Fedor Frešo: Albumy ako Zelená pošta nevznikajú bežne

30.09.2012 09:00
freso Fedor Frešo
Fedor Frešo Autor: ,

Jeden z najzásadnejších albumov slovenského rocku zaznel v posledných dňoch v Banskej Bystrici, Bratislave aj v Košiciach. Zásluhu na jedinečnosti Zelenej pošty má aj muž pohybujúci sa po boku známych lídrov - basgitarista Fedor Frešo.

Zelená pošta vznikla ako štúdiový projekt dvoch autorských osobností – Paľa Hammela a Mariána Vargu. V tom čase ste spolu s Mariánom Vargom a Dušanom Hájekom pôsobili v už slávnom Collegium Musicum. Ako ste tento nápad prijali?
Keď prišiel Marián Varga s myšlienkou, že chce nahrať album s Paľom Hammelom ako náš návrat k Prúdom, kde sme pôsobili predtým, vôbec som nechápal, o čo mu ide. Prúdy boli vždy viac pesničkové a my sme sa v tej dobe posunuli k náročnejšej inštrumentálnej muzike, mali sme za sebou album Konvergencie. S Dušanom Hájekom sme to spočiatku brali s rezervou, trochu sme sa báli, či takáto pesničková platňa neoslabí aktivitu Collegia, ale nakoniec sme pochopili, že nepôjdeme smerom vzad, ale budeme pokračovať tam, kde sme so spoluprácou s Paľom Hammelom prestali, teda pri Piesňach z kolovrátku z Konvergencií. Marián mal nachystaných niekoľko skladieb, ktoré mu bolo ľúto nevyužiť, a tak sme si povedali, že to skúsime.

Album si postupne získal nálepku legendárny. Vy ste sa na ňom okrem basgitary zhostili aj úlohy producenta…
Už Konvergencie sme si produkovali sami, ale viac-menej spoločne a pri Zelenej pošte z nejakého dôvodu padlo rozhodnutie na mňa. Stál som pri nej od začiatku do finálneho výsledku, čo vo veľkej miere ovplyvnilo môj osobný vzťah k albumu. Produkcia však neznamenala to isté ako dnes, Opus bola štátna firma a producent nemal zďaleka také právomoci ako dnes. Nahrávali sme v rozhlasových štúdiách, presne ako pri Konvergenciách. O titulnú stranu sa postaral Tibor Borský, pozvali sme si aj štúdiových muzikantov, malé sláčikové a dychové ansámble, ktoré obohatili celkový zvuk. Väčšinu skladieb otextoval Kamil Peteraj, čo z neho spravilo akéhosi duchovného otca Zelenej pošty a náš muzikantský stav doplnili bývalý člen Collegia Rasťo Vacho a ako hosť Radim Hladík. Keď si hotový album vypočuli šéfovia Opusu, neskrývali nadšenie a nabádali nás, aby sme v tomto duchu pokračovali ďalej. Pritakali sme, aj keď bolo jasné, že také albumy nevznikajú bežne. Paľo s Mariánom však spoločné albumy vydávajú naďalej.

Napriek nesporným kvalitám Zelenej pošty album dosiaľ nikdy neodznel na koncerte. Ako vznikol nápad zahrať ju naživo po štyridsiatich rokoch?
V minulosti nás už naši manažéri v Prahe žiadali uviesť ju na pódium, ale stále sme to odkladali, lebo sa nám, popravde, do toho príliš nechcelo. Potom prišiel s rovnakým nápadom organizátor Konvergencií – Jožko Ľupták, ktorý mal aj konkrétnu požiadavku a konkrétnu ponuku, čo pre nás bolo jednoduchšie. Pred rokmi sa nám podarilo obnoviť Collegium Musicum a s ostatnými bývalými kolegami a muzikantmi sme stále v kontakte, sme jedna partia, takže pre nás nebol problém stretnúť sa a doladiť to. Pripravovať sa na album, ktorý nikdy neodznel v koncertnej podobe, však nebolo jednoduché. Museli sme sa tie pesničky naučiť odznova. Ale išlo nám to dobre, bola to taká idyla, chodili sme na skúšky, usmievali sa na seba a mali sme sa fajn.

Na koncertoch Zelenej pošty v Bratislave tvorila veľkú časť publika aj mladá generácia. Ako ste ju na podujatie pritiahli?
Sám celkom nerozumiem, prečo na muziku starcov chodia mladí ľudia a našiel som dve také riešenia. Buď sú to deti našich bývalých fanúšikov, ktoré s našou hudbou vyrastali, a keďže moja generácia je už lenivá a nechce sa jej za muzikou chodiť kade-tade, posiela svoje ratolesti. Druhá vec je, že publikum je oveľa vyberavejšie, ako by sa zdalo, a že tá masáž mnohých médií, ktoré sa snažia umenie čo najviac zjednodušiť a zlacniť, nedokáže zasiahnuť každého. Ľudia, či už mladí alebo starí, majú záujem si hudbu vybrať a ak sú na našom koncerte, znamená to, že si ju vybrali, aj keď ju v rádiách veľmi nepočuť. Naši fanúšikovia si nás vyhľadali sami a prípadne odporučili ďalej, a to nás ako muzikantov teší najviac.

