Moderne a s myšlienkou
Už pri úvodných tónoch vyslovene predierajúcich sa z prehrávača, je zrejme všetkým jasné, že skupina, ktorá si príjemnými letnými oddychovkami ako Keď ťa stretnem či Otec získala najmä festivalové publikum, vie oveľa viac než dosiaľ prezentovala. A práve jej dynamický nástup v kombinácii s vhodne zvoleným nástrojovým nazvučením veľmi blízko k elektronike a funky basou v štýle Red Hot Chili Peppers je toho dôkazom.
Dôležitým faktorom pri adorovaní prvej skladby, podľa ktorej je právom pomenovaná doska, je samotný jej odrapovaný text, zmysluplný a uveriteľný. Bez prvoplánového populizmu sa muzikantom podarilo vysloviť to, o čo sa nešikovne snažili už na predchádzajúcom albume Povstanie – teda, že je potrebné sa voči systému založenému na ľudskej nenásytnosti vzoprieť. Nech to znie akokoľvek ako klišé, v našich končinách s nadvládou zbytočného pop-rocku, ktorý mal právom vymiznúť už niekedy začiatkom 90. rokov, je ešte stále nezvyčajné počúvať moderný a profesionálne spracovaný pop s myšlienkou. Ak by sa v rovnakom duchu niesla celá Menšina, bolo by to azda až dokonalé.
Ďalšími vydarenými pesničkami sú aj Pre deti a Detstvo, obe ideovo vzdialené od odľahčeného ja=muž a ty=žena. Že sa muzikanti začínajú cítiť prirodzene pri otcovských témach, je po takmer 15-ročnej kariére normálne a texty aj ich zhudobnenie sú ľahko uchopiteľné, a predsa fajn. Priam ,,jaro-filipovský" začiatok Stopára, neskôr doplnený o postupne pridávané nástroje a najmä zvukové efekty, vďaka ktorým ostáva poslucháč v napätí od začiatku do konca, môže byť nenásilným vrcholom albumu. Nakoľko sú vydarené momenty prekvapenia obohacujúce strofy a melodické refrény výsledkom produkčného zásahu Eddieho Stevensa, ktorý na Menšine spolupracoval, a čo z prvkov pridanej hodnoty je dielom skupiny, je síce otázne, no v konečnom dôsledku nepodstatné. Para dodala svojim skladbám nový dizajn a veľmi jej to pristane.
Stará nudná Para
Horšie sú už akési povinné jazdy, pri ktorých si fanúšik môže spokojne vydýchnuť so slovami „stará dobrá Para“, pričom mu úplne stačí pár klikov na youtube a koncert na Duchonke. Hymnické Ráno hlavy, keď sa nám pletú / padám k tebe, padáš ty ku mne v skladbe Koniec leta znejú tak, že sme ich museli počuť už aspoň stokrát, z toho polovicu práve u Pary. O nič progresívnejší nie je ani aktuálny singel Žena, ktorý sa od iných priemerných letných hitov odlišuje azda len vulgarizmami.
Talent zložiť, poskladať a odohrať chytľavú, a nie prízemnú melódiu, skupina vždy mala a nikto jej ho nevezme. Ale pri šiestom albume už rovnaké postupy pôsobia skôr násilne než tvorivo. Obe spomínané skladby, spolu s Veci zdvojené, pri ktorej muzikanti počuteľne odkopírovali svojho vlastného Abstinenta, sa však popri zvyšku strácajú a neprekážajú. Prípadne ich môžete bez obáv prekliknúť a nepokazí to veľa na dojme, ktorý ako celok stojí najmä na detailnom a modernom spracovaní jednotlivých stôp. Ten potenciál, ktorý Para na Menšine ukázala, by sa však mohol v prípade ďalšej dosky rozvinúť. Možno prišiel čas vybrať sa iným smerom.
Para: Menšina, Pavian Records, 2012
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
