Tridsiatka je už zrelý vek, aj keď v súčasnom zložení hráte iba sedem rokov. Čo sa za ten čas v kapele zmenilo?
Michal Malátný: Troška sme sa naučili hrať a skladať pesničky, kapelou prešlo dosť ľudí. Boli aj horšie momenty, ale väčšinou to bolo príjemné a milé a určite zaujímavé. Tých tridsať rokov sme sa neflákali. Teraz máme sedem rokov novú zostavu a takto dobre nám to spolu nikdy nehralo. Som šťastný, že tú tridsiatku oslavujeme v plnej sile, nie je to žiadna nostalgia a spomínanie na to, čo bolo kedysi. Kapela žije a oslavujeme veľkolepo, preto prídeme koncertovať aj na Slovensko.
Čo budú diváci na koncertoch počuť? Budú to staršie hity alebo nové skladby? K výročiu ste vydali aj nový album.
Michal Malátný: Na albume s názvom 30 sú naše staršie pesničky v novom kabáte, dali sme im novú šťavu, pretože v novej zostave hráme inak a myslím, že lepšie. A sú tam aj tri nové pesničky. Playlist vychádza z toho, čo sme hrali v O2 aréne, koncert bude trvať dve hodiny a mali by si prísť na svoje všetci. Ľudia, ktorí majú radi naše punkovo-hardrockové začiatky, aj tí, ktorí majú radi naše mladšie pesničky.
Foto: Robert Huttner
V jednom rozhovore ste povedali, že hrať v kapele v novom zložení je ako mať „novou holku“, keď prežívate spolu radosť. Vaša spoločná radosť ešte stále trvá aj po siedmich rokoch?
Tomi Okres: Je to stále veľká radosť a najradšej máme živé koncerty. To je vrchol fungovania kapely, kvôli tomu to robíme, aby sme boli v kontakte s fanúšikmi, či už je to v O2 aréne alebo v klube pre tristo ľudí.
Lukáš Pavlík: Veľmi nás to spolu baví a všetku energiu, ktorou nás nabijú fanúšikovia, zažívame spoločne. My im dáme, čo je v nás a často aj po koncerte v šatni ešte ďalšie dve hodiny hráme a máme chuť skladať nové pesničky.
Michal Malátný: Chlapci, ktorí sú o niečo mladší, vliali kapele do žíl novú krv. Pracovať s mladými ľuďmi je fantastické, nie sú ešte obohraní a dávajú tomu veľkú šťavu.
Takže nemáme brať celkom vážne váš klip k novej pesničke, ktorý je ladený do praveku?
Michal Malátný: Je to klip k našej najnovšej pesničke Slyším tvé kroky a s nápadom natočiť to s nami ako s neandertálcami v jaskyni prišiel slávny režisér Václav Marhoul, pretože láska je večná a je tu od počiatku ľudstva. Ja tam hrám veľmi zaľúbeného neandertálca, ktorý zo samej lásky vlastne omylom vytvorí Vestonickú venušu.
Kapela má meno podľa literárnej postavy. Aký význam pripisujete textom vašich piesní?
Michal Malátný: Slová sú veľmi dôležité, myslím, že nás ľudia majú radi práve preto, že si môžu s nami zaspievať. Mnohí mi hovoria, že keď sa ocitnú v nejakej situácii, objaví sa im v mysli náš text. Všetky texty, ktoré píšem, sú odkukané zo skutočnosti, z konkrétnych zážitkov. Dúfam, že nám pán spisovateľ Bukowski nemá za zlé, že sme si požičali meno jeho postavy Henryho Chinaskiho, tiež sme viedli taký bohatiersky život ako on. Vtedy sa kapela volala Starý hadry a s tým názvom by sme asi dieru do sveta neurobili, a tak hoci hráme výhradne české pesničky, máme anglický názov. A teraz už je asi neskoro názov meniť…
Vravíte, že ste za mlada viedli „bohatiersky život“. Čo sa odvtedy zmenilo? Očakávate od hudby niečo iné než kedysi na začiatku?