Ste najstarším hrajúcim „bigbiťákom“ na Slovensku a rock sprevádza celý váš život. Vaše korene sú však skôr v klasickej hudbe…
Otec bol operný dirigent a skladateľ, teda orientovaný úplne iným smerom ako ja. Mal som všetky predpoklady venovať sa klasickej hudbe a ísť v otcových šľapajach, študoval som hru na kontrabas a mohlo by sa zdať, že ide o revoltu syna voči otcovi. Pravda je, že som priskoro pochopil, že nikdy nedosiahnem otcovu úroveň, aj keby som robil, čo sa dalo, zostal by som vždy len bežným orchestrálnym hráčom a večne v jeho tieni. Táto predstava ma nelákala. Objavil som rokenrol, stále som ho počúval a nakoniec aj začal hrať. Rodičia tej mojej muzike veľmi nerozumeli, ale nechali ma na pokoji. Chápali moju vášeň pre hudbu, či už klasickú, rockovú alebo akúkoľvek, za čo som im vďačný.

Na pódiu pôsobíte ako spojka medzi muzikantmi, usmejete sa, podporíte pohľadom a nenápadne usmerňujete ostatných. Sám seba nazývate sidemanom – človekom v úzadí. Ako sa vám pracuje s typickými frotnmanmi – Mariánom Vargom alebo Paľom Hammelom?
Nič sa od starých časov nezmenilo, som sideman a navždy ním zostanem. Marián aj Paľo sú ľudsky úplne odlišné typy, ale môžem si dovoliť povedať, že s oboma koexistujeme vo vzájomnej spokojnosti. V porovnaní s Mariánom Vargom sme každý charakterovo niekde úplne inde, tam, kde ja som praktický, je on nepraktický, a tam, kde je on tvorivý, som ja sluha. Za tie roky spoločného fungovania sme si na seba dostatočne zvykli, dopĺňame sa a je nám spolu dobre. Naša spoločná história s Paľom Hammelom sa začala ešte na základnej škole, vyrastali sme na rovnakej ulici a obaja naši otcovia pracovali v Slovenskom národnom divadle. Nie je to pre mňa človek, čo priletel bohvie odkiaľ, poznám ho odjakživa a stále sa o seba obtierame aj pri hudobnej spolupráci.

Slovom sideman ste nazvali aj svoju knihu, ktorú mnohí považujú za mierne kontroverznú. Ako vychádzate s kolegami, o ktorých vyšli pre vaše knižné spomienky na povrch aj nepríjemné skutočnosti?
Všetci sme ľudia a nie sme dokonalí, a najmä nie muzikanti. Keby som všetko učesal, uhladil a napísal, ako sme sa mali vždy len radi a ako boli všetci len úžasní, nebola by to pravda. To, že som napísal pravdu, mi vynieslo trochu taký drsný imidž, ale nikomu som nenadával, po nikom som sa vyslovene nevozil. Pár kolegov sa mi ozvalo, že s niečím nesúhlasia a ja som bol prinútený povedať pardon, ale v niekoľkých prípadoch sa so mnou prestali bývalí kamaráti a známi baviť úplne. Pritom kniha prešla mojím vlastným zásahom, po ktorom som sa rozhodol mnohé z tých pasáží, aj keď boli pravdivé, neuverejniť alebo aspoň uhladiť. Sidemana ocenil aj Literárny fond a udelil mi odmenu, čo ma potešilo, ale smutne som skonštatoval, že písanie nie je moja práca a že je vlastne paradox, že za hudbu som ocenený nikdy nebol.

S písaním ste však neskončili, spolu s Tomášom Berkom chystáte ďalšiu knihu…
Tomáš je môj bývalý kolega z Fermaty, ktorý sa na staré kolená tiež rozpísal a spolu sme sa dohodli, že zmapujeme rockový život v Bratislave. Najprv sme na to išli skromne, chceli sme napísať o začiatkoch rocku, ale po čase sme zistili, že tie historické jazýčky sú poprepletané a nie je možné ich len tak useknúť, takže sa kniha potiahla až do súčasnosti. Nie je to len čisto o skupinách, ale tiež o ďalších záležitostiach, ktoré tvoria hudobný svet a život kapiel, organizácii, koncertoch, fotografiách, kniha obsahuje aj zoznam takmer 300 skupín a okolo 1 500 muzikantov. Vydanie knihy sa stále posúva, nakoniec vyjde až na jar budúceho roku, ale som rád, že sa mi podarilo splniť zbožné želanie a zdokumentovať pol storočia rocku v Bratislave.

Fedor Frešo (1947), syn významného skladateľa a dirigenta Tibora Freša, sa podieľal na vzniku niekoľkých desiatok rockových a džezových albumov. Začínal s Dežom Ursínym v skupine Soulmen, neskôr účinkoval napríklad v Prúdoch, Collegium Musicum, Modrý Efekte a vo Fermáte. Pred rokom mu vyšla autobiografia Sideman, v ktorej mapuje svoje pôsobenie na hudobnej scéne a takmer bez cenzúry opisuje muzikantský život ako taký.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku