Chystáte špeciálne oslavy?
Oslava bude v rodinnom kruhu, bude veľmi decentná, nijaký ohňostroj.
Ako ste si kedysi predstavovali svoj život v šesťdesiatke?
Keď sme v roku 1976 vyštartovali na scénu ako skupina Modus s Jankom Lehotským či Marikou Gombitovou a neskôr ako Limit s Lacim Lučeničom, náš horizont bol jeden-dva roky. Na otázku, čo budeme robiť o dva roky, som nevedel odpovedať vtedy a neviem to ani teraz. V populárnej alebo v rockovej hudbe sa navyše nedá nič plánovať ďaleko dopredu. Čo sa bude s vami diať, závisí od množstva vecí – vydáte album, naň musí byť nejaká reakcia, potom sú koncerty, na ktoré musí niekto prísť… Nemôžete si sám niečo naplánovať, že to jednoducho bude tak alebo onak. Práve preto som si nikdy žiadne plány nerobil, a preto na túto otázku ani nemám odpoveď. Alebo možno jednu mám – je to pre mňa jediný spôsob, ako sa dostať, po anglicky povedané: back to the sixties. Takže dostal som sa do 60. rokov trochu inak, bola to pre mňa jediná možnosť.
Onedlho vám vyjde kniha Čo bolí, to prebolí. Ako vznikla?
Stretol som sa s novinárkou Mariou Formáčkovou a rozpovedal som jej svoj príbeh tak, ako som si ho pamätal a tak, ako ho zo mňa dolovala svojimi otázkami. Príliš som nekontroloval, čo a ako som povedal, ani som sa neskôr úzkostlivo nehádal o každé slovíčko, pretože som chcel, aby kniha mala v sebe určitú voľnosť.
Takže ste neriešili dilemu, čo ešte zverejniť a čo už nie?
Nie. Aj keď som knihu ešte nečítal, je legitímna, pretože je v nej to, čo som pani Formáčkovej porozprával. Keby som knihu začal čítať, začal by som jednotlivé vety upravovať a spresňovať a tak ďalej, a to som nechcel. Chcel som, aby to bolo trochu voľnejšie rozprávanie. Sám uvidím, čo to spraví a aká kniha vlastne vznikla.
Nejde teda o pamäti, ktoré by vychádzali z vašich denníkových zápiskov?
Nie, na písanie denníka nemám trpezlivosť. Možno ako chlapec som si niečo, čo sa mohlo na denník podobať, písal, ale pochybujem. Skôr som si robil zápisky o tom, kto dal koľko gólov, keď sme hrali na dvore futbal. Denník však nie. Ale Laci Lučenič spisoval, kde sme kedy hrali a podobne a dával k tomu dokonca pečiatky s dátumom. V tomto som sa na neho spoliehal a vždy som si hovoril: to je zlatý človek, toto sa raz zíde. A minule mi povedal, že to všetko vyhodil.
Takže ste sa museli spoliehať na pamäť. Dá sa na ňu stopercentne spoľahnúť?
Nedá. Niekedy si niečo nejako pamätám a mohlo to byť inak. Niekedy ma aj prichytia a povedia mi – moment, to bolo tak a tak, a ja zrazu zistím, že áno a musím sa opraviť. Ale niektoré veci si pamätám úplne do detailu. Napríklad pieseň V slepých uličkách som zložil nadránom v kuchyni na Bodrockej ulici číslo 4 na elektrickej gitare Telecaster. Aj keď tou značkou si už tak celkom istý nie som.
Vaša sólová kariéra vznikla vraj tak trochu náhodou, keď sa ľuďom v Slovkoncerte nepozdávalo, že po odchode z Modusu budete vystupovať pod značkou kapely Limit…
Chceli sme byť Limit, pretože kapely sme mali v krvi. Väčšinou britské a také, ktoré začínali s The a končili na s. Vystupovať ako kapela bolo pre nás prirodzené. Je to kratšie a nemusíte k tomu nič dodávať. Lenže Limit nebol známy a tak ktosi vymyslel: dobre, môže byť, ale predtým musíte uviesť meno interpreta Miroslava Žbirku, aby ľudia vedeli, o čo pôjde. A tu sa zase dostávame k pamäti. Minule ma niekto opravil že to je síce fajn, že to hovorím, ale vtedy som mal už vonku sólový album Doktor sen, ktorý som nahral ešte ako člen Modusu…
Predsa len ste teda mali sólové ambície?
