Povedali ste, že byť textárom je výsada. Prečo? Ako sa ním človek stane?
Keď človek hľadá životnú cestu, skúša, čo mu dali sudičky do vienka a učí sa, čo ho baví. U nás doma nábytok nahrádzali knihy a miesto dizajnových svietidiel blikalo magické zelené oko rozhlasového prijímača. Bol som po mame vášnivým čitateľom a pozorným poslucháčom rozhlasových hier. A od toho bol už iba krôčik k písaniu. Najprv do stredoškolského časopisu, potom dievčatám na kožu a do ucha. Zaľúbené básne, rýmové triky a neskôr aj úvodníky do časopisu, ktorý som založil a viedol na SVŠ-ke. Volal sa TMA – tvorba mladých autorov a ilustrovali ho a dopĺňali aj moji spolužiaci, deti slávnych rodičov – Bunčák, Gibala, Žáryová.
A tesne pred maturitou mi vyšla prvá báseň Rám bez obrazu v študentskom týždenníku Echo bratislavských vysokoškolákov. Popritom ma v dospievaní dostihla beatnická poézia, hnutie hippies a beatová hudba. Keď chlapci z ulice zakladali kapelu Monzún, hľadali bubeníka a nikoho nenašli, tak odchytili mňa. Možno preto, že som mal dlhé vlasy, zvonové nohavice, dvojku zo správania a jednotku zo slovenčiny. V tej kapele som začal písať slovenské texty na anglické skladby Cliffa Richarda a pôvodné texty na autorské pokusy gitaristu skupiny. Aby sme získali nástroje a aparatúru, stali sme sa kapelou rušňového depa železničiarov. To boli veľkí chlapi a všetci trochu nahluchlí z tých nákladných lokomotív, takže sa im naša hudba páčila. A tak sa vo mne spojila hudba so slovom a narodil sa textár. Blíženci sa nezaprú.
Radia vás do veľkej trojky textárov spolu s Kamilom Peterajom a Borisom Filanom. Ste všetci traja priatelia? Je niečo, čo vás spája alebo si rozumiete preto, že ste rozdielni?
Už som počul o veľkej trojke – najväčší z nej je Boris Filan, lebo bol reprezentačný basketbalista. S ním som sa zblížil na divokých večierkoch u novinára a spisovateľa Ľuboša Juríka a Kamila som stretol na bratislavskej ulici, keď som niesol článok do časopisu Populár. Povedal mi, aby som mu doniesol nejaké básne a neprestával písať.
A potom sme sa stretli v rozhlase, kde som brigádoval, a nasmeroval ma na správnu cestu. Ja som ho už vtedy poznal z kníh a páčili sa mi najmä jeho verše v zbierkach Sad zimných vtákov a Čas violy. Boris dramaturgoval v televízii, ja som redaktoroval v rozhlase a Kamil humanizoval Novú scénu. Umelecky aj ľudsky sme si porozumeli a sme stále dobrí priatelia. Každý máme inú poetiku, ale je v nej niečo spoločné. Asi to, že sú to básne ulice pod notovou osnovou. Všetci traja máme radi život a keď sme sa na niečom dohodli, tak to vždy platilo.
Kto je pre vás najväčší textár, ak takého máte? Pokojne aj zahraničný.
Vyrastal som na Semafore, na Šlitrovi a Suchom, tak asi ten Jiří Suchý. Zo slovenských textárov som v mladosti čítal Skukálka, Hlubockého, Janovica a Peteraja. V angloamerickej popkultúre je málo dobrých textárov, a tým, že veľa ľudí tomu nerozumie a remeselne je to dobre spracované, tak to vzbudzuje zvukový klam, že je to super. Veľa dobrých vecí majú Beatles, tých mám stále rád, americkí autori Bruce Springsteen alebo Bob Dylan. Hlavný prúd je predovšetkým zábava a na papieri to nie je žiadna veľká literatúra. Česi boli pre nás vždy veľkým vzorom, lebo tam bolo a je úžasné zázemie skvelých textárov ako Rytíř, Borovec, Fikejzová, mladý Štaidl, Horáček, Kopta, Suchý. Som rád, že od konca 60. rokov – aj vďaka Bratislavskej lýre – sme sa nadýchli a dobehli ich. Dnes už možno aj predbehli, lebo milujeme hviezdne nebo viac ako peniaze.
