Tento rok máte 30. výročie svadby. Plánujete nejakú veľkolepú oslavu?
Silvia Šarközi: V poslednom čase máme tých osláv akosi hrozne veľa. Pred dvoma rokmi sme totiž mali päťdesiatku, ktorú sme oslavovali s celým Slovenskom, mali sme niekoľko koncertov. Na to hneď nadviazala ďalšia oslava, náš primáš mal štyridsiatku, čiže sme teraz takí „uoslavovaní“. Ale minimálne rodinnú oslavu si určite spravíme.
Ernest Šarközi: Určite áno. Človeka ohromí, že sme spolu už tak dlho. Zaslúži si to nejaké prekvapenie, v kruhu rodiny to určite oslávime.
Hovorí sa, že keď spolu partneri pracujú, začnú si po čase liezť na nervy, ale u vás sa zdá, že je to naopak. Zažili ste vôbec niekedy ponorku?
SŠ: Občas ju zažívame, keď sme na nejakom zájazde, ako napríklad v Číne, kde sme všetci boli neustále spolu. Nejde teda o partnerskú ponorku, skôr o takú kapelovú. Je dobre, keď máme medzi koncertmi jeden deň voľna a každý sa môže na chvíľu niekam zavrieť, počúvať si hudbu cez slúchadlá. Hoci sme kolegovia a veľmi veľa času trávime spolu v práci, partnerskú ponorku zažívame oveľa menej ako tú pracovnú.
EŠ: Keď sa pohádame, väčšinou je to kvôli práci, keď niečo tvoríme. Každý má, samozrejme, svoj názor – aj ostatní členovia kapely. Ale my dvaja so Silviou si nebojíme vykričať veci, naše výmeny názorov sú ostrejšie.
Ako sa váš vzťah v priebehu rokov vyvinul? Aký bol na začiatku a aký je teraz?
SŠ: Po tých rokoch sa už tak dobre poznáme, že si tolerujeme chyby, ktoré sme na začiatku chceli jeden na druhom meniť. Keď sa mi na ňom niečom nepáčilo, mala som pocit, že mu to hneď musím povedať a že by mal byť taký, aby sa mi páčil. On ma zase chcel meniť na svoj obraz, na svoju predstavu o tom, aká by som mala byť, ako by som sa v určitých situáciách mala zachovať. Teraz už to o tom vôbec nie je. Chápeme svoje osobnosti, on je taký, ja som taká, vzájomne sme sa prijali so svojimi chybami a absolútne nemáme potrebu jeden druhého meniť alebo pretvárať.
EŠ: Už sa natoľko poznáme, že aj keď chcem nadhodiť nejakú tému a vidím, akú má náladu, tak radšej odídem bez slova. (smiech) Naučili sme sa toho veľa. Keby sme sa raz, nedajbože, rozišli, v nejakom druhom vzťahu by sme už boli múdrejší. Ale dúfam, že k tomu nedôjde.
Viete ešte jeden druhého niečím prekvapiť?
SŠ: Ale áno. Ernest ma napríklad dokáže prekvapiť pracovnými vecami, ktoré mu napadnú a ktoré dokáže vymyslieť. Neustále posúva hranice vyššie a vyššie. Pri mnohých počinoch, na ktoré som sa neskôr odhodlala, by mi na začiatku ani nenapadlo, že by sme sa do nich pustili. Je to dobre, lebo nás to posúva stále ďalej.
EŠ: To, čo spomína Silvia, je vtipné, pretože keď prinesiem nové veci, občas ma vie aj trochu uzemniť, čo je tiež dobre. Dokážeme nájsť kompromis, čo je výborná vec. Niekedy to viem totiž prehnať a potrebujem trochu pribrzdiť.
So Silnými rečami pripravujete šou Slák ma trafí. Ako ste sa dali dokopy?