Bol to nápad Kamila Peteraja, ktorý videl, že v Moduse je veľa spevákov. Marika Gombitová mala vlastný album, potom som ho mal aj ja, ale stále sme boli členovia skupiny Modus. Keď sme išli na turné, na plagáty sa nevypisovali všetky mená. Napísalo sa jednoducho Modus. Nevidel som to ako rozpor mať sólový album a zároveň skupinu Limit. Potom sa to zažilo ako Miroslav Žbirka a skupina Limit a veľmi rýchlo, v priebehu roka, sa bleskovo rozbehla moja sólová kariéra, dokonca aj v Česku.
Sólovú kariéru ste rozbehli dokonca až tak, že v ankete Zlatý slávik ste v roku 1982 vystriedali na prvom mieste Karla Gotta, ktorý ju pravidelne vyhrával už od 60. rokov. Robili ste niečo pre to, aby ste slávika získali?
O slávika sme sa nesnažili, s Lacim Lučeničom sme nemali také méty. Musíte nás vidieť ako dvoch chalanov – on z Dobrovskej ulice, ja z Gunduličovej, ktorí začali hrať a mali nejaké svoje idoly, kapely ako The Hollies, The Kinks, The Beatles či The Rolling Stones. Tam sa slávik, Eurovízia alebo podobné veci nezmestili. To bolo niečo z trošku z iného súdka. Beatles nikdy neboli na Eurovízii, nesúťažili tam, takže ani pre nás to nebola priorita. Na druhej strane u nás bol iný systém a taká Bratislavská lýra bola skvelou príležitosťou na prezentáciu nových autorských pesničiek. V roku 1982 sme tam ako skupina Limit boli s Bielym kvetom a ja ako sólista som spieval Atlantídu, ktorá získala Striebornú lýru. Ale to tiež nebolo niečo, k čomu by som sa upieral, keď som vyrastal. Rovnako to bolo so slávikom, ale v československých reáliách fungoval a vstúpil do môjho života veľmi zásadným spôsobom.
Nestúpla vám sláva do hlavy?
Čo sa vlastne stalo, som si uvedomoval až dodatočne. Až potom som začal rozmýšľať, čo je to vlastne za anketu a zistil som, že to čosi v našej populárnej hudbe znamená. Aj keď som presne nevedel čo. Nevedel som, či má zlatý slávik mať zlaté sako alebo aspoň tri, ako sa má správať, či má chcieť veľkú šatňu – to všetko som riešil za jazdy. Celé sa to zbehlo veľmi rýchlo, bolo to, ako keď niekto vyhrá neuveriteľnú sumu a teraz to musí rýchlo stráviť, správať sa rozumne a nesmie začať vyčíňať – to bol pre mňa Zlatý slávik. Našťastie sme mali vtedy pred sebou toľko reálnych stresov a problémov, že sme nemali kedy osprostieť. Pretože zvlášť v populárnej hudbe platí, že nič nie je staršie ako včerajší úspech. Na ten sa veľmi rýchlo zabúda. Vtedy som bol v branži už dostatočne dlho, aby som to vedel.
Je však veľa kapiel, ktoré zažili pár rokov slávy a dodnes z toho „včerajšieho úspechu“ žijú. Vy však stále prichádzate s novými albumami, viaceré pesničky, ktoré patria k vašim hitom, pochádzajú už z tohto tisícročia…
Poviem príklad. Niekedy v roku 1984 som priniesol do rádií novú pesničku – 22 dní. A nejaký redaktor v Prahe mi povedal: „Už to není ono, Mirku. Bílý květ, to bylo něco, ale todle už není ono.“ Dokonca som mu aj trošku uveril a skladbu 22 dní sme v 80. rokoch na koncertoch nikdy nehrali, hoci mi to dnes nikto neverí. Nehrali sme ju iba preto, lebo mi niekto vnútil ideu, že to už nie je ono. Neskôr, v 90. rokoch, som zase na návrh iného redaktora nazval výberovku svojich hitov 22 dní. A niekde medzitým som začal chápať, že myšlienku: už to nie je ono, si človek nesmie nechať vnútiť a nesmie jej uveriť. Do každej novej skladby idem s plnou vierou, že má zmysel a že to je ono, aj keď môže byť iná, ako veci, ktoré som spravil predtým. Hoci od môjho prvého albumu už ubehlo množstvo rokov, môj postoj a nadšenie pri tvorení hudby sa nemenia. Na nové pesničky som najcitlivejší, ale už ma nikto len tak ľahko nepresvedčí, že to nie je ono. Minule som v nejakom televíznom programe debatoval s Robom Grigorovom, ktorý mi povedal, že za moju najlepšiu platňu považuje album Empatia, ktorý vyšiel v roku 2009. To ma veľmi potešilo.
