Hlboko dojímavý a boľavý príbeh o inakosti a vylúčení, o bolesti aj ľudskej láske a spolupatričnosti
Ohnúť chrbát alebo byť svoj
Brazílsky autor Stênio Gardel v románe Raimundo, slovo (vydal Portugalský inštitút v preklade Zuzany Greksákovej) ústami hlavného hrdinu odkrýva jeho život plný bolesti a trpkosti, ale aj lásky. V Raimundových spomienkach ožíva príbeh dvoch mladých chlapcov, kamarátov z detstva, ktorí sa do seba zaľúbia, no nenájdu pochopenie ani u vlastnej rodiny. Hovorí sa, že vinu človek cíti za to, čo spravil – a hanbu za to, aký je. „My sme možno mali pochybnosti, no rodičia vedeli presne, že nemôžeme zostať spolu.“ Odhalili ich a Raimundo cíti hanbu, no nedokáže zmeniť to, kým je.
Mám rád mužov, otec, ale to neznamená, že nie som chlap
„Mám rád mužov, otec, ale to neznamená, že nie som chlap.“ Odpoveďou boli otcove pravidelné bitky a mamino ticho. Len sestra mu lieči boľavý chrbát, ktorý nie a nie ohnúť sa. Keď je situácia neúnosná, Raimundo odchádza z rodnej dediny a vie, že musí za sebou spáliť všetky mosty. Pred odchodom mu ešte jeho milý Cícero pošle list, Raimundo si ho však nevie prečítať. A tak so slovami zatvorenými v obálke putuje krajinou ako závozník, skrýva svoju sexualitu a tajne navštevuje pornokiná. Až kým nestretne transvestitku Suzzanný, ktorá ho šokuje svojou priamosťou a otvorenosťou a nakoniec mu pomôže – po päťdesiatich rokoch – zbaviť sa pocitu hanby.
Stênio Gardel píše strhujúcim spôsobom, v prúde Raimundových myšlienok a spomienok necháva čitateľa nazrieť mu priamo do hlavy
V citlivom príbehu sledujeme Raimundovu cestu životom v jeho vlastných spomienkach. Stênio Gardel píše strhujúcim spôsobom, v prúde Raimundových myšlienok a spomienok necháva čitateľa nazrieť mu priamo do hlavy. Ešte aj dialógy sú súvislé, otázka aj s odpoveďou v jedinej vete, ako ich protagonisti vtedy vypustili z úst. Tento spôsob písania je pre čitateľa fascinujúci, odrazu spolu s Raimundom hľadíte do očí jeho láske, spolu s ním stojíte pred otcom s otázkou, kedy a či príde prijatie, bojujete s hanbou vo svojom vnútri. Raimundo si okolo seba vystaval múr, aby ho pred svetom chránil. Lebo ľuďom ako on sa dejú len zlé veci, to vedel a mal sa na pozore. Až Suzzanný mu ukázala, že sám pred sebou neujdeš, nech by si šiel akokoľvek ďaleko.
Čo sa skrýva v Cícerovom liste? A prečo neprišiel na ich stretnutie, hoci ho sám volal? Čo sa s ním po tých rokoch stalo? Prispôsobil sa a na svoj starý život zabudol? Alebo sa prispôsobil a nezabudol? Či sa stále skrýva, tak ako donedávna on? Ďaleko od milého, ďaleko od rodiny je Raimundo plný vnútorného zmätku, hanby a hnevu. „Rozkmotriť sa s rodinou je určitá forma smrti.“ A tak Raimundo päťdesiat rokov žil aj nežil. Ale nikdy nie je neskoro vyplávať nad hladinu a nadýchnuť sa.
Prekliata nerozhodnosť!
Prúd Raimundových myšlienok a spomienok vyplaví aj temnú rodinnú históriu, ktorá súvisí s dreveným krížom pri rieke. Kedysi sa tam vraj nejaký chlapec utopil, lebo nevedel plávať. Alebo to bolo inak? „Keby si bol nažive, možno by sa otec ku mne správal inak, možno by pochopil, že dvaja muži, čo sa majú radi, si nezaslúžia smrť, zaslúžia si život, plnohodnotný život, aj ja som sa cítil plný života, keď som bol s Cícerom.“ Opustený a zmätený Raimundo sa snaží zmeniť, naozaj sa snaží, veď ženy majú rady kamionistov. Toľko si na svoj ťažko skúšaný chrbát nakladá, až sa mu pri práci závozníka napokon ohne. Nikdy však nie je neskoro vystrieť sa.
So Suzzanný sa stretol „ako tvrdý chlap“, ktorý drzé reči nikomu nedaruje. Suzzanný je však celkom iná, „doteraz sa do všetkého mieša, nemá hanby, nič neskrýva, je neoblomnejšia ako stĺp v plote“. Kým donedávna sa Raimundo hanbil za to, kým je, teraz sa hanbí prihlásiť do večernej školy, aby sa po sedemdesiatke naučil čítať a písať. „Je za tým viac než hanba, túžim, aby si ma učil ty (Cícero), lebo ty si vo mne zasial tú nádej, chcel by som, aby vypučala a vyrástla z teba a ja som stál po tvojom boku, aby som sa naučil všetko-všetučko s tebou po svojom boku, tak to malo byť, ale už prešlo veľa času… Prekliata nerozhodnosť! Prečítam si ten list alebo nie?“
Stênio Gardel vo svojom debute napísal hlboko dojímavý a boľavý príbeh o inakosti a vylúčení, o bolesti aj ľudskej láske a spolupatričnosti. A pri tom všetkom nás, rovnako ako jeho hrdinu Raimunda, sprevádzajú slová, kruté i láskavé, vyslovené aj zamlčané. Pretože príbeh Raimunda je príbehom človeka, ktorého život mohol byť pol storočia naplnený láskou a pochopením, nebyť predsudkov, ktoré vedú až k násiliu.