EŠ: Bola to náhoda. V Slovenskom rozhlase sme práve nakladali nástroje a pán Hudák išiel okolo. Rozprávali sme sa, že čo nové, chlapci, a tak. A potom prišlo do reči, či spolu niečo neurobíme. Dohodli sme sa, že sa stretneme, chlapci zo Silných rečí majú úžasné nápady, povedali sme si, že to bude „pecka“. Dúfam, že to ľudí bude baviť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Kto vymyslel názov?
EŠ: Samozrejme, že oni.
SŠ: Sú to majstri slova. Názov nás pobavil a zároveň potešil.
EŠ: Teraz je to profesionálne, pretože predtým sme sa pchali aj do toho, v čom nie sme až takí zabehnutí. Nechali sme to na nich. Oni si budú hľadieť na to svoje a my zase na to svoje.
Akým spôsobom ste v programe prepojili vašu hudbu s ich humornými číslami?
SŠ: Vždy, keď robíme projekt napríklad s nejakou popovou kapelou, snažíme sa o to, aby nešlo len o striedanie sa na pódiu, že raz hráme my, potom oni. Teraz to bude opäť celé poprepájané – oni si s nami zaspievajú, my budeme zase hovoriť o našich vtipných zážitkoch, sme zahrnutí aj do ich stand-upu. Veľmi sa na to tešíme.
Je to pre vás niečo nové?
SŠ: Áno, určite. Muzikanti mi dajú za pravdu, že radšej hráme a spievame, držíme sa toho svojho a sme radi, keď slovo zostáva na niekom inom. Keď už sme však do toho vtiahnutí a opadne prvá nervozita, vznikne z toho niečo prirodzené a iné, než na čo sme zvyknutí.
Ste fanúšikmi stand-upu? Máte nejakého obľúbenca?
SŠ: Áno, sme. Máme veľmi radi Simonu First. Prvýkrát sme ju zažili tak, že sme hrali a ona rozprávala, toľko sme sa nasmiali… Bolo nám úplne jedno, že sú tam nejaké kamery, netrápilo nás, ako vyzeráme, pretože sme sa nevedeli prestať smiať. Simona sa dokáže smiať sama zo seba, a ja si myslím, že keď sa žena neberie príliš vážne, je to skvelé.
Vedeli by ste si predstaviť seba v úlohe stand-up komika?
SŠ: Dlho sama rozprávať, to by som si určite netrúfla. Som rada, keď sa ma niekto niečo opýta a ja na to môžem odpovedať, vždy sa snažím byť prirodzená. Nemám rada zasielanie otázok vopred, chcem, aby to bolo čo najautentickejšie. Ale že by som mala vystúpenie, počas ktorého by som stála pred mikrofónom a 20 minút niečo rozprávala publiku, na to sa necítim.
EŠ: Treba na to mať veľký talent. Existujú výborní muzikanti, špecializujúci sa na klasickú hudbu, ktorí majú svoje noty a perfektne si to nacvičia. Druhá vec je však improvizácia. Tú musí mať človek v sebe. Keď sa herec naučí iba svoju rolu, je to niečo iné, ako keď je sám na javisku a musí improvizovať, zabávať ľudí. Je to rovnaké ako u nás v hudbe, človek musí vnímať reakciu obecenstva, a keď to nezaberá, musí vyskúšať niečo iné. To tiež nie je niečo, čo by dokázal hocikto.
Človek musí mať aj hrošiu kožu. Vždy sa môže stať, že bude v publiku ticho.
SŠ: Presne tak, nesmie to brať tragicky.
EŠ: Klasická hudba je veľmi náročná, ale ďalšia vec je improvizácia, keď musí komik reagovať na publikum, čo ten klasik zase nemusí. Sú to rôzne žánre, oba sú svojím spôsobom obtiažne, ale myslím si, že v momente na niečo reagovať je ťažšie.
Pripravili ste si v rámci tejto šou aj nejaké prekvapenie?