Vašu kompletnú tvorbu, s výnimkou platní pre deti, si môžu poslucháči vypočuť vďaka boxu s albumami, ktorý práve vychádza. Prekvapilo vás niečo pri jeho príprave?
Asi áno, niektoré skladby som logicky nemohol dlho počuť. Nie sú to pre mňa „novinky“, ale keď ich teraz počujem, tak tie akordy by som zrejme nedal dokopy. Musel by som si k tomu sadnúť a naučiť sa ich sám od seba. Takýmto prekvapením je napríklad pesnička Zázračný dáždnik. Okrem radových albumov sú v boxe aj bonusy. Snažil som sa z pamäti vyloviť, čo sme kde nahrali, čo bolo občas komplikované, pretože nie som ten, kto by doma počúval svoje nahrávky. Počúvam ich, kým vyjdú, dovtedy pesničku počujem naozaj aj 500-krát, ale potom už nie. A potom vás samozrejme môže kadečo z minulosti aj prekvapiť, lebo to počujete trošku inak a niekedy sa čudujete, že to tam vôbec je. Najväčší problém spomenúť si, čo sme kde ponahrávali, bol pri bonusoch, lebo nájsť pesničky na albumoch je ľahké. Mali by tam však byť všetky piesne.
Súčasťou boxu sú aj dve novinky, ktoré ste nahrávali v štúdiách Abbey Road, kde vzniklo mnoho slávnych albumov vrátane platní The Beatles. Čo vás tam najviac fascinovalo?
Množstvo vecí. Už len dostať sa tam ako do akéhosi múzea, v ktorom všetko vyzerá plus mínus rovnako, ako som si to za tie roky namemoroval z rôznych fotografií a televíznych záznamov, bol pre mňa zážitok. Vedel som, v ktorom rohu kedy kto z Beatles stál a podobne, takže na začiatku som to musel trochu stráviť a tváriť sa, že všetko je normálne. Keď som prišiel do réžie, prvé, čo som počul, bol skutočne fantastický zvuk bicích. Nie som celkom zvyknutý, aby hneď na začiatku nahrávania boli takto nastavené bicie. V tej chvíli som pochopil: áno, toto je skutočne Abbey Road. Obyčajne bývam úzkostlivý, riešim detaily a začnem sa miešať do práce zvukárovi. Ale tu, keď som počul ten zvuk, povedal som svojej žene Katke: Toto nahrávanie bude iné, k tomu nemám totiž čo dodať.
S kým ste nahrávali?
Bol tam napríklad zvukový inžinier Sam Okell, ktorý má výsadu, že ho pustia k tomu, aby remixoval The Beatles, čo je trochu iné, ako remastrovať. Remixovať znamená, že môže pohnúť s niektorými pomermi v nahrávke a podobne. Keď mi povedal, že remixoval Magical Mystery Tour, naozaj nebolo čo riešiť a nahrávanie som si patrične užíval. Nebolo to tak, že by niekto stále odbiehal do bufetu. Do bufetu som išiel až ja, keď som bol unavený.
A tam ste stretli aj Gilesa Martina, syna producenta The Beatles Georgea Martina.
Bufet ma bavil, pretože tam chodia okolo zaujímaví ľudia, ale rešpektoval som nápisy, aby som nikoho nevyrušoval, pretože každý tam nahráva. Producentovi Robovi Cassovi som povedal, že som ochotný to akceptovať, ale nie v prípade, ak do bufetu príde Paul McCartney, Ringo Starr alebo George Martin. A potom tam prišiel Giles Martin, tak som povedal: Prepáčte, na neho som zabudol, aj on patrí do kategórie výnimiek a s týmto chlapíkom sa musím porozprávať. Potom som ho tam stretol opakovane, pretože teraz do Abbey Road chodím akože náhodou ich pozdraviť. A vznikol aj komický príbeh. Z nášho prvého stretnutia existuje fotografia, ktorá aj niekde u nás vyšla. Keď som Gilesa pri svojej ostatnej návšteve v Abbey Road stretol, hneď vo dverách začal: Miro, s tebou musím hovoriť. Vieš, čo sa stalo? Začal mi vysvetľovať, že u nich pracuje nejaká Češka. Raz ráno prišiel do práce a ona sa začala na neho usmievať tak, ako dovtedy nikdy a spýtala sa ho: Vy sa poznáte s Mirom?! Zrejme tú fotografiu videla niekde v novinách alebo na internete. Giles mi potom poďakoval: Konečne som to dokázal! Pravdepodobne ide o nejakú šarmantnejšiu kočku, takže aj takúto vtipnú obrátku dostalo naše stretnutie.
