The Rolling Stones: Kamene sa na nás valia už 50 rokov

„Za ten telefón sa platí!“ skríkol v byte na londýnskej Edith Grove jeden z mladíkov a v snahe ušetriť čo najviac peňazí bez rozmyslenia odpovedal do slúchadla na novinárovu otázku. „Voláme sa Rollin´ Stones.“ Ledva dospelí muzikanti zvolili tento názov náhodne pri pohľade na platňu Muddyho Watersa ležiacu na zemi, ktorej úvodná skladba niesla také meno. Mali pred sebou jeden z prvých koncertov a prvú zmienku v médiách. V tej dobe ešte nikto netušil, že práve The Rolling Stones zaplnia stránky periodík po celom svete aj o 50 rokov neskôr.

12.11.2012 16:00
55 stare legendy 2 rolling stones Foto:
Pol storočia na scéne a stále v kurze - to dokážu zrejme len The Rolling Stones.
debata (3)

Štyria zhýralí páni v rokoch – tak dnes pôsobia. Ryhy po tvári a imidž nefalšovaných rockových hviezd im priniesol život v sínusoidách a sláva, ktorá nepozná hranice ani vek. Mick Jagger, Keith Richards, Ronnie Wood a Charlie Watts sú ostatnou a zrejme aj finálnou zostavou The Rolling Stones, no ich úspech nie je len starou legendou.

Výberový album GRRR! vydaný pri príležitosti ich polstoročnice vychádza 12. novembra a okrem známych hitov ponúka tiež dva nové songy. Práve zverejnený singel Doom and Gloom dokazuje, že ide o unikátny jav, teda, že i keď muzikanti vychádzajú stále z rovnakých základov ako kedysi a nenútia sami seba prispôsobovať sa aktuálnym trendom, ich hudba stále vie, čím osloviť, a má v sebe sexepíl a dynamiku, aké by sme predpokladali skôr pri mladších ročníkoch. Slovo „nestarnúci“ pri nich jednoducho nie je len zaužívaným klišé. The Rolling Stones sú stále v kurze a stále živí, i keď sa pri ich životných osudoch tomu druhému občas nestačíme čudovať.

Lietanie bez licencie
„Rolling Stones strávili prvý rok života pretĺkaním sa, kradnutím jedla a skúšaním,“ spomína v autobiografii Život gitarista Keith Richards. „Na svete nás vtedy nezaujímalo nič iné, ako mať elektrinu a šlohnúť pár maličkostí v supermarkete, aby sme mali čo jesť. Všetko sme až neuveriteľne podriaďovali kapele. To bola naša úloha. Každá chvíľa, keď sme sa venovali niečomu inému, bola hriešna.“

Dvojica Mick Jagger a Keith Richards, základný kameň skupiny, sa stretla v školskom autobuse v Dartforde v anglickom grófstve Kent. O neskoršom vzťahu dua Glimmer Twins (pod týmto názvom skladali piesne, Mick texty a Keith melódie) sa v hudobnom svete vedie niekoľko polemík, pravdou však ostáva, že oná často spomínaná elektrina, ktorá pri ich spoločných stretnutiach, tvorbe aj vystúpeniach iskrí, je jedným z dôležitých bodov, na ktorých sláva skupiny stavia.

V kombinácii s Brianom Jonesom ako traja tínedžeri zbláznení do blues a R'n'B netúžili po inom, ako mať krčmovú kapelu, ktorá by hrala piesne amerických idolov Jimmyho Reeda, Muddyho Watersa či Howlin´ Wolfa. Písal sa rok 1972 a  v malom špinavom byte na Edith Grove sa začína písať história legendy. 12.¤júla odohrávajú v zostave Jagger, Richards, Jones,  bagitarista Dick Taylor a bubeník Mick Avory prvý koncert v slávnom londýnskom klube Marquee. „Ten pocit sa ničomu nevyrovnal. V určitom okamihu si uvedomíte, že ste práve tak trošku opustili túto planétu a že na vás nikto nemôže. Vznášate sa, pretože ste na jednom mieste s partičkou chalanov, čo chce presne to isté čo vy. A keď to funguje, dáva vám to krídla. Viete, že ste sa dostali na miesto, aké väčšina ľudí nepozná a potom sa tam chcete vracať a zase pristávať. Je to ako lietať bez licencie,“ opisuje Richards.