V čom je rozdiel medzi básnikom a textárom? Kto sú vaši obľúbení básnici a prečo? Už ste spomínali beatnikov…
Básnici to majú v živote jednoduchšie. Píšu si, čo chcú, vo forme, ktorá formu ani nemusí mať. Niekedy aj bez rýmov. Textár je otrok hudobného skladateľa, dostane krížovku a musí vylúštiť tajničku. Prízvuky, taktové čiary a dejovú skratku. Najprv sa treba naučiť techniku, potom remeslo a potom do toho dať trochu poézie. A v zrelosti aj názor, životný postoj a objavné rýmy a metafory. Pop music už totiž nie je len hudba, ale spôsob života. Práve preto mám stále rád beatnikov, Ferlinghettiho Smutnú nahú jazdkyňu, Corsa, Pounda a Ginsberga, s ktorým som sa aj osobne kedysi dávno stretol v Bratislave.
Podpísal sa mi na tenisku, ktorú som v dobrej nálade stratil. Ale ani on chvíľu nevedel, kde je, lebo priletel z Havany do Prahy, potom prišiel do Bratislavy a stále bol v nejakom ľudskom a tekutom opare. Osciloval medzi utopickým socializmom, kapitalizmom a anarchizmom. Sám proti všetkým a to sa mi nesmierne páčilo. Možno vtedy vo mne zasial semienko, ktoré vykvitlo v Eláne, u Patejdla a Grigorova. Textárčina nie je ľahká práca, lebo okrem talentu je to aj nazbieraná životná skúsenosť a práca minimálne v trojčlennom kolektíve na linke: skladateľ-textár-interpret. A keďže by to človeka neuživilo, tak je to hlavne hobby. Možno aj preto je textárov menej ako murárov.
Dokáže šikovný textár napísať text pre akéhokoľvek interpreta, alebo medzi nimi musí byť nejaká chémia či prebehnúť iskra?
Dobrý profesionál napíše všetko – keď musí. Keď nemusí, tak si vyberie toho, koho má rád, koho si váži a koho hudba lahodí jeho duši. Mne sa dobre robilo s Taktikmi Vlada Koleniča, ľahko sa mi písalo na hudbu Petra Hečka a vedel som, o čom chce spievať Karol Duchoň alebo Janka Kocianová. Potom prišlo obdobie osobnostného svetonázoru, ktorý sa uplatnil v Eláne a najmä v repertoári Roba Grigorova a Vaša Patejdla. S Vašom sme vytvorili dvojicu, ktorá skutočne súznela, strávili sme veľa času v aute, v hotelových izbách, aj vo vypätých súkromných situáciách. Napísal som mu asi šesťdesiat textov a asi to bolo to najlepšie, čo zo mňa vypadlo. Veľmi mi chýba. A bude chýbať aj celej našej kultúre.
Foto: STVR
Bol nenahraditeľným autorom?
Ľudia si možno neuvedomujú, aký krehký vzťah panuje medzi autormi a interpretmi, lebo tá tvorba v konečnej podobe musí byť dôveryhodná. A na to je tam ten tretí, s ktorým sa identifikuje dav a autori ostávajú skrytí v spoločenskom zákulisí. Spevák prichádza s kožou na trh a definuje myšlienkové posolstvo.
A presne toto ľudia Vašovi verili. Múdri speváci a frontmani kapiel ako Elán či Grigorov, to vedia a nevezmú do úst, čo nepatrí ani do ich hlavy. Rovnako autor textu musí vedieť, či jeho slová zaznejú zo správnych úst. Je to do istej miery aj generačná výpoveď, a preto nemôžem napísať text hocikomu, aj keby som to profesionálne vedel urobiť.
