Keď ste pred tridsiatimi rokmi začínali, mali ste nejakú predstavu o tom, ako by ste sa chceli vyprofilovať ako kapela?
Najväčším úspechom pre nás v tom čase bolo urobiť vôbec nejaký koncert. Nepremýšľali sme nad tým, či sa bude niečo nahrávať alebo kam budeme smerovať. To išlo neskôr automaticky. Máme koncert, tak urobíme nejaké pesničky, tieto nás už nebavia hrať, tak vymyslíme nové… Nikdy u nás nešlo o štýl, ale o samotné pesničky. Ak je skladba dobrá a páči sa nám, je úplne jedno, či je to dychovka, rokenrol alebo džez.
Vplývali na vás veci zvonka?
Samozrejme, žijeme v nejakom prostredí, medzi nejakými ľuďmi. Vplývalo na nás aj to, čo sme počúvali, a ukazuje sa to aj na našej tvorbe. To je vždy tak, niekedy je to aj nechcene, človek niečo náhodne započuje niekde na pumpe a usadí sa mu to v hlave.
Máte s kolegami z kapely podobný vkus?
Ono sa to rokmi mení, niekomu zostane po celý život to, čo počúval ako tínedžer. Počúvame aj rôzne nové skupiny, ktoré vznikajú. Základom nášho vkusu je najmä alternatívny rock. Potom už záleží na rôznych vplyvoch a na tom, kam nás ucho zavanie.
Pôvodne bol spevákom Danko Buzinkay, ktorý je teraz bubeníkom kapely. Ako sa z teba stal jej frontman?
Danko síce dobre spieval, ale jeho šou na pódiu nebola úplne ideálna. Druhým spevákom bol Majo Miezga, ktorému to nejako nesadlo, a po čase odišiel. Potom prišiel Miško Biely, ktorý bol v kapele asi rok a pol, neprišiel na dva koncerty, tak ho vyhodili. Mňa videli na koncerte kapely Gle-Glo, v ktorej som vtedy pôsobil, a oslovili ma, či by som si s nimi nezaspieval. Odvtedy som bol súčasťou Pary, je to vyše 27 rokov.
Z Gle-Glo ste potom odišli, či ste tam ešte chvíľu pôsobili?
Mali sme dokonca jeden spoločný koncert, na ktorom som spieval pre obe kapely. Ale prekrývalo sa to len asi pol roka, potom Gle-Glo zanikla.
Hovorí sa, že vás do Pary zobrali preto, že ste mali dodávku. Je to pravda?
Samozrejme. Robili konkurz a zvíťazil som najmä vďaka tomu, že som mal veľké auto. (smiech)
Všetci máte popri kapele zamestnanie. Je výhoda, keď sa nemusíte spoliehať na hudbu ako na zdroj svojho živobytia?
Áno, máme absolútnu slobodu v tom, čo chceme robiť. Nie sme tlačení do toho, aby boli naše pesničky úspešné za každú cenu. V zásade robíme len to, čo nás baví, naše posledné albumy si vydávame sami. Na všetko máme relatívne dosť času. Jediný tlak si vytvárame my sami, aby sme veci nevydávali príliš neskoro.
Ako sa zvládate časovo zladiť?
Je to, samozrejme, náročné. Nie je to len o práci, ale aj o deťoch a rôznych iných povinnostiach. Hudba je však takým silným koníčkom, že sme to doteraz vždy zvládli.
Momentálne pripravujete veľký narodeninový koncert. Boli v hre aj iné možnosti, ako osláviť výročie Pary, trebárs turné?
Áno. Budeme mať ešte nejaké tri-štyri veľké koncerty, ten narodeninový nebude jediný, no bude najväčší a najdôležitejší.
Prečo ste si vybrali práve Peugeot arénu, už ste tam niekedy hrali?
Ja hej, ale nepamätám si, že by tam niekedy hrala Para. Z tých veľkých hál toho nebolo veľa na výber, buď Incheba, Tipos aréna alebo GoPass aréna. Usporiadateľ v Peugeot aréne mal však najlepšie skúsenosti a zároveň nám vyhovuje aj šírka pódia.
Budete mať aj špeciálnych hostí?
Intenzívne na tom pracujeme, chceme, aby naša šou bola čo najprepracovanejšia. Sám som zvedavý, kto bude mať v daný moment čas a koho sa nám podarí presvedčiť. Zatiaľ neviem povedať, kto to bude, ešte nemáme nikoho potvrdeného. Ale nejakí určite budú, sme známi tým, že vždy nájdeme nejakého skvelého hosťa.
Branislav Šimončík vám vytvoril novú ikonickú fotografiu. Inšpirovalo ju niečo konkrétne?
Chceli sme byť elegantní, aby to pekne vyzeralo. Našli sme si krásne miesto na rohu Štúrovej a Grösslingovej. S výsledkom sme spokojní, páči sa nám.
Nedávno sa konalo odovzdávanie Radio Head Awards. Čo hovoríte na víťazov a súčasnú scénu?
Keby opäť vyhrali „tí starí“, veľmi by sa o tom nehovorilo. Som rád, že vyhrávajú nové kapely a že naša scéna žije. Mladých ľudí to môže inšpirovať a utvrdiť v tom, že robiť hudbu sa oplatí.
Ak by ste to mali porovnať s tým, ako to bolo, keď začínala Para, aké podmienky majú súčasní debutujúci hudobníci? V čom je to pre nich ľahšie a v čom, naopak, ťažšie?
Dôchodcovia spomínajú. (smiech) Ľahšie je to určite z hľadiska technológií, ktoré sú oveľa prístupnejšie. Kedysi bolo treba ísť do štúdia a nájsť si vydavateľstvo. Dnes je jednoduché nahrať si doma niečo na mikrofóny a spracovať to na počítači, to je super. Tvorba je tiež vďaka internetu a sociálnym sieťam ľahšie spropagovateľná. Ťažšie sa však presadzuje, pretože je veľmi veľa hudby.
Mala Para vo svojich začiatkoch veľkú konkurenciu?
Áno, pretože v 90. rokoch znamenalo byť v kapele niečo. Nie je náhoda, že v roku 1995 vzniklo minimálne šesť ďalších skupín. Nebolo veľmi kde hrať, ale žilo to hudbou a kreativitou. Bol to dobrý rok. Možno to je len môj spomienkový optimizmus, ale fungovali sme v naozaj skvelom tvorivom prostredí.
