Fenomenálni britskí vokalisti The Hilliard Ensemble, ktorí v pondelok vystúpili v Dóme sv. Martina, boli na Konvergenciách pred dvoma rokmi. Nemáte chuť prinášať skôr niečo nové?
Určite. Lenže The Hilliard Ensemble patrí v mojom rebríčku kvality k top vokálnym ansámblom. A keďže zhruba pred trištvrte rokom ohlásili, že chcú skončiť aktívnu koncertnú kariéru, zasvietili mi tykadlá a povedal som si, že s tým musíme niečo urobiť. Pozvali sme ich s projektom Morimur, čo je Bachova mystická hudba plná skrytých významov. Súhlasili a pokúsili sme sa s nimi dohodnúť aj po finančnej stránke, keďže to nie je lacný súbor. Teším sa, že ich ešte raz budeme počuť v Bratislave. Možno to bude jeden z ich posledných koncertov, ak nie vôbec posledný na Slovensku.
V Design Factory po prvý raz zaznie koncertná podoba legendárneho albumu Zelená pošta Mariána Vargu a Pavla Hammela. Ako ste – štyridsiatnik – objavili platňu, ktorá vyšla pred štyridsiatimi rokmi?
Kúpil si ju vtedy môj o sedem rokov starší brat. Počúval som ju s ním a veľmi sa mi zapáčila, v podstate som na Zelenej pošte vyrastal. Poznal som naspamäť texty piesní, takisto aj iné nahrávky skupiny Collegium Musicum. Pre mňa to bol svet, na ktorom som aj hudobne rástol, teda okrem klasickej hudby a artrocku. Je úžasné, že sa po štyridsiatich rokoch môžeme k Zelenej pošte vrátiť a že sa vôbec do projektu pustili páni muzikanti Marián Vagra, Pavol Hammel a Collegium musicum s Fedorom Frešom. Koncert považujem za splnenie jedného z mojich snov.
Dlho ste ich museli prehovárať?
Najdlhšie som prehováral Mariána Vargu. Ideu živého koncertu štúdiového albumu Zelená pošta som mu spomenul asi pred štyrmi, piatimi rokmi, ak nie dávnejšie. Teraz asi nastal príhodný čas, verím, že to bude hudobná slávnosť.
Čo publikum, má záujem?
Rýchlo sa predalo 500 vstupeniek na sedenie a dvesto na státie, takže bratislavský koncert Zelenej pošty je už vypredaný. Záujemcom o koncertnú podobu kultového albumu však môžem poradiť, že 25. septembra vystúpi aktuálna zostava súboru Collegium musicum so Zelenou poštou v Banskej Bystrici a 29. septembra v Košiciach. Lístky na oba koncerty ešte sú.
Novinkou 13. ročníka Konvergencií sú sólové recitály. Prečo ste túto myšlienku dlho odmietali?
Každý z nás hráva sólo recitály inde. A mne z názvu Konvergencie a idey festivalu vychádza, že sa na istý čas stretneme, spolu si zahráme a potom zase ide každý svojím smerom. Sólový recitál je veľmi intímne vyjadrenie jedného hudobníka, ktoré komunikuje s publikom, takže sa vlastne môžeme stretnúť, aj keď hráme sólo. Overil som si v júni v Košiciach, že je veľmi dobré si sadnúť a vypočuť si kolegov, priateľov, s ktorými človek roky hráva, spolu tvorí a zrazu ich pozoruje z inej strany. Cítil som sa naplnený.
Podľa akého kľúča ste vyberali interpretov pre sólové recitály?
Už pred viac ako rokom a pol som oslovil viacerých, aby si vymysleli a vytvorili špeciálny program pre festival, ktorý by obsahoval ideu Konvergencií, čiže spojenia netradičných vecí. Je úžasné, že každý to pochopil inak, takže výsledkom je program siedmich sólistov. Sú to huslista Igor Karško, klarinetista Ronald Šebesta, akordeonista Boris Lenko, violista Yuval Gotlibovich, huslista Benjamin Schmid, klaviristka Nora Škutová a jeden recitál som si zobral ja.
Program recitálu klaviristky Nory Škutovej ste navrhli vy.
Svet si pripomína storočnicu Johna Cagea, tak som jej navrhol jeho Sonáty a interlúdiá. V tomto Cageovom diele prejavila svoje kvality a zároveň vystihla ducha tej skladby. Napokon, nahrávkou Cageových Sonát a interlúdií získala aj obrovské renomé vo svete. Dostala sa do knihy Tisíc nahrávok, ktoré musíte počuť skôr, ako zomriete, ktorá vyšla v Londýne. A nie je to dielo, ktoré by sa na Slovensku hrávalo často.
Ako sa literatúra – Fándlyho Dúverná zmlúva – dostala na hudobný festival?
Minulý rok sme so Silvestrom Lavríkom robili Straviského Príbeh vojaka. Fándly bol jeho nápad, nás s Borisom Lenkom k projektu prizval. Je to vlastne čítanie častí diela Dúverná zmlúva mezi mníchem a ďáblem v origináli. Silvester Lavrík napísal zopár vysvetľujúcich komentárov a my k tomu robíme autorskú hudbu. Ja s violončelom predstavujem mnícha, Boris Lenko s akordeónom diabla. Je to úsmevné aj na zamyslenie… Fándly už pred viac ako sto rokmi so značnou dávkou múdrosti písal o vzťahoch v cirkvi aj mimo nej. V jeho textoch sú pravdy, ktoré sú všeobecne platné – aj veľmi aktuálne.
Koncerty pre deti robíte, aby ste si vychovali publikum?
Deti sú nesmierne otvorené publikum. Doteraz boli detské koncerty nesmierne kreatívne, inšpirujúce a plné detí, čo je radosť pozerať. Tento rok sme na nich vymysleli tak trocha habaďúru, lebo počúvať Johna Cagea sa nedá stále. Jeho hravosť sa však k deťom hodí, vzali sme preto jeho skladbu Living Room Music, ktorá je ukážkou toho, čo všetko v jednej obývačke sa dá používať na hranie a vytváranie rôznych zvukov.
Osvedčila sa minuloročná novinka Rozhovory o hudbe?
Áno, boli sme príjemne prekvapení, že prišlo pomerne veľa ľudí. Po rozhovore s autormi a interpretmi si koncert a hudbu viacej vychutnajú, pretože sa na to vnútorne pripravia. Tento rok – okrem Design Factory – budeme dva razy robiť Rozhovory o hudbe aj v kníhkupectve Artfórum. Pred vystúpením britských vokalistov a otváracím koncertom Albrechta a Hindemitha – jeden totiž bude v Dóme sv. Martina, druhý v Klariskách. Prídu dokonca aj členovia The Hilliard Ensemble s francúzskou huslistkou Muriel Cantoreggi, takže všetkých srdečne pozývam.
