Malo to svoju logiku, veď aj samotný koncert, ktorý dirigoval Rastislav Štúr, aktuálny šéf Opery SND, sa začínal dlho očakávanou novou verziou slovenskej hymny v úprave Oskara Rózsu.
Kde sú fujary?
Keďže v programe koncertu napísaná hymna nebola, keď sa ozvali jej prvé tóny, pár sekúnd divákom trvalo, kým sa postavili. Novo pridané fujary, ktoré sme mohli počuť prvýkrát z televízie počas silvestrovsko-novoročných osláv o polnoci, v Redute akosi zanikli.
Porovnávať televíznu a živú koncertnú verziu novej úpravy hymny je však ťažké – kým v televízii mnohých rozčúlili striedajúce sa mužské a ženské zbory, v Redute znela čisto inštrumentálna verzia bez spevu. Autora aranžmánu Oskara Rózsu sme na Nový rok v Slovenskej filharmónii nezazreli, zato všetko osobne vysvetlil divákom v spomínanom televíznom dokumente.
Koncert – bel cantové gala s hviezdnymi sólistami, ktorými boli sopranistka Simona Houda Šaturová, mezzosopranistka Jana Kurucová a tenorista Juraj Hollý, zanechal ten najlepší dojem. Keď generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner pozdravil ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, niekoľko divákov prestalo tlieskať. No ako Turner avizoval, program bol nádherný, zložený z diel vynikajúcich skladateľov o láske a vyzdvihujúci silné ženy, či už šlo o Normu, Adalgisu či Carmen.
Diváci tlieskali predohre k Donizettiho opere Don Pasquale, potom duetu Simony Houda Šaturovej a Juraja Hollého, Jana Kurucová uchvátila v úryvku z Belliniho opery Kapuletovci a Montekovci, Šaturová žiarila v Rossiniho Semiramis, vystriedal ju Hollý ako Nemorino z Nápoja lásky. Jedna skladba krajšia ako druhá, či znela Belliniho Norma, Bizetova Carmen, Lehárov koncertný valčík Zlato a striebro alebo predohra k operete Candide od Leonarda Bernsteina.

Potlesk pre Rodnú zem
A po veľkom potlesku prišli ešte dva prídavky – najskôr Finále zo suity baletu Bratislavský majáles od Ľudovíta Rajtera – ako pripomenul bulletin, poprednej osobnosti slovenskej hudobnej kultúry, a potom ešte Pieseň o rodnej zemi z operety Gejzu Dusíka Hrnčiarsky bál. Posledný bonus spievali všetci traja hviezdni hostia spoločne. Presne, ako sa písalo v bulletine, pieseň zrejme naozaj pozná každý, pretože ju spopularizoval tenorista Peter Dvorský. Ten teraz sedel v publiku, ktoré vybuchlo do šialeného potlesku.
Škoda, že výborný dojem z koncertu pokazila pachuť zo spomínaného televízneho dokumentu o hymne. Už jeho prvé slová prekypovali pátosom: „Od vekov platilo, že na tomto celkom drobnom kúsku zeme pod horami, ktorý nazývame svojím domovom, život nikdy nebol ľahký. Ľudia každý deň prosili pánaboha, aby im pomohol, aby k nim bol milostivý, aby nebol hlad a vojny a aby mali čo jesť. Nič nebolo dôležitejšie ako prežiť.“
Vzápätí nasledoval strih a ocitli sme sa v roku 1821 v Dolnom Kubíne, kde – ako nás informoval neznámy rozprávač – sa narodil Janko Matúška. Pre lepšiu predstavu nechýba hraná scénka, ako krstia malého Janka, ktorý sa narodil do rodiny kožušníka. Potom sa na scéne objaví historik a spisovateľ Peter Huba a popisuje, ako Janko vyrastal v Gemeri, kde sa stretol s krojovanými skupinami a počul pieseň, ktorá sa mu stala blízkou. Neskôr si ju pospevoval. Opäť nasleduje scénka, ako krojované dievčatá spievajú ľudovku Kopala studienku a mladý Janko nakúka cez okno do izby.
Vzápätí pokračuje rozprávanie o Matúškovom štúdiu na bratislavskom evanjelickom lýceu. Ako ďalší sa na obrazovke zjaví Miroslav Kmeť z Filozofickej fakulty UMB a vraví, že o Matúškovi nevieme veľa, zato však vieme o jeho veľkej láske k slovu a poézii. Síce toho nenapísal priveľa, no vytvoril text našej budúcej hymny, znie Kmeťovo posolstvo.
Opäť prestrih na herca v roli Janka Matúšku, ako píše text hymny, pričom iný mladík brnká na gitare melódiu Kopala studienku. Patetický hlas nás poučuje ďalej: „V divokej dobe v ťažko skúšanom storočí sa zrodila pieseň, ktorá sa neskôr stala štátnou hymnou.“ Zrejme aby sme si boli na istom, o akú divokú dobu ide, vidíme na ilustráciu list s rokom 1844. Čas letí tiež divoko, lebo vzápätí počujeme: „Keď vznikla prvá ČSR, odborníci uvažovali, ako by mala znieť slovenská časť hymny.“ Škoda, že ich nikto nemenuje, no dozvieme sa, že najviac sa všetkým páčila Nad Tatrou sa blýska.
Od tatkovej aktovky k taktovke
„V priebehu rokov mala viacero verzií a teraz možno prišiel čas, aby dostala novú podobu, aby bola krajšia, veľkolepejšia, slávnostnejšia,“ počujeme a v tej chvíli sa strihom presúvame do Banskej Štiavnice. Tu skôr, než sa objaví osobne na obraze, znie konečne hlas Oskara Rózsu: „Viete, môj otec hovorí, domov je tam, kde si odkladáte aktovku, ja by som mohol povedať taktovku,“ zažartuje a hneď pokračuje: „Ja vnímam domov ako zem, ktorá ma nosí a tam, kde mám rodinu. Štiavnicu som mal rád dávno predtým, než som sa sem prisťahoval.“
Rozpráva, ako tu našiel dom, do ktorého sa zamiloval aj svoju životnú lásku, potom popisuje, ako sa narodil do muzikantskej rodiny, ako študoval na bratislavskom konzervatóriu, pripomenie, že mal mimoriadny talent a uznával profesora Bílka. Básni o hudbe, ktorá sa dotýka srdca, až sa dostane do roku 2012, keď sa presťahoval do Štiavnice. Už vtedy ho hymna provokovala, cítil, že by to vedel spraviť melodickejšie, majestátnejšie, jednoducho, „otvoril sa mu harmonický vesmír“, a tak si povedal, že urobí novú verziu. Keď ju neskôr pustil istému človeku – nemenuje ho – tomu vyhŕkli slzy a Rózsa sa teda pustil do písania.
Strihom sa ocitáme zrazu v Slovenskej filharmónii, kde Oskar Rózsa diriguje muzikantov. V dokumente ho vystrieda šéf filharmónie Marián Turner, ktorý považuje za česť, že ich oslovilo ministerstvo kultúry. Pripomína, že Rózsova verzia hymny využíva stočlenný orchester. Ďalší hovorí koncertný majster Slovenskej filharmónie Jozef Horváth – vraj sa s Oskarom pozná celé roky: „Je veľmi talentovaný muzikant, vedel som, že to bude novátorské,“ hovorí o hymne.
Magdaléna Rovňáková ako dirigentka Bratislavského chlapčenského zboru prizná: „Zostali sme prekvapení, že vzniká nová verzia. Deti sa držia nádherne, je zaujímavé zapojiť detský zbor do takejto monumentálnej skladby. Táto verzia je veľmi zvláštna, v záver je obrovské spomalenie.“ Hneď po nej sa vyjadruje zbormajster Slovenského zboru Jan Rozehnal, že staršia verzia bola úderná, bojová, tá nová, Rózsova, je viac hymnická, preinštrumentalizovaná a široká. Dirigent Detského a dievčenského zboru Slovenského rozhlasu Adrián Kokoš vraví: „Je to veľké, grandiózne, až tri zbory a veľký symfonický orchester, čiže veľká výprava.“
Tesne predtým, ako sa na obraze zjaví Lukáš Machala a divák tuší blížiace sa vyvrcholenie – ešte dostane na chvíľu slovo Miloš Betko, hudobný skladateľ, ktorý chváli Rózsu, ako s ním zdieľal hudobné nápady. Potom už na Rózsu spomína sám generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry Machala – poznajú sa podľa jeho slov odmalička, chodili spolu na ľudovú školu umenia, potom sa ich cesty rozišli, zasa zišli a teraz „sme radi, že sme mu pomohli začať realizovať jeho dlhoročný sen.“ Na záver prichádza šéfka rezortu kultúry Martina Šimkovičová. Aj ministerka tvrdí, že Oskara pozná dlhé roky a „klobúk dolu pred takými umelcami ako je Oskar, som hrdá, že pochádza zo Slovenska.“ Rovnako hrdá je, že bola práve ona prvou poslucháčkou novej verzie hymny, vraj jej „išli slzy“, priznáva sa.
Ale nie, to ešte nie je záver, skoro sme zabudli na fujary. Práve tie podľa Oskara Rózsu dodali novému aranžmánu unikátny punc, a tak ich na záver vymyslel až šesť, aby zahrali „krásny rozfuk“. (V Redute sme videli troch fujaristov a tri fujary.) A potom už fúka len vietor do oblakov, ktoré sa valia nad slovenskými horami za zvukov hymny. Mená tvorcov tohto zvláštneho dokumentu sa neuvádzali, v titulkoch sme si mohli prečítať len slová „Vyrobila STVR 2024“.
Tuším, že nemálo divákov sa cíti riadne ofučane, keď sa nad Tatrou blýska.