Tolstoys: Album The Buzz bol veľkou školou ega, bez pomoci ľudí by nevyšiel. Kultúrne projekty sú stratová záležitosť

Váš nový album The Buzz inšpirovali najmä pocity z koncertov a z interakcií s fanúšikmi. Akí sú? Máte s nimi nejaké nezvyčajné zážitky?

Ela Tolstova: Sú veľmi živí a radi sa bavia. Niekedy sa spočiatku trochu hanbia, ale keď na nich vystrelíme našu energiu, postupne sa otvárajú. Je to veľmi príjemné, pretože sa dostaneme na tú istú myšlienkovú rovinu, zážitok spolu nielen zdieľame, ale ho aj tvoríme.

Michal Smetana: Naši fanúšikovia sú väčšinou pekní ľudia.

Matej Herceg: Ja by som povedal, že sú na našich koncertoch vždy trochu šokovaní. Za posledné dva roky sme sa stretávali buď s ľuďmi, ktorí našu hudbu v živote nepočuli, napríklad v Anglicku, alebo s našimi starými fanúšikmi, ktorí sú zase zvyknutí na „jemnú hudbičku“. V poslednom období sme hrali veľa nevydanej hudby, ktorá je živšia, odvážna a divoká, čiže hocikto, kto tam prišiel, bol šokovaný, a my sme boli tiež, no vo veľmi pozitívnom slova zmysle. Oveľa viac sme sa priblížili k ľuďom, ktorí chodia na naše koncerty, a oni k nám tiež.

ET: A to vytvára silné zážitky, na množstve vlaňajších koncertov došlo k zázračným momentom. Raz sa stalo, že všetci ľudia v klube prišli na pódium a postavili sa okolo nás, všetci sme boli v jednom momente spolu, ako jeden organizmus.

Na to pódium ste ich vyzvali vy alebo prišli sami od seba?

ET: Minulý rok sme počas koncertov zvykli pozvať divákov, aby sa chytili za ruky, oslobodili sa od hanblivosti a uvedomili si, že sme tam všetci spolu. Na jednom koncerte to zobrali tak vážne, že keď som im nastavila ruku, vyskočili na pódium a postupne sa k nim pridali ďalší. Bolo to super, vytvorilo to veľmi spontánny a špeciálny moment.

Album The Buzz vznikal v období, keď ste toho mali relatívne veľa. Bolo to niečo, čo ste si mohli dovoliť odložiť na neskôr, alebo ste to zo seba potrebovali dostať von hneď?

ET: Vždy sa dá všetko spraviť neskôr, ale toto bolo akútne.Z turné sme si priniesli silnú energiu a pocit blízkosti. Skladby vznikali počas turné, a rovno za čerstva sme ich aj hrali, od koncertu ku koncertu sa menili, pretransformovali ich jednotlivé zážitky. Potom sme už boli natoľko zohratí, že bolo najlepšie ísť hneď do štúdia a pretaviť blízkosť na album. Bol to ten správny moment, aj keď išlo o pomerne dosť veľkú výzvu, pretože sme vôbec po prvýkrát nahrávali spolu naživo.

MH: Ide o živú nahrávku, ako keby koncert.

ET: Presne tak, nenahrávali sme po stopách, že najprv bicie, potom basa, a tak ďalej, ale všetko naraz, naživo aj so spevom. Mali sme pocit, že naše dovtedy najdlhšie turné nás na to pripravilo a chceli sme na nahrávke zachovať živosť.

Ako vyzerá váš proces tvorby? Ako si to medzi sebou delíte?

ET: Vždy to záleží od konkrétnej situácie. Niekedy vznikne pesnička od základov spoločným úsilím, inokedy prinesie nápad jeden z nás a potom na ňom pracujeme. Vždy je to ale otvorená diskusia, do ktorej sa môžu zapojiť všetci.

MS: Vždy sa snažíme urobiť pre danú skladbu to najlepšie. Bol to proces, museli sme sa to naučiť – nevkladať sa do pesničiek príliš egoisticky. Ak má niekto nápad na zlepšenie, každý z nás ho prijme. Nebolo to tak vždy, na začiatku som s týmto mával veľký problém – napísal som text, niekto mal nejakú poznámku, ako by sa mohol pozmeniť, no ja som s tým nesúhlasil. Teraz je to už však iné, nehanbíme sa pred sebou.

ET: Už spolu aj dlho píšeme. Veľa pesničiek vzniká medzi mnou, Michalom a Andym. Tým, že máme podobný hudobný vkus, zdieľame aj víziu toho, kam by daná pesnička mala smerovať. Je to veľmi prirodzený a otvorený proces.

Inšpiroval vás aj niekto konkrétny?

MH: Zásadne nás ovplyvnil džezový klavirista Malcolm Braff, švajčiarska legenda, s ktorým sme mali príležitosť zahrať si na festivale Agora na začiatku minuloročného turné v Bazileji. Zdieľali sme spoločnú niekoľkodňovú​ umeleckú rezidenciu, počas ktorej sme vytvorili koncert úplne od základov. Otvoril nám oči, rozviazal ruky. Žiadna z jeho pesničiek nemá danú formu, na každom koncerte ich hrá úplne inak.

ET: Naučil nás otvoriť sa improvizácii a dovoliť si hudobne sa uvoľniť.

MS: Improvizácia naživo je jedna vec, ale zároveň sme sa naučili aj uvoľniť sa v samotných formách, v tom, ako môže pieseň vyzerať. Myslím si, že stále píšeme populárnu hudbu, nezačali sme nejako extrémne experimentovať. V rámci koncertov sme sa však nebáli meniť skladby, keď sa niečo ujalo, zapracovali sme to. Dovtedy sme to nikdy nerobili, boli sme dosť rigidní v tom, čo sme hrali. Teraz sú naše veci oveľa fluidnejšie.

ET: Veľkou inšpiráciou pre tento album boli Rolling Stones. Pri nich sme zistili, že nahrávka nemusí byť perfektná, môže na nej byť počuť smiech, chyby aj hocičo iné. Takto sme pristupovali k celej nahrávke, dobrým príkladom je pesnička Let The Love In, ktorú sme nahrali len na jeden pokus, do ktorého sme dali všetku energiu, behali sme po štúdiu a boli sme naplno v tomto neopakovateľnom momente.

MH: Túto pesničku začínam ja, udávam jej tempo, a akýmsi prívalom energie sme to začali hrať oveľa rýchlejšie, než sme chceli. Je tam počuť Andyho, ako počas bubnovania kričí: „It's too fast!“ („Je to príliš rýchle!“) V podstate sme zaznamenali koncert v našom štúdiu.

ET: Tento spôsob nahrávania nás veľa naučil. Prvýkrát nešlo o najlepšie individuálne výkony, ale naopak o spoločnú snahu. Museli sme sa vzájomne prepojiť a spoločne nájsť tie unikátne okamihy. Boli dni, keď sme mali zlú náladu, pretože sa nám nedarilo, a potom sa zrazu stalo niečo nečakané, a celá nálada sa otočila. Stávalo sa, že sme zahrali take, pri ktorom sme si boli istí, že je to ono, ale bzučalo na ňom kombo. Aj preto sa album volá The Buzz. Museli sme sa s týmito šťastnými náhodami jednoducho zmieriť.

MH: V preklade to znamená bzukot. Máme staré lampové kombá, ktoré si hocikedy zmyslia, že začnú bzučať – to je počuť aj na tejto nahrávke. Najprv sme sa hnevali, ale potom sme to začali brať ako ducha tohto albumu. Keď sa ozval bzukot, vedeli sme, že je to dobré, a že v miestnosti je tá správna energia. Na albume je jedna skit nahrávka, kde práve dohrala pesnička Queen of The Island, ktorá je veľmi intímna, a ja som tam bol neskutočne naštvaný, že to v takej tichej pasáži začalo bzučať. Celú túto konverzáciu sme tam nechali, pekne ukazuje, čo sme počas nahrávania prežívali.

