnosť: veľmi nepodliezať latku. S láskou sme preto robili všetko tak, ako nás naučil. Je ťažké zhodnotiť ho jednou vetou. Mal mnoho tvárí, záľub, mal široký rozhľad, zaujímalo ho veľa vecí.
Keď hovoríte o nepodliezaní latky, je jednoduché vyrovnať sa takému človeku?
Martin: Je to veľmi ťažké a užili sme si porovnávanie. Každý totiž od jeho synov očakával, či ho predstihnú alebo aspoň dobehnú. Myslím, že sa nám to nepodarilo, lebo otec bol naozaj gigant a velikán, ale snažili sme sa. On nám vštepil, že treba na sebe vždy pracovať a nezaspať na vavrínoch. Lebo spev je ako vrcholový šport, človek musí stále trénovať. Nie je čas na pýchu a namyslenosť, v speve niekedy stačí jedna slina či hlien a pokazí vám celý výkon. Umelecká produkcia je tenký ľad… Hlas je krehký, ale nádherný nástroj. Sme radi, že sme išli v otcových šľapajach a že nám dal veľkú lásku k umeniu a zmysel pre profesionalitu.
Pozrite si, čo všetko spieval Ondrej Malachovský na doskách SND
Mali ste vy dvaja vôbec šancu robiť nejaké iné povolanie, než stať sa opernými spevákmi?
Svätopluk: Myslím si, že áno. Ráčkoval som, čo sa mi zdalo ako hendikep, tak som nešiel na herectvo, po ktorom som túžil, šiel som študovať spev na konzervatórium. Spev však bol prirodzenou súčasťou nášho života. Otec si predstavoval, že aby sa človek vedel adekvátne v spoločnosti etablovať, mal by ovládať bontón, byť džentlmen, vedieť rozprávať na rôzne témy, ovládať hru na nejakom hudobnom nástroji a vedieť zaspievať. Dušou bol romantický gavalier. Takto sa to začalo. Zobral nás ku klavíru. Ja som teda ako prvú voľbu mal herectvo, a keby som sa nedostal na konzervatórium, mal som v zálohe basketbalové gymnázium Hubeného. Išiel by som športovou cestou, ale umenie zvíťazilo. A u bráška tiež.
Martin: Ja som bol v tomto čierna ovca rodiny, lebo Sväťo k umeniu vždy inklinoval, bol komediantsky typ, bavilo ho herectvo, ja som odmalička miloval prírodu a chcel som ísť na medicínu. Smeroval som k tomu až do druhého ročníka gymnázia, ale otec bol veľkorysý demokrat. Vždy mi vravel: nemusíš chodiť na hudobnú. Neskôr som si trieskal hlavu, prečo na mňa otec nebol prísnejší. No nič to. V druhom ročníku mi otec vraví: vyskúšame, či máš nejaký talent alebo vlohy. A mňa to tak chytilo, že som šiel na prijímačky na VŠMU, ktoré boli skôr ako prijímačky na medicínu a hudba zvíťazila.
Otca vraj hneď prijali na konzervatórium, keď ho počuli spievať. Bolo to tak aj s vami?
Svätopluk: Otec vždy spomínal ako vtipnú príhodu, ako mu prišlo vyrozumenie, že ak uchádzač o štúdium vlastní hlas tenor, bude prijatý. A otec im celkom bezočivo napísal: samozrejme, že som tenorista. A až na prijímačkách sa ukázalo, že jeho hlas má k tenoru ďaleko, ide skôr do hĺbok, ale, samozrejme, ho zobrali. My sme skúšky urobili hneď.
Martin: Na VŠMU ma zobrali na prvýkrát. Keby som ich nespravil, šiel by som na medicínu a už by som nespieval. Bol to asi osud.
Foto: archív SND
Kdesi som čítala, že váš otec mal byť pôvodne elektrotechnik.