Hviezdy v kockovaných oblekoch
Ďalším prelomovým bodom v ich kariére bolo angažovanie manažéra Andrewa Loog Oldhama, ktorý bol voľakedy pravou rukou slávneho Briana Epsteina (tvorcu The Beatles) a  práve pre jeho vyhadzov z manažovania The Beatles sa Andrew chcel Epsteinovi trochu pomstiť. Vzal si pod patronát mladíkov z Rolling Stones a síce sa ich najprv snažil podľa vzoru beatlemánie poľudštiť a dodať im slušivý britský nádych, no sám po čase pochopil, že práve ich drsný špinavý imidž môže byť oproti The Beatles žiaduci protipól.

Netrvalo dlho a podarilo sa mu presadiť vydanie debutu vo vydavateľstve Decca. Po ňom už úspech nedal na seba dlho čakať. „Asi v priebehu týždňa sa z nás stali popové hviezdy. To je pre bandu chalanov, ktorí nechodia po sprosté slovo ďaleko, dosť ťažké. Hneď nás navliekali do sprostých kockovaných oblekov a hnali nás s vlnou záujmu.“

Skupina, ktorej väčšinu skladieb vrátane singlov tvorili coververzie, však mala problém s autorskými vecami. Paradoxné je, že jej pomohli práve najväčší rivali z The Beatles. Keď sa manažér Andrew náhodne stretol v bare s Johnom Lennonom, priznal sa, že ho trápi, že Rolling Stones nemajú pesničky, a on mu ponúkol svoju a Paulovu I Wanna Be Your Man, ktorá mala vyjsť na nasledujúcej platni, ale nie ako singel. Po jej úspechu sa Rolling Stones rozhodli venovať viac aj vlastnému skladaniu a tak vznikli aj Glimmer Twins. Tvorivý tandem Jagger-Richards v priebehu nasledujúcich desaťročí priniesol na svetovú hudobnú scénu desiatky hitov ako (I Can´t Get No) Satisfaction, Paint It Black či Gimme Shelter. Ich sláva však mala ešte len prísť.

Dotyk s realitou
Bola to druhá polovica šesťdesiatych rokov, keď sa formácia už v takmer stálom zložení Mick Jagger – Keith Richards – Brian Jones – Bill Wyman – Charlie Watts ohrievala na tom najhorúcejšom výslní britského aj amerického rebríčka. Jedným z aspektov, ktorý pomohol budovať ich slávu, bol aj erotický náboj, ktorý prezentovalo nielen Jaggerovo vystúpenie na pódiu, ale aj texty, líšiace sa od tradičných „cukrových“ piesní nábojom a dvojzmyslami.

V časoch, ktoré môžeme z dnešného pohľadu nazvať zlatou érou The Rolling Stones, lebo priniesla veľké (a stále aktuálne) skladby, okrem vyššie spomínaných aj Under My Thumb, Sympathy For the Devil, Ruby Thuesday či She´s a Rainbow, mali hudobníci naozaj čo robiť, aby so slávou vedeli bojovať a dnes je zrejmé, že to mnoho ráz naozaj nezvládli. Zástupy žien, ktoré sa pri jednom členovi nerátali na prstoch jednej ruky alebo v desiatkach, lež v stovkách, drogové ekscesy, potýčky s políciou a vypredané sály – to sú Rolling Stones, ako sa zapísali do histórie svetovej pop-music.

Vzťahy so ženami občas poriadne premiešali aj atmosféru v kapele. Najznámejším prípadom je Anita Pallenberg, priateľka Briana Jonesa, ktorá po spoločnej skupinovej dovolenke v Maroku prišla nazad do Británie s Keithom Richardsom a ostala s ním ďalších dvanásť rokov.