ET: Všetci sme povedali, že „Wau, toto bolo super!“ A Maťo, že „No keď si myslíte, že toto bol ten take, tak ja už neviem, je mi to jedno.“ Myslím si, že zmierenie sa s týmito „nedokonalosťami“ robí tento album veľmi živým, úprimným a autentickým.

MS: Stalo sa to opakovane mne a asi každému na tejto nahrávke, že sa na finálnu pieseň dostal môj osobne najhorší take, zároveň však skupinovo najlepší. Museli sme sa s tým zmieriť a vzdať sa svojho ega. Keď to teraz počúvam s polročným odstupom, tak sú pre mňa tieto momenty v konečnom dôsledku najkrajšie a najdôležitejšie. Udialo sa tam totiž niečo, s čím som nerátal.

MH: Dalo by sa povedať, že to bola veľká škola ega.

Chceli by ste sa k tomuto typu nahrávania vrátiť aj v budúcnosti?

MS: Asi áno. Od živého nahrávania sa neľahko odchádza.

MH: Ale ťažko povedať.

MS: Teraz sme dokončili The Buzz, tešíme sa z toho. Ale nevieme, čo bude za rok. Momentálne už píšeme nové veci a uvidíme, čo nám prinesú. Snaha urobiť vždy to najlepšie pre danú pieseň v nás pretrváva, to je to najdôležitejšie.

ET: Táto nahrávka bola naším najautentickejším podaním, no zároveň je veľmi dôležité to, aby sme sa vyvíjali a posúvali ďalej. Myslím si, že náš ďalší album bude zase iný.

Videoklip k piesni Ringing Tone ste natáčali so svojimi priateľmi. Aké to bolo a mali ste nejaký dresscode? Pretože sa zdá, akoby ste sa všetci zladili.

ET: Bol to super zážitok, pretože to v podstate bola párty u nás v štúdiu, ktorá sa konala v nedeľu ráno. Kamarátom sme povedali iba to, aby sa obliekli farebne, a tak, aby sa dobre cítili. Priniesli sme nejaké naše šatky a oblečenie navyše, ak by to ešte niekto chcel vylepšiť priamo na mieste. Klip sme natočili na štyri zábery. Navarila som kari, mali sme spoločný obed a celé to bolo veľmi príjemné a kamarátske. Všetky klipy, ktoré k novému albumu doteraz vyšli, okrem Let The Love In, sme nakrúcali v našom štúdiu s Elisou Ward. Majú jednoduchý koncept, točila ich sama. Niekedy video postrihala, inokedy to nechala ako „jednozáberovku“. Štyri klipy vznikli za dva dni.

MH: Režisérka, ktorá bola zároveň kameramankou a editorkou, sa snažila čo najviac priblížiť nášmu prístupu k nahrávaniu, a zároveň chcela zachytiť atmosféru štúdia, ktoré je pre nás veľmi osobným priestorom. Bola neskutočná zábava hrať v obklopení ľudí – a nebolo to poslednýkrát. Ľudia tak môžu vnímať zážitok úplne zblízka, vidia každý náš pohyb a nástroje z intímnej vzdialenosti, môžu sa nás dotknúť a byť s nami naplno v hudbe. Doprial by som to zažiť každému hudobníkovi.

V komentároch pod videoklipom k Ringing Tone vám niekto napísal, že mu to pripomína Fleetwood Mac. Vplýva na vás aj ich tvorba?

MS: Počúvame ich radi, ich tvorba ovplyvnila skôr náš minulý album No Limit To Love. Fleetwood Mac majú veľmi hrejivý zvuk, a to pretrvalo aj na tejto nahrávke. Je to počuť najmä na bicích, Andy sa na minulom albume snažil ísť týmto smerom. Ale oni sú vlastne dosť bezchybní, sú to veľmi dobrí muzikanti a ešte lepší „nahrávači“ v štúdiu.

