Ich ostatný projekt s exoticky znejúcim – pritom latinským názvom Morimur, ktorý evokuje smrť – je zaujímavý bachovský projekt nemeckej muzikologičky Helgy Thoene. Vychádzala z myšlienky, že čaru mágie čísiel – v období baroka veľmi populárnej a rozšírenej – nemohol odolať ani lipský majster. Početné citovanie vlastného mena vo svojich skladbách, všadeprítomná matematická dokonalosť skladieb a rôzne iné „nástrely“ ju v bádaní povzbudzovali. Výsledok výskumu bol skutočne zaujímavý.
V slávnej husľovej Ciaccone sú citované úryvky rôznych chorálov v strednom i spodnom hlase. Je to, samozrejme, skutočnosť na prvé, „bežné“ počutie nepostrehnuteľná. Podobné odkazy však rozhodne prvoplánové nie sú a Bach nie je výnimkou. K vyššiemu poznaniu sa človek, prípadne poslucháč dopracuje len detailnejším štúdiom. Rozhodne to však za námahu stojí.
V praxi to vyzerá tak, že jednotlivé časti Partity d¤mol pre sólové husle striedajú chorály ukryté v jej útrobách. Striedanie očarujúce a magické. Špeciálne v rukách (či lepšie povedané v hrdlách) protagonistov koncertu a vynikajúcej huslistky Muriel Cantoreggi z Francúzska.
Jej hra, jej legáto, artikulácia, to všetko sa približuje k pomyselnému ideálu priblíženia sa ľudskému hlasu. Plus vcítenie sa do tepu osobitného rytmu Bachovej hudby, dar, ktorý majú nemnohí. Prosto vokálna dimenzia jej hrania urobila striedanie inštrumentálnej a vokálnej zložky úplne prirodzeným.
Interpretáciu vokálneho súboru nie je, myslím, nutné rozoberať – znesie tie najvyššie parametre. I keď klasická, čisto mužská zostava je neprekonateľná. Ošúchané vety typu – Bachova hudba je večná, nadčasová – nie sú síce originálne, ale stopercentne pravdivé. Navyše treba ešte dodať nie nepodstatný detail – veľký Johann Sebastian Bach vie ešte aj po tristo rokoch stále prekvapiť.