Michal Malátný: Základný pocit je rovnaký, ako keď som mal sedemnásť rokov. Som šťastný, že sa môžem venovať hudbe, lebo pre mňa je to najkrajšie povolanie na svete. Hoci som samouk, nemám hudobné vzdelanie a nepoznám noty, aj po tridsiatich rokoch ma to stále baví, stále píšeme nové pesničky, cestujeme aj po svete, o týždeň ideme do Londýna, ťažko vám to zovšednie. V Čechách sú veľké kapely, ktoré hrajú za rok päť veľkých koncertov – nás by to nebavilo. My sme ich vlani hrali sedemdesiat a nezáleží na tom, či je to malý alebo veľký koncert. Najväčšia odmena pre muzikanta je, keď ľudia prídu, tancujú, spievajú a bavia sa, užívajú si to a odchádzajú s dobrou náladou.
Čítajte viac Chinaski: Sme spolu radi a je to počuť
To, že si spolu zahráte ešte aj po koncerte, je u vás hádam tradícia…
Michal Malátný: Po koncerte je človek taký rozbehnutý, že je ťažké rýchlo zabrzdiť. Môžete „brzdiť“ v bare, ale oveľa lepšie je brzdiť v šatni pri gitarách. Hráme si aj cudzie pesničky, hoci Olympic alebo Lucie, a popri tom, len tak zo zábavy, vznikajú naše nové skladby. Najnovšiu Slyším tvoje kroky sme skladali s Tomim v šatniach po koncertoch dva alebo tri roky, kým rozkvitla a dozrela a mohli sme ju nahrať. Sme dobrá partia, v šatni sedíme aj do druhej rána, niektorí sa po koncerte rozpŕchnu a každý si ide po svojom.
Spomínate si, keď vás inšpirovali samotní fanúšikovia?
Michal Malátný: Ešte niekedy v roku '90 mi prišiel prvý e-mail od fanúšičky, ktorý sa začína vyznaním „Žil jednou jeden muž, pro něhož láska byla vším“ – a to bola taká prekrásna veta, že som ju potom použil v pesničke. Úplne prvá pesnička, ktorú sme nahrali, sa volá Pojď si lehnout a vznikla tak, že prvé slohy sú od neznámeho autora, videl som ich vyryté do steny na autobusovej zastávke, len som dopísal zvyšok.
Čítajte viac Skupina Chinaski oslávi 30 rokov na hudobnej scéne na slovenskom turné
Hovoríte si „československá kapela“, ale hrá s vami len jeden Slovák, Tomi Okres.
Michal Malátný: Ale viacerí sme sa narodili v Československu, máme spoločnú históriu a stále si rozumieme, patríme k sebe! Pre mňa bolo rozdelenie Československa celkom zbytočné. Našu kapelu vždy predstavujem ako československý vokálno-inštrumentálny súbor a na Slovensko jazdíme veľmi radi. Aj teraz tu budeme mať osem koncertov.
Vraj bude vaším hosťom slovenská speváčka…
Tomi Okres: Bude to Ivanka Regešová, vynikajúca speváčka, s ktorou sme vystupovali na Česko-Slovenskom plese. V lete s nami spievala pár koncertov, bola naším hosťom v O2 aréne a bude aj na väčšine našich slovenských koncertov.
Ako vnímate ženský element v čisto mužskej kapele?
Lukáš Pavlík: Je to príjemné spestrenie. Keď máme duetá a príde vynikajúca speváčka, ktorá ešte aj výborne vyzerá, dodá koncertu inú atmosféru.
Michal Malátný: Máme slabosť pre slovenské speváčky. Mali sme pesničku s Katarínou Knechtovou aj so Zuzanou Smatanovou, obe sú to autorky, píšu si pesničky samy a je z nich cítiť autenticitu. Ešte by som si rád zaspieval s Janou Kirchner, dúfam, že sa niekedy stretneme… V Čechách je podľa mňa jediná speváčka, ktorá vie, o čom spieva, Lenka Dusilová. Mnohým je jedno, o čom a pre koho spievajú, sú len produktom manažérov.
Fanúšikovia vás majú radi, ale obstojíte aj v oficiálnych hudobných anketách. Je to pre vás dôležité?
