Čo bude súčasťou vašich koncertov na Slovensku?
Turné je diametrálne odlišné od koncertov, ktoré som tu hral s elektrickou gitarou počas letných festivalov. Teraz ma bude sprevádzať fantastické kvarteto, s ktorým na toto vianočné turné cestujem už desiaty rok. Je to priam tradícia, pred Vianocami obmeníme repertoár, vezmeme asi sedem akustických gitár a španielku a ideme vystupovať po divadlách. Pesničky sú najmä z môjho vianočného albumu.
V poslednom čase sa vaše meno spája najmä s muzikálom, máte ešte čas a chuť na sólovú tvorbu?
Samozrejme, píšem nové pesničky a keď ich bude trikrát toľko ako dnes, tak sa možno v ďalšom roku pustím do sólového albumu. Čo ma teší, aj keď to zároveň obmedzuje moje plány so sólovou tvorbou, je to, že po 20 rokoch sme dali dohromady Žentour a máme natočených už osem vecí. Takže prvoradá bude tentoraz doska Žentouru a potom moja sólová tvorba.
Žentour sa vracia?
Áno, dali sme to dohromady pred tromi rokmi, aj keď ja na koncertoch pesničky z repertoáru Žentoura hrám. Je škoda, že Proklínám, ktoré sme napísali spoločne s Honzom Černým, čo je môj bývalý spoluhráč, sme si neužili naživo obaja. V roku 1992 som zo skupiny nečakane odišiel a spravil som sólový album Na ptáky jsme krátký. Podaril sa a vtedy som si povedal, že budem robiť ďalej sám. Až teraz, po 20 rokoch, som zistil, že by ma zaujímalo, či ešte ten autorský tím, ktorý sme v kapele mali, funguje, a či môže prísť s niečím novým.
Popri Žentourovi a sólovej tvorbe ste získali svetový úspech s muzikálom Hamlet. Ako ste sa k muzikálu vôbec dostali?
Úplnou náhodou. Nechal som sa „ukecať“. Stál za tým Martin Kumžák, ktorý mi produkoval sólové platne a keď sme v roku 1997 jednu z nich mixovali v štúdiu, prišiel a v ruke držal súborné vydanie Shakespearových tragédií. Vraví mi: ,,Toto je tvoja šiesta sólová platňa a všetky sú zlaté a platinové, na všetkých píšeš muziku aj texty. Nezačína to už byť nuda? Nechceš skúsiť niečo poriadne?“ A vtedy mi dal do ruky Hamleta. Bolo to rovnaké vydanie, aké si pamätám z knižnice mojej mamy, a ktoré som prelúskal, keď som mal 12 alebo 13 rokov. A tak som si to v záhrade štúdia prelistoval a počas dvoch hodín som sa rozhodol, že to skúsim. Vôbec som netušil, aká zásadná výhybka sa v mojom živote prehodila. Ale vôbec to neľutujem.
Po úspechu v Prahe a Bratislave sa Hamlet dostal aj do USA a Ázie…
Medzitým, ako sa Hamlet hral u nás, som narazil na jedného skvelého amerického textára, ktorému sa to páčilo a pustili sme sa do prekladu do angličtiny. Aj keď to znie šialene, že Hamlet sa prekladá z češtiny do angličtiny. Potom nasledovali takzvané ,,predvádzačky" v New Yorku na Brodwayi. Volá sa to ,,Stage Reading" a je to určené pre ľudí z brandže, pre režisérov a producentov. Dostavil sa aj americký režisér Robert Johnson, ktorý je slávny divadelný a muzikálový režisér, a ktorý chcel, aby som mu zaslal celú verziu. Poslal som. Neskôr sme sa stretli u neho doma pri klavíri a vedel som, že s týmto človekom chcem pracovať. Ďalej samozrejme prišlo zásadné prekopanie celej pôvodnej verzie a tá sa dnes hrá v Soule, v Tokiu a hráme ju aj v Prahe.
Stretávali ste správnych ľudí na správnom mieste…
Vážim si šťastie, ktoré mám, pretože vo svetovom kontexte je potrebné povedať, že tých pokusov o prerozprávanie Hamleta bolo už niekoľko a všetky stroskotali. Toto je jediný úspešný Hamlet, ktorý vo svete funguje. Som na to pyšný, ale zároveň mám veľký rešpekt k Shakespearovi a k tomu, že sa to tiež vôbec nemuselo podariť.
Prečo je Hamlet populárny práve v Ázii?
Napríklad juhokórejský Soul je najväčší muzikálový trh na svete, väčší ako Brodway alebo West End. Hrá sa tam 60 muzikálov denne, takže je tam obrovská spotreba titulov. Okrem toho majú skvelé publikum. Ako na rockovom koncerte. Chcel by som mať také publikum u nás. V Soule mal Hamlet už 4 naštudovania, spravili 470 repríz! V Japonsku sa začalo turné a malo 40 repríz a ďalší rok chcú hrať Hamleta znova. Pre mňa ako pre autora je to úžasná satisfakcia, keď zistím, že moja tvorba rezonuje aj na opačnej starne zemegule v úplne iných kultúrnych podmienkach. U nás som v živote nemal také kritiky ako v Japonsku.
V poslednom čase sa o vás vraví aj ako o autorovi výzvy proti zákonu o urýchlení cirkevných reštitúcií. Predtým ste sa takýmto témam nikdy nevenovali, čo vás prinútilo teraz?
Prišiel som z cudziny a narazil som na vyhlásenie viacerých osobností za urýchlené prijatie zákona o cirkevných reštitúciách, podpísala to napríklad Lucka Bíla alebo Ivan Trojan, teda ľudia, ktorých si vážim. Niečo mi však na tom prekážalo. Zohnal som si návrh tohto zákona a predpisy a pochopil som, že veľa z týchto osobností zákon nečítalo a niekto im len povedal, že sa tu deje krivda a je potrebné ju odstrániť. Po naštudovaní som zistil, že ten zákon nie je fér voči ostatným reštituentom a ďaleko prekračuje princíp reštitúcií. Vracia sa napríklad aj majetok, ktorý cirkev mala v správe a nebola jeho majiteľom. Bolo v tom veľa vecí, s ktorými nesúhlasím. To bol dôvod, že som sa do toho pustil. Žiaľ, nakoniec bol napriek mojej snahe a podpore zo strany verejnosti, zákon prijatý.
Ako vyštudovaného právnika vás neláka vrátiť sa k zákonom?
Nikdy som reálne právnika nerobil. Ale vôbec ma to neláka. Veľmi si užívam, že som sám sebe pánom a vymýšľam si a zadávam prácu. Najlepšie je, že výsledky mojej práce bavia toľko ľudí, že nie je len koníčkom, ale aj zárobkom. Som úplne spokojný.