ET: Teraz sme počúvali skôr Rolling Stones, ale aj veľa africkej hudby či Buena Vista Social Club, náš hudobný záber je naozaj široký. Snažíme sa počúvať aj veľa novej slovenskej hudby, a celkovo hudbu zo všetkých období, nielen tú zo 70. rokov. Andy má írske korene a učí sa rôzne keltské rytmy, my zase počúvame aj slovenskú či rómsku tradičnú hudbu.

MH: Veľmi sa nám páčia tradičné veci, teraz sme napríklad cestou v aute počúvali bulharskú ľudovú hudbu. Nasávanie dedičstva našich matiek a otcov je pre nás veľmi hodnotné. Naopak vlani na Glastonbury sme si naživo pozreli veľa aktuálnych umelcov.

MS: Za mňa bol ale najväčším zážitkom írsky koncert v jurte, kam sme úplne náhodne zablúdili spolu s Andym. Bola to párty, kde sa ľudia držali za ruky a tancovali nejaký írsky tanec, ktorý ma tam naučila cudzia 70-ročná pani. „Šľahali“ tam na gitary, husle a rámové bubny asi dve hodiny, bolo to úžasné.

ET: Snažíme sa učiť zo všetkých možných kultúr. Z nahrávok alebo od našich priateľov, ktorých stretávame v Berlíne, napríklad náš dobrý priateľ Alibeita zo Senegalu s nami pôjde aj na októbrové turné.

MH: Môže to pôsobiť ako klišé, je náročné nájsť ten správny balans, aby to nebolo príliš silené, aby z toho nevzniklo nevhodné remixovanie kultúr. Zároveň sa nám však nepáči konzervatívny pohľad, že kultúry sa nemajú miešať.

MS: Nie je to o aktívnej snahe niečo zakomponovať do našich pesničiek, ale o tom neuzatvárať sa pred ničím. Snažím sa počúvať naozaj všetko a ak ma niečo osloví, nebojím sa použiť to v mojej hudbe. Som z Bratislavy, môj tatko pochádza z Myjavy, ale nevadí mi vypočuť si veci z Mali a hrať ich, ak sa mi páčia.

Na rozdiel od predchádzajúceho albumu sa na tomto vyskytuje aj trocha slovenčiny. Cítili ste, že tam tentokrát patrí?

ET: Nikdy to nerobíme cielene. Keď nám napadne text po slovensky, vždy sa v pesničke ocitne.

MS: Na No Limit To Love sme mali jednu napísanú, ale nakoniec sme ju škrtli. V kapele sa rozprávame po anglicky, a keďže píšeme pesničky spolu, prirodzene sú väčšinou v angličtine. Nie je to snaha vedome vytláčať slovenčinu. Rád by som písal texty po slovensky, aj to občas robíme, ale nie všetci na nich potom vieme pracovať s porozumením. Tie, do ktorých každý niečo vloží, sú silnejšie.

ET: Baví nás, keď niečo vznikne v slovenčine. Čím ďalej, tým viac k tomu aj smerujeme – ide o veľmi zaujímavý a krásny jazyk, s ktorým sa dobre pracuje. Keďže je to môj, Matejov a Michalov rodný jazyk, je to pre nás aj osobnejšie. Slovenčina sa ocitla v skladbách Čáry máry a African Sun.

V African Sun ma to celkom prekvapilo, ale v dobrom.

ET: Prvýkrát sme spravili takéto anglicko-slovenské textové spojenie. Vzniklo to počas prípravy koncertu s Malcolmom. Pesnička úplne nefungovala.

MH: Hrávali sme ju na koncertoch a mala úplne náhodnú formu. Malcolm nám s ňou veľmi pomohol.

ET: Rozmýšľali sme, ako by mohla vyzerať, improvizovali sme a zrazu mi napadlo: „Padá, padá za horu, slnko oči zatvára, neplač milá, príde svetlo do našeho chotára.“ Znie to ako časť nejakej ľudovej piesne, no bolo to niečo, čo samo od seba vyšlo na povrch. Nakoniec sa nám to tak zapáčilo, že sme to tam ponechali. Prechod do iného jazyka znie úplne prirodzene.