Zdalo sa, že to nemôže trvať večne. Prvým kontaktom s realitou bolo práve úmrtie Briana Jonesa. Gitarista a harmonikár, jeden z neslávne známeho klubu¤27 (umrel vo veku 27¤rokov ako niekoľko ďalších rockových hviezd vrátane Janis Joplin, Jima Morrisona alebo Jimiho Hendrixa), skonal 3.¤júla 1969 na následky drogovej a alkoholovej závislosti vo svojom bazéne na Cotchforskej farme. Keď ho jeho priateľka Anna Wohlin z bazéna vytiahla, bol ešte živý, príchodu doktorov sa však už nedočkal.

Zostarnúť bez elegancie
„Nikto nemôže zastaviť valiace sa kamene!“ tvrdí Keith Richards v aktuálnom dokumente s názvom Crossfire Hurricane a má pravdu. The Rolling Stones napriek Richardsovej ťažkej heroínovej závislosti a hádkam vnútri kapely vyslovene „súkajú“ album za albumom, v priebehu sedemdesiatych rokov to je takmer jedna platňa za rok. Jonesa za gitarou vystriedal Mick Taylor, neskôr sa na jeho poste predstavil Ronnie Woood a v tomto zložení (bez basgitaristu Billa Wymana od roku 1993) fungujú muzikanti dodnes.

Na rozdiel od iných skupín takzvanej britskej hudobnej invázie, ktorá dobyla svet v šesťdesiatych rokoch, sa Rolling Stones podarilo jedinečné – ostať na výslní. S albumami Let It Bleed, Sticky Fingers alebo It's Only Rock 'n Roll priniesli hity ako Wild Horses, You Can´t Always Get What You Want alebo Brown Sugar a pokračovali v načatej ceste rovnako aj o dekádu neskôr. Z mladíkov v eufórii sa stali uznávaní muzikanti, aj keď stále mali povesť skazených rockerov a túto svoju tvár radi kedykoľvek ukázali. Svet však uzreli nové a podľa verejnej mienky ešte dekadentnejšie hudobné generácie – ako koncom sedemdesiatych rokov hnutie punk, neskôr napríklad metal. The Rolling Stones síce nestarli s eleganciou, ale nemali tendenciu prispôsobovať sa novým žánrom a v rámci svojho bluesového rokenrolu tvorili hity podľa svojich zaužívaných postupov.

Jednotliví členovia sa tiež venovali sólovým projektom a skupinám, Mick Jagger vydal štyri albumy, Keith Richards dva a spolupráce s inými muzikantmi boli pri všetkých členoch častou záležitosťou. V roku 1989 uviedli The Rolling Stones do Rokenrolovej siene slávy a môžu sa hrdiť titulom najväčšia rokenrolová skupina na svete. V súčasnosti sa predajnosť ich albumov (dokopy ich nahrali 25 vrátane práve vychádzajúceho GRRR!) pohybuje okolo 200 miliónov.

Oslavy päťdesiatky
Päťdesiat rokov na scéne oslavujú Valiace sa kamene vo veľkom štýle. Do svetovej distribúcie prišiel nový dokument mapujúci ich dráhu s názvom Crossfire Hurricane aj obnovený koncertný záznam zo šesťdesiatych rokov Charlie is My Darling, výberový album GRRR! s dvoma novými skladbami, a najmä koncerty.

Štyri vystúpenia v Británii a vo Francúzsku boli okamžite vypredané a fanúšikovia dúfajú, že nepôjde o poslednú možnosť, ako vidieť The Rolling Stones (objavili sa na pódiu po 5¤rokoch) naživo. S ich vytrvalosťou sa však podľa všetkého niet čoho obávať. Pri Richardsových slovách „je to ako lietať bez licencie“ a množstve dôkazov ich nevyčerpateľného zdroja energie by vôbec nebolo udivujúce, keby sa na turné vydali aj o ďalších 50 rokov.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba