Lákala vás hudba od detstva?
Áno, už v šiestich rokoch som vedela, že chcem spievať. Nepremýšľala som ešte nad kariérou, netušila som, kam sa dostanem, ale bavilo ma to. Chodila som do detského zboru. Potom som mala prestávku, pretože som na istý čas prišla o hlas. Lekári nevedeli zistiť, čo sa stalo, jednoducho sa mi pokazil. Dodnes mám deformovanú ľavú hlasivku. Zo zboru som teda ako 12-ročná odišla a spievala som si len doma, sama pre seba.
Keď som mala asi 20 rokov, oslovil ma jeden kamarát, gitarista, ktorý išiel na povinnú vojenskú službu. Potrebovali speváčku do Armádneho umeleckého súboru, no ja som váhala, pretože s kapelou som dovtedy nikdy nespievala. Kamarát ma však ubezpečil, že to bude v pohode, tak som mu na to kývla. Bola to veľká škola, pôsobila som tam asi tri roky. S vojakmi, ktorí boli súčasťou súboru, som si založila svoju prvú kapelu Feed The Cat.
Podľa čoho ste ju pomenovali?
Už si nepamätám. (smiech) Museli sme to vidieť niekde napísané. Ale je pravda, že mačky mám rada.
Akú hudbu ste hrali?
Boli to autorské skladby v angličtine, ktoré sme hrávali live. Spôsob, akým sme tvorili, bol na dnešné pomery veľmi primitívny. Žiadne štúdiové sessions. Dnešní mladí hudobníci by si to nevedeli ani predstaviť, no bolo to krásne.
No a potom náš gitarista odišiel do Británie, kde žije doteraz, a mne to zlomilo moje hudobné srdce. Kapela následne zanikla. Bola som z toho dosť zničená a povedala som si, že už nikdy v živote nič nevytvorím – Feed The Cat bola totiž moja srdcovka. Nebol v tom žiaden kalkul, nerobili sme to pre peniaze, išlo o čistú lásku k hudbe.
Čo bolo potom?
Stretla som chalanov z Funkiez a pridala som sa k nim. Prednedávnom sme oslávili 19 rokov fungovania, čo je pri takej obrovskej konkurencii neuveriteľné. Okrem toho sa vo Funkiez za tie roky dosť pomenilo zloženie. Zhodou okolností sa na chvíľu jedným z našich klávesákov stal aj môj súčasný producent Maxx Mikloš.
A hoci medzi nami preskočila povestná "umelecká iskra”, nešlo to hneď ako po masle. Moje skúseností so štúdiovou prácou boli totiž minimálne. Je to niečo úplne iné, ako spievanie na pódiu. Vždy, keď som sa ocitla v štúdiu, mala som pocit, že som absolútne neschopná. (smiech) Nebola som s tým spokojná, nevedela som narábať s technikou, neznelo to dobre – na pódiu som sa cítila oveľa sebaistejšia.
Maxx zo mňa však dokázal vyžmýkať také veci, že som si povedala: „Wau, ono to ide!“ Ďalšou vecou bolo, že som odmietala spievať po slovensky. Maxx ma však prehovoril, aby som to skúsila – zdôraznil, že ako textárka predsa píšem aj slovenské veci. Tak som sa dala presvedčiť – a išlo to!
Som človek, ktorý si veľmi neverí – keď mi niečo nejde hneď, tak to nechám tak. Nechce sa mi bojovať, musí to ísť prirodzene. V tomto prípade to bolo o mentálnom nastavení. Teraz som dokonca v takom štádiu, že to mám opačne, a práve pri spievaní v angličtine cítim jemný diskomfort.
S Maxxom Miklošom ste si založili vlastný label Cloud 9 Records. Ako funguje?
Neviem o nikom, kto by to na Slovensku robil takým spôsobom ako my. Poskytujeme totiž full service – sme nahrávacie štúdio, produkčný dom, máme režiséra, ktorý natáča klipy, PR oddelenie, bookerku… Keď k nám príde niekto neskúsený, kto chce spievať, všetko toto mu vieme ponúknuť na kľúč. Ušetrí mu to čas aj financie a zároveň dostane špičkovú kvalitu.
Zabezpečujete aj koncerty?
Keďže sme ešte len začali, nerobili sme zatiaľ žiadnu akciu. Máme svoju talkšou s názvom Ja som hudba, kde sa rozprávame o hudobných témach. Plánujeme organizovať aj živé koncerty, ale asi až od septembra, keďže fungujeme len pár mesiacov. Je to ešte v plienkach, ale pracujeme na tom. Ide o niečo, čo sme všetci vždy chceli robiť a veľmi tomu veríme.
Na Slovensku je relatívne málo ľudí, ktorí sa zvládajú uživiť len hudbou.
Áno, ale niekedy človek nemusí ani veľa koncertovať, stačí, že má trebárs 200-tisíc sledovateľov na instagrame. Influencerstvom sa dá veľmi dobre uživiť. Môj prípad to nie je, nesleduje ma veľa ľudí a navyše so sociálnymi sieťami ani neviem veľmi dobre pracovať.
Nemám k tomu vzťah, maximálne si urobím nejaké selfie alebo sa odfotím so synom v záhrade. Pre mňa sú sociálne siete psychohygienou. Ale snažím sa vzdelávať a ísť s dobou, lebo inak sa nepohnem z miesta. Dnes nestačí byť len speváčkou. Musíte sa vedieť predať.
Kedy ste začali s textárstvom?
Počas strednej a vysokej školy som písala poéziu, posielala som svoju tvorbu do súťaží a literárnych časopisov. Textárstvo je však trochu iné. Veľa ľudí má pocit, že texty piesní sú dnes plytké, ale ja s tým tak úplne nesúhlasím.