Elánisti vás vraj testovali, či zvládnete napísať text na komplikovanú hudbu skladby Kaskadér. Povedali ste si, že im ukážete a jednoducho to zvládnete? Alebo ste si aj vy museli lámať hlavu, ako na to?
Moja spolupráca s Elánom sa začala, keď hľadali ďalších textárov, lebo Boris všetko nestíhal. Za mnou poslali Vaša Patejdla s demonahrávkou piesne, ktorá mala dosť ťažkú metrorytmickú štruktúru. Vašo bol u mňa doma, v malej izbičke na Brnianskej ulici, pustili sme nahrávku na starom Sonete B 3 a povedal: „Chalani ti to posielajú na skúšku. Treba to za pár dní otextovať a potom sa uvidí.“ Dohodli sme sa, že to skúsim a išli sme na trolejbus do mesta. Vašo domov a ja do kina Pohraničník. Premietali napínavý film Povolanie kaskadér a dosť ma to emocionálne rozrušilo. Doma som si len tak ilustračne ako kulisu pustil tú elánovskú nahrávku a hneď ma to v refréne oslovilo takými nasekanými notami tádá tadadá. Bol to kaskadér. A už ten filmový príbeh skákal pod noty. Vašovi som to dal na druhý deň. Vypočul si to a povedal: Myslím, že si v Eláne…
Takže to nebola až taká ťažká úloha? Ktorá skladba vznikala najkomplikovanejšie?
Bolo to ľahšie, ako som si myslel, lebo počas mojej textárskej kariéry ma stretli aj väčšie výzvy. Mojimi učiteľmi v rozhlase boli hudobní skladatelia Pavol Zelenay a Ali Brezovský. Naučili ma, ako ukladať slabiky pod noty. S Pavlom Zelenayom sme vyhrali dve zlaté Bratislavské lýry, ale nebolo to zadarmo.
Palo bol známy puntičkár a kde bola dlhá nota, tam musela byť dlhá slabika a kde taktová čiara, tam sa verš končil. Písal krásne melódie, ale ťažké na otextovanie, lebo tam bolo vždy veľa dlhých nôt. Raz mi dal nahrávku skladby, ktorá bolo rýchla a plná takýchto nôt a ja som pri nej potil krv. Tú pieseň som sa pokúšal otextovať tridsať nocí a nakoniec som ju po dokončení s troškou skrytej irónie nazval Dobrá nálada. Nahrala ju a dodnes spieva Marcela Laiferová, ktorú obdivujem, že si ten dlhý text vie zapamätať a bez chyby na koncerte zaspievať. Ja by som to nedal.
Jožo Ráž v tretej časti dokumentu, ktorá bola o vás, povedal, že textár má veľkú moc. Aj vy si to myslíte? Je väčšia moc textára či interpreta, alebo ide práve o súlad medzi nimi?
Jožo Ráž mal na mysli moje obdobie v rozhlase, keď som bol vedúci Redakcie populárnej hudby. Vtedy bol iba jeden rozhlas a kto v ňom zaznel, mal na úspech zarobené. Ale vtedy tam bola partia ľudí, ktorí chceli pomôcť všetkým talentovaným spevákom a skupinám na Slovensku. Aj Elánu a mnohým iným. Slovenský rozhlas bol známy audičnými nahrávkami nových talentov. A ja som bol napríklad pri prvej rozhlasovej nahrávke Mekyho Žbirku – Smútok či pri prvých nahrávkach Modusu, Hečka, Ypsu a ďalších. Moc sme využili v prospech našej pôvodnej tvorby. V tejto súvislosti vzniká akási paralela medzi silou hudby a textu. Text vyhrá len v prípade šansónu, protest songu alebo muzikálu, keď posúva dej. V populárnej hudbe je najsilnejší vtedy, keď si ho spolu s interpretom spieva aj tisícové publikum. Často aj po mnohých rokoch. To je pre textára zlaté rúno.
Po zhliadnutí časti o vás mi napadlo, že mnohé vaše texty odrážajú konkrétne zážitky – sú teda vaše texty aj akýmsi básnickým denníkom? Písali ste si denník a čerpali ste z neho pri tvorbe? Alebo človek stále zbierky zážitky a skúsenosti a v potrebnej chvíli po nich len siahne?