MH: To si my myslíme, že to znie prirodzene. (smiech) Bolo naozaj zaujímavé sledovať to, čo sa udialo počas nášho jammovania. Každý si robil svoje „sóličko“, prirovnal by som to k freestyle rapu: vzniklo to priamo na mieste, Ela zrazu vypľula túto časť pesničky len tak.

O čom je?

ET: Je to pesnička o veľkej láske nášho dobrého priateľa Olafa Spittu, ktorý natočil videoklip ku skladbe Let The Love In. Ako dieťa žil v Namíbii. Teraz sa tam vracia točiť rôzne dokumenty a našiel si tam aj priateľku Ruth. Táto skladba je o vzťahoch na diaľku – hoci boli tak ďaleko od seba, veľmi sa ľúbili. Je to pesnička plná nádeje a melanchólie.

Čítajte viac Atmosféra zverejnila program: Vystúpi Para, Billy Barman, Berlin Manson či Tolstoys

Natáčanie klipu Let The Love In, ktoré prebiehalo v uliciach Berlína, vám prerušila polícia. Prečo, porušovali ste niečo? A ako to napokon dopadlo?

MS: Na to, aby ste mohli hrať na ulici, by ste mali mať povolenie, ale vo veľkej miere sa to toleruje. Tu bolo problémom, že sme mali ozvučenie. Ak by sme nemali bicie a kombá, ale iba akustické gitary, nechali by nás na pokoji. Ale keďže sme to chceli mať nahlas, tak nás zrušili, vypojili nám veci z elektriny a povedali, aby sme odišli.

MH: Cieľom bolo zaznamenať Let The Love In a reakcie ľudí, snažili sme sa to zasadiť do priestoru, kde ich je veľa. Táto skladba je totiž takým úsmevným zobrazením toho, ako sú niektorí ľudia v dnešnej dobe strnulí. Let The Love In hovorí o tom, že im musíme otvoriť srdcia a dať do nich lásku.

ET: To, že tam prišli policajti, nám zahralo do karát, klip je o to zaujímavejší. (smiech) Po tom, ako nás zrušili, sme sa presunuli na iné miesto.

MS: Vyzeralo to super, pretože idea piesne je o nastavení súčasnej spoločnosti, ktorá neoceňuje láskavosť, úprimnosť, otvorenosť. Práve naopak, v kapitalizme nemajú takmer žiadnu hodnotu.

Album The Buzz ste sa rozhodli financovať prostredníctvom crowdfundingu. Prečo?

MH: Pretože sme chudobní a treba to povedať otvorene. Dnešná doba favorizuje jednotlivcov, kapely a inštitúcie sú v problémoch, je čoraz ťažšie dovoliť si ísť na turné či zaplatiť vydanie albumu, projekty bez dotácií končia vo veľkých mínusoch, predaje hudby sú minimálne a umelci musia hľadať nové cesty financovania, aby mohli v svojej práci pokračovať. Veľa ľudí sa tvári, že je všetko v poriadku, ale pravdou je, že viesť kultúrne projekty, či už kapely, kluby, alebo vydavateľstvá, je veľmi stratová záležitosť, čo bude v najbližších rokoch čím ďalej tým viac viditeľné. Pre väčšinu kultúrnych projektov je súčasný stav ekonomiky likvidačný. Doteraz sme boli sčasti financovaní Fondom na podporu umenia (FPU), takže súčasná situácia sa nás veľmi dotýka. Fondu sme nesmierne vďační, bez ich podpory by sme nemohli ísť na Glastonbury.