Martin: Áno. Až na vojenskej prezenčnej službe v Trenčíne ho posmelil v speve nejaký jeho veliteľ, ktorý ho počul spievať v umyvárni a videl v ňom talent. Potom šiel na konzervatórium, kde mu pridelili pani profesorku Korinskú. Po prvom ročníku prestúpil k profesorovi Tesslerovi, navzájom sa mali veľmi radi, otec k nemu stále chodil na hodiny, aj keď už hral v divadle. Ako dieťa som často ležal pod klavírom, hral som sa, pokým pán profesor a otec mali hodinu spevu.
Bola výhoda mať otca operného speváka? Alebo bol na vás, naopak, prísnejší ako na iných?
Martin: Otec bol autorita a absolútny profesionál, tak bol na nás prísny. Ako synovia sme boli možno trošku drzejší, občas sme možno odvrkli, ale pri speve sme vždy uznali, že mal pravdu. Nedával si servítku pred ústa a hovoril, čo je zlé. Keď už som bol v angažmán v SND, vždy prišiel po predstavení a povedal: Maťko, toto je zlé, toto nič moc. Až som mal slzy v očiach a vravel som: Oci, to všetko bolo zlé? A on: Nieee, ostatné bolo fajn, ale to ti nebudem hovoriť, lebo len dobre myslená, úprimná kritika ťa bude posúvať. Aby si pracoval na tom, čo je zlé, odstraňoval chyby, iba tak pôjdeš dopredu.
Sväťo dostal meno Svätopluk podľa otcovej milovanej postavy v Suchoňovej opere, ale vraj ste obišli dobre, lebo ste mohli byť aj Rigoletto. Alebo Vodník?
Svätopluk: Som ročník 1972, vtedy sa robila opera Svätopluk a otcovi sa to meno veľmi páčilo. Dodnes okrem Svätopluka Šablatúru, s ktorým som sa v živote nestretol, iného Svätopluka vo svojom okolí nepoznám. Zato poznám veľa Svetozárov. Je to krásne meno, hoci dva kilometre za hranicami Slovenska ho už nikto nedokáže vysloviť.
Martin, vám nehrozilo nejaké operné meno?
Martin: Neviem, je aj opera Martin a slnko. Moje meno si presadila mama, ona chcela Martina a ja som spokojný s tým, že mám iniciálky MM, ale Sväťa si rozhodol otec a mama mu chcela urobiť radosť, keď mal k tomu Svätoplukovi taký vzťah.
Svätopluk: Mne sa to meno páči.
Vy ste sa aj všetci traja Malachovskí stretli na jednom javisku. Koľkokrát sa to vlastne podarilo?
Martin: Viackrát sme spievali v staršej inscenácii Svätopluka. My sme spievali menšie postavy, otec bol už vtedy Svätopluk. Reprízovalo sa to aj dva- či trikrát do mesiaca, takže sme spolu boli na javisku viackrát. Spieval som neskôr Dragomíra, čo je Svätoplukov pobočník, a ľutoval som, že vtedy už otec nespieval hlavnú rolu, aby som bol jeho pravou rukou. Aj keď úprimne, neviem, či by som to zvládol. Keď som totiž sledoval otca, dojímalo ma to, tak neviem, či by som podal dobrý výkon.
Foto: Robert Hüttner
Vaša mama vraj robila v divadle šepkárku…
Svätopluk: Mama bola pedagogička, jej kombináciou bola hudobná a ruština, mala skvelý hudobný rozhľad. Potom z lásky k otcovi, aby boli spolu viac, odišla z pedagogického zboru a išla do divadla ako šepkárka. To je úžasný dôkaz lásky. Boli famózna dvojica, ktorej to klapalo.
Martin: Obaja často spomínali, že keď mama ešte učila, raz jej prišiel na hodinu inšpektor. Potom vraj vravel riaditeľovi, že si nemôže pustiť takúto silu, že mama je fenomenálny pedagóg. A riaditeľ povedal: Čo mám robiť? Ide za svojou láskou, jej manžel dostal ponuku, angažmán v Kolíne nad Rýnom. Preto prestala učiť.
V rozhovore pre rozhlas ste sa zmienili, že otec spieval opery v prekladoch do slovenčiny a vždy mu bolo dobre rozumieť. Keď idete na operu ako diváci, rozumiete spevákom, keď spievajú napríklad taliansky?
Martin: Cením si dobrú dikciu, to je veľmi dôležité. V opere niekedy orchester prehluší speváka a aj preto mu nemusí byť rozumieť, ale náš otec mal jednak veľký, intenzívny hlas a jednak fantastickú dikciu. Bol v tom naším vzorom. Niekedy na predstavení polovičke účinkujúcich nerozumiem a mrzí ma to. Keď som sa minule díval na divákov, uvedomil som si, že keď nerozumejú, napriek titulkovaciemu zariadeniu sa ľudia začínajú nudiť. Lebo muzika je výborná, ale potrebujete rozumieť aj textu. Otec bol na to veľmi citlivý.
Svätopluk: Niekedy spevák podriadi slová vokalizácii a zdôrazňuje samohlásky, ale nemusí to byť zrozumiteľné.
Koľko cudzích jazykov otec ovládal? Vraj odmietol aj niekoľko úloh preto, lebo neovládal niektorý jazyk.
Martin: Keď si uvedomíte, z akej malej dedinky, z Badína na strednom Slovensku, pochádzal, z akej chalúpky, je obdivuhodné, čo dokázal. Na začiatku nevedel žiadny jazyk, ale bol bystrý, naučil sa trošku nemecky i taliansky. Nebol polyglot, ale dohodol sa. Dosiahol fantastické veci, ale veľa ponúk aj odmietol. Bol totiž perfekcionista a povedal, že ak to nemá byť dobré, nechce to. Nechcel robiť polovičaté veci. Chcel byť stopercentný a neustúpil.
U vás dbal na to, aby ste študovali cudzie jazyky?
Martin: Áno, chodil som na základnú školu s rozšírenou výučbou nemčiny, čo mi veľmi pomohlo. Potom som chodil na angličtinu, francúzštinu a taliančinu. Otec aj mama nás vždy podporovali v učení jazykov.
Vaše vlastné deti majú vzťah k opere?
Svätopluk: Môj syn počúva len starých, kvalitných spevákov, ako bol Caruso a Gigli na začiatku 20. storočia. Má absolútny sluch a dokáže famózne reprodukovať, spieva operným hlasom. Dojíma ma, že v 13 rokoch, keď iní sledujú samozvané „celebrity“ z „asociálnych sietí“ a influencerov, on má záujem o vážnu hudbu. Musím to len podporovať. Aj Martinova dcéra Kika má zmysel pre hudbu a umenie.
Má opera budúcnosť, pokiaľ ide o divákov?
Martin: Som o tom absolútne presvedčený, často sa hádam s ľuďmi, ktorí o opere tvrdia, že je mŕtvy žáner. Študoval som na parížskom konzervatóriu a bol som na predstavení v Opere Bastille, kde spieval Othella Placido Domingo. Celé obsadenie bolo také, že som na záver plakal. Bola tam fenomenálna scénografia, kostýmy, naštudovanie, fantastický dirigent. Keď sú všetky zložky stopercentné, nepoznám lepšie umenie, ako je opera. Obdivujem kolegov činohercov, keď som však videl ich Veselé paničky windsorské alebo Othella, vždy mi chýbala hudba. Tá zosilňuje emócie.
Pamätáte si, akú operu ste videli ako prvú?
Svätopluk: Asi Frešovu Martin a slnko, pamätám si šmykľavku, po ktorej sa spúšťal Kráľ slnko. A o dvadsať rokov neskôr som v Bystrici debutoval práve v opere Martin a slnko.
Martin: To je detská opera, asi som ju tiež videl ako prvú, ocino v nej hral kráľa Studené slnko. Jedna z prvých bola aj Predaná nevesta, ktorá sa vtedy hrala ešte v slovenčine. Ocino mi spomínal, že som ešte nechodil ani do škôlky a bol som v divadle na predstavení pre deti. Ocino robil Kecala a na konci sa zbor smeje Kecalovi, ako mu nevyšla intriga. Spievajú ha ha ha ha. Ja som sa vraj postavil a vravel: Nesmejte sa môjmu ockovi!
Ako spievali po slovensky Znám jednu dívku?
Martin: No to neviem, postavy mali české mená. Ale voľakedy sa opery prekladali, aby diváci rozumeli. Dnes sa všetci musia dívať na titulkovacie zariadenie, tak neviem, čo je lepšie. Asi originál, to lepšie znie.
Ktoré opery v SND by ste ľuďom odporučili?
Martin: Všetci sa snažia, ale trochu mi chýbajú klasické inscenácie. Keď je raz Carmen, nemalo by to byť v oblekoch alebo v móde 80. rokov. Ani veľkí režiséri, ako bol Zeffirelli, diela neaktualizovali. Ctili si autorov, dobu vzniku a spoliehali sa na silu diela, ktorú bolo treba dobre a pútavo stvárniť… Som zástancom poctivej klasiky. Zbožňoval som réžie Jožka Bednárika, on vždy šiel po texte a po vzťahoch, aby to fungovalo. Mal aj aktualizácie, ale vždy mali hlavu a pätu. Často som interpretoval opery zahraničných režisérov. Opera Sadko jedného amerického režiséra sa celá odohrávala na kope hnoja. On povedal: Lebo Rusi sú takí, všetci budete v čižmách, opití, všade špina a blato. My speváci sme si hovorili: na toto sa majú ľudia pozerať? Veď sa nemajú diviť, ale aj dívať. Mám rád klasické diela.
Svätopluk: Český režisér Václav Věžník hovorieval: Idem urobiť klasickú inscenáciu, nebudem sa snažiť byť režisérskejším než sám autor. Načo? Všetko je v librete a hudbe. Dnes sa veľa modernizuje, ale v opere načo?
Aj otec bol zástanca klasiky?
Martin: Určite áno. Niekedy človek ide na javisko s pocitom, že sám by ako divák na také niečo nešiel. Lenže aj my sme figúrky, ktoré si posúvajú režiséri a musíme splniť ich zámer, aj keď cítite, že sa to asi nebude páčiť. To je najhorší pocit, keď sa to ani účinkujúcim nepáči.
Aj otec také niečo zažil?
Martin: Robili aj veľa pôvodnej slovenskej tvorby, kde boli tiež všelijaké výmysly, experimentovalo sa. Viem, že to ťažko niesol. Martin Huba, múdry človek, raz povedal: Herec alebo spevák je ako dievča na zábave a čaká, kým ho vyzvú do tanca. Ak vás teda obsadí režisér, je ťažké povedať, takto to nebudem robiť.
Sledujete búrlivé dianie v SND?
Martin: Myslím si, že každé zásahy do umenia sú citlivou témou a vždy prinášajú aj nepopulárne rozhodnutia, ale je ťažké sa k tomu vyjadrovať… Vždy ide o to, či máte veľkorysý nadhľad podporený erudovaným postojom, alebo ste pri zemi a myslíte si, že budete najmúdrejší a vyriešite to príkazmi a reštrikciami bez komunikovania. Bývalé vedenie nevyberavo ublížilo mnohým ľuďom v opere vrátane mnohých mojich kolegov, ktorých sa vtedy nikto nezastal, teraz sa dejú tiež absurdné veci…Všetko treba robiť s citom a myslím, že to dnes nefunguje.
Svätopluk: K tomu niet čo dodať.