Text je vždy do istej miery duševný striptíz, rozmieňate na drobné svoje a cudzie súkromie, momentky z ulice, príbehy z kníh, spoločenskú atmosféru. Musíte vedieť, čo unesie interpret pri mikrofóne a čo je doba schopná prijať. A potom si uvedomíte, že ste pod tým podpísaný. A najväčšie bohatstvo muža je jeho meno.
O Karolovi Duchoňovi ste povedali, že dnes je slávnejší, ako bol za života. Viete povedať prečo? Ako sa vám s ním spolupracovalo? Vraj bol dojatý, keď si prečítal váš text V dolinách a rozplakal sa. Prekvapilo vás to?
Karol Duchoň by mal mať sochu na niektorom námestí v Bratislave alebo aspoň ulicu. Najlepšie malebnú, starú uličku plnú barov, muziky a ľudí. Mal rád ľudí, lebo mal veľké dobré srdce a krásny hlas plný medu a belcanta. Zažil fantastický úspech aj nástup beatovej a rockovej vlny, ktorá sólových spevákov odsunula do úzadia. Ťažko to niesol a aj to prispelo k jeho smutnému koncu. Mal som ho rád a na rôznych cestách doma i v zahraničí som s ním zažil neskutočnú zábavu a súčasne som ho spoznal ako človeka. Mal veľa možností emigrovať, ale nevedel si predstaviť svoj život inde ako na Slovensku.
To sa prejavilo aj v situácii, keď mu skladateľ Peter Hanzely zahral na klavíri hotovú skladbu V slovenských dolinách. Spontánne sa rozplakal a nikdy ju nevypustil zo svojho repertoáru. Mnohí ho identifikujú so socializmom, ale Karol Duchoň nikdy nevstúpil do komunistickej strany a nikdy na nikoho nedonášal. Iba raz ho prinútili prečítať Antichartu – spolu s Karlom Gottom, lebo boli v Československu najlepší. Jeho život bola hudba a keby žil, bol by svetovou hviezdou. S odstupom času to pochopili aj noví interpreti a opreli sa do jeho repertoáru. Dnes je znovu v éteri a je to pre neho zadosťučinenie, ktoré letí do neba.
Je o vás známe, že ste boli aj jedným zo štyroch zakladateľov Rádia ROCK FM. Ako si spomínate na túto kapitolu vášho života?
Rádio ROCK FM je aj s odstupom času akýsi neuveriteľný príbeh štyroch rozhlasákov, ktorí sa po revolúcii rozhodli, že si splnia sen. Chceli dokázať, že sú minimálne takí dobrí ako ich kolegovia na Západe v ORF alebo BBC. Štvrtého marca 1991 zaznela zvučka prvej celoplošnej hudobnej stanice, ktorá mala istý čas aj z dnešného pohľadu neuveriteľnú počúvanosť 30 %.
Bola to slovensko-anglická akciová spoločnosť, a preto v nej znelo veľa anglofónnej muziky, ktorá bola dovtedy tabuizovaná. Ale vďaka nej odštartovali svoju kariéru mnohí slovenskí speváci a skupiny, lebo vznikli festivaly ROCK FM FEST a ROCK FM RIVER PARTIES alebo Night Shows, kde vždy dominovala slovenská produkcia. Za mikrofónom boli najlepší moderátori, v štúdiu krásne hlasy, v réžii najlepší zvukári a vo vysielaní striktné objektívne spravodajstvo v podobe Flash News. Celé rádio malo len tridsať interných zamestnancov, čo v tom čase nemalo obdobu. Bola to efektivita, na ktorú sa chodili pozerať delegácie aj zo zahraničia. Mečiarizmus však zomlel aj tento krásny pokus, ale spomienky patria do dejín rozhlasu.
Znamená to, že dnes nevzniká toľko kvalitnej slovenskej hudby?