Musia byť „na prvú“, pretože nemáme veľa času premýšľať. Keď píšete napríklad popový text, nemôžete nad ním pridlho hĺbať. Hviezdoslav by sa v tomto odbore neuživil. Chvíľku mi trvalo, kým som to pochopila, a ešte stále si občas poeticky uletím.
Foto: Archív Sash
Napísali ste aj ikonický Príbeh, ktorý naspievala Tina s Rytmusom. Ako k tomu došlo?
V rámci Feed The Cat som si začala sama pre seba písať pesničky. V tom období som sa spoznala s Tinou, ktorá vtedy ešte len začínala. Robila som jej vokály, chodili sme spolu na koncerty, napísala som jej nejaké texty. Ale Príbeh, to je kapitola sama o sebe.
V tom čase ma oslovil Tomi Popovič, ktorý vedel, že s Tinou dlhodobo spolupracujem, aby som mu pomohla otextovať jeden duet. Melódia ma okamžite oslovila, zamilovala som sa do nej. a za pomerne krátky čas som napísala text. Rytmusovu časť som, samozrejme, nepísala ja, on chce mať vždy to svoje. (smiech) Príbeh vtedy naozaj raketovo vystrelil, dodnes si ho ľudia spievajú, a ja som na to naozaj hrdá.
Ako funguje ten proces? Napíšete text a premýšľate, komu by sa mohol hodiť? Alebo vás oslovia, aby ste s niečím prišli?
Väčšinou ma osloví niekto, kto už má vytvorenú hudbu. Mám problém robiť to opačne, je pre mňa ťažké napísať text a až potom ho zhudobniť. Na písanie textov ma často oslovuje rómska komunita, čo je celkom zaujímavé. Písala som pre Kmeťa, Anitu Soul či Richarda Šarköziho. V poslednom čase pomáham aj Nele Pociskovej, ktorá sa učí písať si svoje vlastné piesne. Som taký supervízor, ktorý dohliada na to, aby to bolo tip-top.
Kedysi ste spolupracovali aj s Vecom.
Áno, na pesničke Branči Kováč. Zaujímavé je, že ju majú rady predovšetkým malé deti. (smiech) Veľmi by som chcela Veca nahovoriť, aby sme urobili Branči Kováč 2. Dúfam, že to vyjde.
Máte v pláne ďalšie spolupráce?
Práve sa dohadujeme s Matějom Ruppertom z Monkey Business, no je veľmi náročný, takže ešte pracujeme na tej správnej skladbe. Ponúkli sme mu jednu pesničku, no nepáčil sa mu text, čo bolo fackou pre moje ego. (smiech)
Ale od neho to beriem, pretože je to v rámci umeleckého sveta priam nevídaný človek – nesmierne inteligentný a sčítaný, pokojne by mohol byť politológom. Presne vie, čo chce, a nebude spievať nejaké hlúposti. Je to teda obrovská výzva, ale Matěj do toho chce ísť, pretože sa mu páči naša produkcia. Len to musí byť dokonalé. Stále to hľadáme, ale už sme blízko.
Okrem toho chystám ešte jednu spoluprácu, na ktorú vznikol nápad len nedávno, keď sa mi ozvala japonská speváčka Izumifumi. Myslím, že výsledok bude viac ako zaujímavý.
Ako vznikal singel Detto?
Mala som depresívne obdobie, vo februári mi nečakane zomrel otec a dosť ma to vzalo. Boli sme si veľmi blízki. Potrebovala som so sebou niečo urobiť, aby som sa trochu prebrala – ľudia už totiž okolo mňa nechceli byť. Viem, že ani on by to takto nechcel. Tak sme si s Maxxom povedali, že ideme urobiť niečo tanečné a že teraz budeme mať „dance“ éru.
Detto je jednou z mojich najviac komerčne ladených piesní, hoci dnes človek nevie, z čoho bude hit. Mám na ňu dobré ohlasy. Sama som bola prekvapená, že na Spotify je mimoriadne úspešná v ázijských krajinách ako Japonsko, Indonézia či Južná Kórea. Vlastne aj na základe tejto skladby si ma Izumifumi našla.
Ako je to možné?
Moja teória je, že za to môže názov. V každom ázijskom jazyku, ktorý som si vyhľadala, má slovo Detto nejaký význam. Algoritmus teda zrejme neposúva pesničky len na základe toho, čo človek počúva, ale aj podľa jazyka, ktorým hovorí. Emma Llure má zase skladbu Stratosféra, ktorú hojne počúvajú v Mexiku.
Odkiaľ vzišiel nápad na klip, ktorý je ladený v štýle pin-up?
Milujem retro, najmä 50. roky. Hneď od začiatku som vedela, že chcem, aby vizuál k tejto skladbe, ktorá je sama o sebe veselá a krásne naivná, bol jemne gýčový a cukríkovo farebný. A presne také boli 50. roky v Amerike.
Na svedomí ho má Pierre Lexis, ktorý do bodky zhmotnil moju predstavu a scenár. V klipe hrajú aj tri tanečnice a Tomy Kotty. Je to môj dobrý kamarát, vážim si ho ako textára aj ako speváka. Myslím si, že jeho pesničky sú presne to, čo tu chýba. Hoci je niekedy explicitný, rozumiem mu a jeho tvorba sa mi páči. Vznikol z toho podľa mňa veľmi vydarený klip.
Bude Detto súčasťou nového albumu?
Je možné, že ho neskôr zviažeme do EP-čka. Momentálne je však lepšie singlovať. Trh sa mení, CD-čká sa už veľmi nevydávajú, je to nerentabilné. Ale nevylučujem, že v budúcnosti vydám svoje skladby na vinyle. Bude to však skôr pre fajnšmekrov, v náklade len pár kusov.
