V Café Hyena hrá jednu z dôležitých úloh aj Petržalka. Ako ju podľa vás budú vnímať zahraniční čitatelia, ktorí toto sídlisko nepoznajú?
V Európe je dosť sídlisk, videla som nejaké v Poľsku či Nemecku. Ľudia väčšinou vedia, čo si majú pod tým predstaviť. Je to fenomén. Keď čítate napríklad o Berlínskom múre, tak predsa tiež viete, o čo ide aj bez toho, aby ste žili v Berlíne. Petržalka nie je až taká špecifická, aby si ju ľudia nemohli predstaviť. Keď som bola v New Yorku a išla som cez manhattanský most, popri ňom boli stavby, ktoré síce vizuálne Petržalku nepripomínajú, ale sú to domy, v ktorých žijú chudobní ľudia. Stále sa to tam trasie od prechádzajúcich vlakov a viem si predstaviť, že aj priečky a steny medzi bytmi sú také tenké, že susedia sa stále navzájom rušia podobne ako v Petržalke. Skrátka sú to obydlia v skutočnosti namierené proti svojim obyvateľom a životu ako takému.
V knihe sa prelína viacero motívov. Keď sa vás niekto spýta, o čom je, ako odpovedáte?
V poslednom čase sa ma často pýtali, o čom sú romány, ktoré píšem, napríklad či sú historické. Fakt je, že dnes veľa autorov píše tak, že si zvolia nejakú zaujímavú udalosť, napríklad vojnu v bývalej Juhoslávii či zemetrasenie a cunami v Japonsku a potom študujú okolnosti alebo sa vyberú na miesta činu a potom píšu na pozadí tejto doby a udalostí. Najjednoduchšia odpoveď v mojom prípade je, že píšem o živote. Neviem, o čom inom by jeden písal.
Kniha Café Hyena (Plán odprevádzania) vyšla teraz nanovo, ale oproti pôvodnému vydaniu ste vymenili titul s podtitulom. Prečo?
Poradie v názve sa prvýkrát zmenilo, keď kniha vyšla v češtine vo vydavateľstve Paseka. Povedali mi, že ľudia si to budú lepšie pamätať a kniha sa bude lepšie predávať. To isté som počula od svojej mamy. No neviem, či to funguje. Inak sa tie dve vydania líšia iba obálkou a grafickou úpravou.
Predtým, ako ste sa začali venovať próze, ste písali poéziu. Aj vaše prozaické diela však majú špecifickú poetiku.
Myslím si, že poézia je najlepšia forma. Je to vlastne dianie samo osebe. V próze často autori opisujú, ako čo vyzerá, opisujú, čo sa deje, čo má kto oblečené a ja mám rada, keď sa niečo deje, a nie keď sa to opisuje. Poézia bola pre mňa vždy niečím, o čo sa budem snažiť, takže aj keď píšem romány, snažím sa ich písať tak, aby sa v nich niečo dialo. Aby sa v nich až toľko toho neopisovalo a aby vety, ktorých v mojich knihách nie je veľa, mali svoju váhu.
Viacero pasáží vo vašej ocenenej knihe pôsobí veľmi autenticky, akoby boli niekde odpočuté. Chodíte všade s diárom a zapisujete si, kto čo povie?
Veľmi často píšem kráčajúc. Idem a čas od času sa zastavím, aby som si niečo zapísala. S chôdzou sa hýbu aj myšlienky a keď sa prechádzam, veľakrát všeličo započujem. Väčšinou sú to útržky. Niekedy sa pri nich pristavím a je z toho niečo viac, ale niekedy začujem iba dve vety, ktoré sú však také výstižné a charakteristické, že ich stačí zavesiť niekam „do vzduchu“ a jednoducho zavážia.
O vašich prózach sa hovorí, že sú autobiografické, vy sa tomu bránite. Ako to teda je? Spoznávajú sa v nich vaši priatelia a známi?
Ak by boli autobiografické, musela by som sa v nich v prvom rade spoznávať ja sama! A nie sú autobiografické! Neviem, kto to šíri, ale je pravda, že v podstate všetko, čo píšem, je o mne. Nie je to však autobiografické. Ľudia, s ktorými som žila, ktorí ovplyvnili môj život a ktorých príbehy som počúvala, sú súčasťou mojich kníh. Nájdete v nich stopy ich rozprávaní alebo zážitkov. Zvyčajne je to však iba nejaká časť príbehu, ktorý sa v knihe vyberie inou, svojou vlastnou cestou.
**Vašou najnovšou knihou je román Preč! Preč! Jeho protagonisti majú viaceré styčné body s hrdinami Café Hyena a v knihe sa objavujú aj podobné motívy. Ide o určité voľné pokračovanie predchádzajúcej knihy?
Nebolo to v pláne, ale teraz, keď o tom rozmýšľam, tak už tie názvy spolu súvisia. V Pláne odprevádzania je jedným z motívov odprevádzanie, čiže zdieľanie cesty s niekým. Keď sa táto cesta skončí a človek cíti, že sa skončila, potom je niekedy nutné odísť preč. Takže pokračovanie to asi nejakým spôsobom je. Aj keď smutné.
Jana Beňová debutovala začiatkom 90. rokov zbierkou básní Svetloplachý. Po ďalších dvoch súboroch poézie (Lonochod, Nehota) napísala román Parker. Ľubostný román (2001). Nasledovala zbierka poviedok Dvanásť poviedok a Ján Med (2003) a v roku 2008 román Plán odprevádzania (Café Hyena). Jej zatiaľ posledným románom je Preč! Preč! (2012). Plán odprevádzania vyšiel tento rok v druhom vydaní pod názvom Café Hyena (Plán odprevádzania).