S odstupom rokov som si pozrel staré playlisty RFMR a porovnal ich so súčasnosťou a zistil som, že tej pôvodnej slovenskej hudby bolo vtedy v éteri viac. Aj tá hudba bola iná. Mala viac melódie a harmónie a menej počítačov. A možno je to len spomienkový optimizmus starnúceho chlapa, ktorý sa bojí schopností umelej inteligencie.
Povedali ste: Najväčšia odmena je, keď tvoju myšlienku prijmú za svoju tisíce ľudí. S ktorými myšlienkami sa to podarilo? Spomeňte konkrétne piesne.
Najvyššie pocty sú prchavé. Hlas davu, ani frenetický potlesk si nepripnete na klopu, ani nezarámujete ako diplom a nezavesíte na stenu. Ale ostane to vo vás ako afrodiziakum. Keď počujete celé slohy alebo refrény piesní Tuláci v podchodoch, Ulica alebo Umenie žiť v amfiteátri, tak prichádzajú zimomriavky. A keď niekde na diskotéke, na svadbe, či na firemnom večierku ľudia vyspevujú V dolinách alebo sa zabávajú pri Talianskom muzikáli či Žuvačke za uchom, prípadne pri Čardáši dvoch sŕdc, tak viete, že ste sa podelili o dar, ktorý ste dostali. V mojom závete bude päťsto piesní, ktoré zdedí Slovensko.
Práve vašou zásluhou vznikol dokumentárny cyklus Textári. Zrejme práve kvôli vám v ňom vystupujú mnohí, ktorých už často v televízii nevidíme. S kým bolo najviac práce prehovoriť ho a čo zabralo?
Ten námet na televízny cyklus vznikol tak trochu bizarne. Mal som nezavinenú autonehodu a kým som hľadal doklady pre policajtov, dal som im do ruky aspoň vizitku. Bolo na nej napísané Ľuboš Zeman, textár. Ten policajt sa na ňu pozrel a povedal: „A to je čo?" Tak mi napadlo, že tie šedé eminencie treba vytiahnuť na svetlo božie, ukázať ich, ako žijú a tvoria, vysvetliť proces tvorby a súčasne ukázať, aký je každý z nás iný a pritom štýlový. A hoci tvoríme uzavretú komunitu, sme generačne aj poeticky odlišní. Textári sú súčasťou doby, kultúry krajiny a často robia poéziu prístupnejšou širokej verejnosti, lebo verše vylezú z kníh do muziky a tá vlezie ľudom do uší.
Mnohí z nás sa vyznali aj zo svojich omylov, lebo sme ľudia, takže ten seriál je úprimný, dôveryhodný a myslím si, že aj výborne natočený. Nie je to ucelený obraz, lebo textárov na Slovensku nie je len desať, ale snažil som sa presvedčiť tých, ktorí majú už niečo za sebou. Najviac som musel presviedčať najväčšie hviezdy, ale tajomstvo mien si nechám pre seba. Mnohým sa pred kameru nechcelo, niektorí ochoreli a zomreli pred nakrúcaním. Veľmi ma to mrzí najmä v prípade Tomáša Janovica, lebo jeho tvorbu si nesmierne vážim.
Dozvedeli ste sa aj vy niečo nové o svojich kolegoch?
Áno, každý prezradil niečo zo svojho života. Nielen ľudia, ktorí majú radi kultúru, literatúru, poéziu, hudbu, sa dozvedeli okolnosti vzniku mnohých piesní, aj to, čo by interpreti nikdy neprezradili, šlo o textárske podhubie. V tom je asi šarm celého cyklu. Možno sme sa popriznávali aj k tomu, čo by sme inokedy nepovedali. Ale ubehol čas a my, príslušníci staršej generácie, sme si povedali, dobre, zbilancujme svoj život, dajme sa do pľacu, nech s odstupom času vedia aj tí, čo prídu po nás, aké to bolo.
Prečo v celom cykle nie je žiadna textárka žena? Žiadne nemáme alebo v čom je problém?
Chýbajú ženy, lebo tie sa viac tlačia pred kameru, kde ich je vidno. Ale ktovie, možno príde aj cyklus Textárky…