EŠ: Zatiaľ to vyzerá tak, že aj pre nás to bude prekvapenie, pretože chalani zo Silných rečí nám nechcú všetko prezradiť. Myslím si, že to bude o to zaujímavejšie a zábavnejšie, keď nás priamo na pódiu niečím zaskočia. Osobne sa na to veľmi teším.
Čítajte viac Silné reči a Cigánski diabli spájajú humor a hudbu v novej šou Slák ma traf
Počas vašej kariéry ste už vystupovali po celom svete, ktoré miesto vás najviac uchvátilo?
SŠ: Na svete ich je ešte, našťastie, veľmi veľa. Stále chodíme do nových destinácií, spoznávame nové koncertné sály. Pre mňa bola najväčším zážitkom Berlínska filharmónia. Nielen, že tam vystupujú najväčšie hviezdy klasickej hudby, ale táto koncertná sieň ponúka aj výnimočnú akustiku.
EŠ: Sú to miesta, o ktorých sme si ako deti ani nepomysleli, že by sme tam raz mohli hrať. A ono to prišlo. Je to jedna z vecí, ktorá nás presviedča o tom, že sa to oplatí robiť. Chvála pánu Bohu, dosahujeme vysoké méty, je to, ako keď športovec vyhrá na olympiáde. Ekvivalentom je pre nás to, keď sa na nás príde pozrieť divák v cudzej krajine, v úžasnej sále, a už vôbec to, že nás tam zavolajú.
SŠ: Nie je to len o koncertoch v zahraničí. V poslednej dobe si oveľa viac ceníme vystupovanie na Slovensku. Je to taká maličká krajina, máme ju už toľkokrát pochodenú, no ľudia na naše koncerty ešte stále prichádzajú. To je pre mňa to najväčšie zadosťučinenie. Áno, keď ideme do nejakej cudzej krajiny, tešíme sa, ale aj tak si oveľa viac vážim, že na nás ešte stále chodia slovenskí diváci, hoci už nás aj náš repertoár poznajú. Je to pre mňa to úplne najväčšie ocenenie, aké môže muzikant získať.
A čo vaše vysnené spolupráce, splnili sa vám?
SŠ: Ako dieťa som túžila stáť na pódiu s Luckou Bílou či s tými najväčšími opernými spevákmi. Mali sme to šťastie spolupracovať s Petrom Dvorským i s jeho bratmi či s Babjakovcami.
EŠ: Vystupovali sme aj s rockovými kapelami ako napríklad Desmod či IMT Smile. Dá sa teda povedať, že výkvet česko-slovenskej hudby z každého žánru.
SŠ: Spolupracovali sme tiež so symfonickými orchestrami s tými najlepšími dirigentmi. Boli sme v úlohe sólistov, oni nás sprevádzali. Keď sme si uvedomili, kto za nami v tom orchestri vlastne stojí, naskakovali nám zimomriavky. Všetko sú to veci, z ktorých sa človek nesmierne teší.
Je pre vás obohacujúce, keď sa takto prepájate s umelcami z úplne iných žánrov?
SŠ: Určite áno. Dáva nám to možnosť osloviť fanúšikov nášho hosťa a naopak. Veľakrát sa nám stalo, že sme spolupracovali s nejakou popovou kapelou, prišli za nami naši fanúšikovia a povedali: „Nikdy by sme si nemysleli, že sú takí dobrí, nikdy predtým sme ich nepočúvali. Prišli sme kvôli vám a teraz, keď sme ich počuli, zistili sme, akí sú to dobrí muzikanti a ako sa prispôsobili vášmu štýlu.“ Čiže je to vzájomne veľmi obohacujúce.