ET: Je smutné vidieť ako sa táto inštitúcia pomaly cielene rozkladá a ľudia, ktorí ju pomáhali budovať, ako napríklad pán Špoták, ktorý nám roky radil a pomáhal s grantovými schémami, sú prepúšťaní. Kvalitné projekty, ktoré sa snažili prinášať do spoločnosti kultúrnu hodnotu, sú z výziev postupne vylučované, čo je pre mnohých likvidačné. Sme kapela bez vydavateľstva či veľkého manažmentu, a preto na každý projekt, ktorý chceme realizovať, musíme najprv nejako získať peniažky. Turné, album, mobilita, všetko niečo stojí a náklady sú mnohokrát omnoho vyššie ako honoráre. Keď to nejde cez dotácie, musíme sa obracať na ľudí, komunitu našich poslucháčov. Či už pomocou crowdfundingu, Patreonu alebo podobných výziev. Je veľmi viditeľné, že čoraz viac umelcov a kultúrnych pracovníkov sa začína uberať touto cestou, čoraz viac z nás hľadá nové spôsoby ako prežiť a môcť si dovoliť naďalej tvoriť, ako svoje projekty financovať v dobe, keď sa hudba už takmer nepredáva a kultúra je podfinancovaná.

Na instagrame ste mali sériu príspevkov o tom, koľko v skutočnosti hudobníci zarábajú. Akým spôsobom by sa dal tento systém zlepšiť?

MH: Budeme v tom určite pokračovať, mnohí ľudia okolo nás majú ilúzie, že máme brutálne veľa peňazí, pravdou však je, že popri Tolstoys máme všetci ešte aj "normálne” zamestnania, aby sme si mohli dovoliť zaplatiť si aspoň nájom a potraviny. Preto je podľa nás dôležité rozprávať o nákladoch kapely otvorene a ukazovať, aká je skutočná situácia v kultúre.

ET: Máme pomerne veľa mediálneho priestoru a veľa ľudí si preto automaticky myslí, že keď sme v telke alebo v novinách, tak sme bohaté celebrity. Rovnako je v Česku a na Slovensku populárny naratív, že nech sa umelci toľko nesťažujú a nájdu si radšej nejakú "normálnu prácu”. Napriek tomu, že hudobné projekty si vyžadujú mnoho hodín tvrdej práce, sú stále považované len za akési hobby. Snažíme sa normalizovať myšlienku, že umenie je plnohodnotná práca, asi aj preto sa nehanbíme otvorene hovoriť o našej finančnej situácii či vypýtať si peniaze cez crowdfunding, ak ich potrebujeme. Tento album by bez pomoci ľudí naozaj nemohol vyjsť a sme veľmi vďační každému, kto si ho týmto spôsobom predobjednal a umožnil nám tak vydať našu hudbu aj na vinyle.

MS: Väčšina ľudí dnes už nemá doma CD-romku, a fyzické nosiče sa kupujú málo. Bol by som rád, keby streamovacie služby platili umelcom lepšie. No to by si vyžadovalo obrovský spoločenský tlak. Jednoduchšou a rýchlejšou cestou by bolo podporovať umelcov prostredníctvom komunitných platforiem ako Patreon, ktoré dávajú fanúšikom možnosť priamej interakcie s interpretmi. Tak, ako nechávam v kaviarni sprepitné, môžem nejakému hudobníkovi poslať dve eurá mesačne, keď sa mi páči jeho tvorba. Ľudia majú pocit, že si za hudbu platia, keď si predplácajú Spotify, no to, čo z tých peňazí uvidí umelec, sú centy. Väčšina z nás vidí hodnotu v kultúre a chce ju oceniť, ide len o to vysvetliť to.

MH: Je to téma, ktorú riešime stále nielen my, ale aj umelci po celom svete. Odporúčam sledovať Jamesa Blakea, ktorý sa tomuto intenzívne venuje a svoju hudbu dáva exkluzívne na špeciálnu platformu pre fanúšikov.

ET: Táto téma je veľmi aktuálna, keďže už teraz vidíme mnohých kultúrnych pracovníkov a umelcov odchádzať buď kvôli vyhoreniu, alebo finančnej nestabilite.

Na akých koncertoch a festivaloch vás tento rok budú môcť fanúšikovia vidieť?

ET: Vystúpime na niekoľkých českých a slovenských festivaloch, na ktoré sa veľmi tešíme, vrátane Pohody a Pop Messe. V októbri vyrazíme na česko-slovensko-nemecké turné k albumu. Pôjde o veľmi špeciálne turné len v niekoľkých väčších lokáciách, takže dúfame, že prídu aj ľudia z okolitých miest.