Michal Malátný: Ja si najviac cením Zlatého slávika, pretože tam posielajú hlasy poslucháči. Vlani sme vyhrali strieborného slávika, nestáli sme na tej „bedni“ už sedem-osem rokov. Mal som pocit, že na tom až tak nezáleží, ale vtedy som bol šťastný, pretože je to potvrdenie, že zmena v kapele bola správna. Keď nás ľudia poslali na druhé miesto, je to v kapele tak, ako to má byť. Mrzí ma, že som fanúšikom poriadne nepoďakoval, že nám dali takú odmenu, nebol som na to pripravený. Cenu Anděl udeľuje odborná verejnosť, ľudia z hudobného priemyslu a novinári. Je príjemné mať doma Anděla, máme ich asi štyroch, ale nie je to taká radosť ako Slávik.
Čítajte viac Český Zlatý slávik je známy. Absolútnym víťazom je...
V kapele tvoríte všetci? Je to hádam aj povinné?
Tomi Okres: Nemusíme, ale chceme. Aj taká malá súťaživosť, ukázať kolegom, že viem prísť s dobrým nápadom, je prínosná. Michal napíše texty a pošle nám ich všetkým, niekedy každý zhudobní iný, ale niekedy sa dvaja autori hudby stretnú, potom si vyberie buď Michal, alebo vyberieme my všetci to lepšie. V každom prípade je to demokratické, čo v iných kapelách veľmi nebýva…
Lukáš Pavlík: Tvoríme všetci, každý prinesie svoje veci a spolu z nich vyberáme. Nejde ani tak o to, či sa to vydarí, alebo nie, ale že sa človek udržiava a postupne sa zlepšuje. Môžete priniesť aj päť pesničiek, ktoré nie sú dobré, a šiesta je výborná. Ale ak to neskúšate, zakrniete.
Michal Malátný: Najlepší výsledok spoločnej tvorby je, že pesničky sú potom pestré. Keď to robí jeden človek, pesničky sa na seba podobajú. Náš producent Radim Hladík hovorí, že každý skladá jednu pieseň celý život stále dookola. Nás je v kapele päť a každý je autorsky činný, každý vloží svoje vlastné hudobné cítenie. Potom nehrozí, že si pesničky budú podobné.
Mení sa rokmi váš hudobný vkus?
Tomi Okres: Každý muzikant sa vyvíja. Napríklad mňa až neskôr začalo baviť skladať pesničky, predtým som tú potrebu nemal. Mám rád rôzne štýly a žánre, niekedy pomalšie, sentimentálnejšie pesničky, ale bavia ma aj tvrdé gitarové riffy, podľa nálady.
Lukáš Pavlík: Ja tiež počúvam muziku podľa nálady, niekedy niečo mierumilovné a inokedy „poriadnu nakladačku“. Pokojne od mantinelu k mantinelu, lebo muzika je dobrá cez harmóniu a melódiu a nezáleží, v akom je štýle, v akom obsadení nástrojov. Inšpirujem sa všetkým, čo je okolo.
Michal Malátný: Rád spoznávam iné žánre, ale navždy mám v sebe AC/DC, trojakordové pesničky, čo sa začínajú v A dur a hrajú sa jedným prstom. Môj hudobný vkus sa zase až ak nemení, ale zaujímajú ma nové veci. Rád si ich vypočujem, smejem sa pritom alebo plačem, ale keď piesne skladám, môj štýl to neovplyvňuje.
Vydali ste nový album, odohrali ste dva veľké koncerty v Čechách a čaká vás slovenské turné. Budem náročná, keď sa spýtam, čo ešte chystáte?
Michal Malátný: Takže ešte niečo viac? Celý rok sa nesie v duchu osláv, ale chystáme ešte jednu výnimočnú vec: budeme koncertovať so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu (SOČR). Vybrali sme dvadsať pesničiek, ktorým by orchester svedčal – nie tak, že kapela hrá to, čo vždy, a k tomu sa pridajú sláčiky, ale náš pianista Jan Steinsdörfer je skvelý aranžér a naše pesničky napíše pre „symfoňák“ parádne. Kapela tam niekedy znieť nebude, niekedy bude hrať niečo trocha iného. Bude to vybočenie z našich bežných koľají a na to sa veľmi teším. Ak sa to vydarí, možno to vydáme na platni a možno si dáme aj spoločné koncerty. Tento prvý, skúšobný, bude v máji.