EŠ: Cieľom týchto spoluprác je, aby sme ľudí prilákali k žánru, ktorému možno nikdy predtým nevenovali pozornosť, pretože si mysleli, že ich nebude baviť. Keď je to napríklad fanúšik rockovej kapely a zrazu počuje nás, možno zistí, že sa mu naša tvorba páči. A naopak. Je to zaujímavé, lebo taký koncert trvá okolo hodiny, hodiny a pol, a ak by sa všetko hralo iba v jednom duchu, bola by to podľa mňa nuda. Ale keď je ten program žánrovo pestrý, rozmanitý, človek nemá čas nudiť sa. Vtedy sa ľudia na konci pýtajú, prečo sme hrali tak krátko. To je najlepšia reakcia, akú môžeme dostať.
Keď už hovoríme o rozmanitosti, v poslednej dobe sa dosť hovorí o tom, ako by umenie malo či nemalo vyzerať. Čo si o tom myslíte?
SŠ: Dôležité je, aby si umenie našlo určitú skupinu ľudí, ktorých osloví. Je jedno, či sa páči mne, alebo niekomu inému. Horšie je, keď sa robí niečo, čo sa nepáči nikomu, no autor daného diela tomu verí a stále si ide za svojím. Chce ľudí presvedčiť o tom, že je nedocenený, že to robí dobre, ale nikomu sa to nepáči. Nemôžeme hľadať chybu v publiku, ale v sebe. Samozrejme, ani my sa nemôžeme zapáčiť každému. Človek musí robiť niečo, čomu verí, a či si to nájde svojich priaznivcov, nech je ich počet akýkoľvek, to už je o šťastí. Aj keď to osloví iba malú hŕstku ľudí, môže ísť o kvalitné umenie.
EŠ: Umenie je vtedy veľké, keď dokáže spojiť kvalitu s tým, čo sa ľuďom páči. Ak si myslíme, že robíme niečo na vysokej úrovni, ale nikomu sa to nepáči, nemá to zmysel. To nie je umenie. Treba hľadať ten kumšt, aby to nebolo cirkusantstvo, ale aby sa to zapáčilo aj obyčajnému robotníkovi. Nemôžeme povedať, že je niečo umenie, pretože sa to páči vzdelaným ľuďom – musíme tvoriť tak, aby sa to páčilo všetkým.
Čítajte viac Cigánski diabli urobili fantastickú šou. Na turné to rozbalili vo veľkom štýle
Čo čaká Cigánskych diablov v najbližšej dobe?
SŠ: Pracujeme na projekte Cigáni idú do neba, ktorý už funguje a máme ho odskúšaný. Ide o spojenie so Slovenským divadlom tanca, režíruje to Ján Ďurovčík a na Ernestovu hudbu sa vytvoril veľmi pekný program. Ľuďom, ktorí chodia na tieto predstavenia v bratislavskom Stars auditoriu, sa to páči, sme na to pyšní. Predtým sme dva roky účinkovali ako hostia v Slovenskom národnom divadle, v opernej inscenácii Carmen, čo taktiež považujem za vrchol našej kariéry. Tú istú hudbu teraz robíme v Českej republike s mladými umelcami, ktorí študujú tanec a robia si to po svojom. Na pódiu všetko zvládajú s absolútnou ľahkosťou, hoci sú to len tínedžeri, študenti tanečnej akadémie. Je trochu ťažšie preorientovať sa, keď robíme naraz toľko rôznych projektov, ktorých súčasťou je naša autorská hudba. Drží nás to v dobrej mentálnej kondícii.
Viete si predstaviť, že by ste niekedy skončili s hudbou, alebo je to niečo, čoho sa budete držať celý život?
SŠ: Kým budeme zdraví, určite si sami nepovieme, že už stačilo. Aspoň tak to cítim teraz, neviem, čo bude o pár rokov. Hudba je to, čo milujeme, čo nás baví. Keď má človek prácu, ktorá ho nebaví, je frustrovaný a nešťastný.
EŠ: Keď máte 40 koncertov po sebe, pri tom tridsiatom si poviete „nenávidím to“, ale potom máte tri dni voľna a už vám to chýba. Neviem si predstaviť život bez hudby.
