Keď som sa nedávno pýtala izraelského spisovateľa Etgara Kereta, ako vidí naše časy, povedal, že sa mu zdajú jedny z najhorších. Doba je chaotická a pravidlá starého sveta už neplatia. Súhlasíte s ním alebo to vidíte optimistickejšie?
Nevidím to vôbec optimistickejšie, má absolútnu pravdu. Svet sa strašne zmenil a vnímame to najmä my, ktorí sme väčšiu časť svojho života prežili v minulom storočí. Tých skokov aj v našom storočí bolo niekoľko, digitalizácia niečo zjednodušila a niečo zároveň skomplikovala. Skončili sme pri AI – umelej inteligencii. Na prvý pohľad sa zdá, že v nej prichádza masívna konkurencia, čakajú nás komplikované obdobia, veľké a historické zmeny. A aj problémy.
Pekne ste mi nahrali na otázku. Stretávame sa totiž pri príležitosti vašej osemdesiatky. Ste so svojím životom spokojný?
Nikdy by som si nebol myslel, že to dotiahnem až do takéhoto veku. To však nie je moja zásluha, ale zásluha mojej manželky, lekárky, ktorá ma vždy držala v akých-takých medziach zdravej životosprávy, ktorú som dosť často porušoval.
Foto: Robert Hüttner
Na spokojnosť sa pýtam aj preto, že pri nedávnom dokumentárnom tv cykle Textári ste povedali: Keď ste v umení so sebou spokojní, skončili ste.
Tvorivá spokojnosť? To je – po česky povedané – protimluv. Príjemne pôsobiace sedatívum, ktoré vás uspáva, až napokon zachrápete na vavrínoch. A začnete všetko kritizovať. To je cesta nikam. Nepokoj je základné palivo tvorivosti, senzory, ktoré vám ukazujú, že to krásne býva často akoby zamaskované a nedostávame ho zadarmo.
Čítajte viac Peteraj je dobrý krajčír. Kto ho presvedčil, aby sa z básnika stal textárom piesní?
Z tohto hľadiska by mali byť dnešné búrlivé časy pre textára či básnika dobré, či nie?
Všetky časy boli z istého hľadiska nepokojné, otázne je, čo z toho sa týka písania piesní. Čo sa vám páči, čo vás irituje alebo aj serie, čo a prečo to chcete povedať pesničkou. Niekoho (skoro všetkých) hnevá politika, mňa iba desať minút denne, lebo ak by som sa od nej vedome neodpojil, tak by ma z nej triafal šľak. Našťastie sú oveľa zaujímavejšie a jemnejšie veci, ktoré treba vnímať. A je ich stále dosť.Toto storočie je diametrálne iné ako minulé, zmenili sa vzťahy, všetko je akoby rozhádzané, niektorí ľudia zhlúpli a politici tárajú také hlúposti, že táboroví rečníci alebo opilci v krčme sú proti nim hotoví Sokratovia. Mladí, zdá sa, málo čítajú a niet toho, kto by tento príval hlúposti zastavil. A to nehovorím o medziľudskej komunikácii, ako ju denne absolvujem a vnímam.
Vy naozaj máte pred sebou stále nové projekty – práve vám vychádza k jubileu nová knižka, na ktorej ste opäť pracovali s výtvarníkom Martinom Augustínom. Už ste spolu vytvorili niekoľko kníh, dá sa ešte stále prekonať a prísť s niečím novým?
Okrem Martina je pri týchto knihách veľmi podstatná Gabika Belopotocká, ktorá vo vydavateľstve Ikar vedie edíciu Luxusná knižnica. Pri luxusných knihách sa musíte dostať vysoko nad štandard bežnej knižnej produkcie a povýšiť knižku na čosi vyššie, krásne a dokonale spracované. Na akýsi knihársky sen. Ako sa dostať z nejakého vrcholu, na ktorý sme sa s predchádzajúcou knihou, obrazne povedné, pomyselne vyšplhali, na ešte vyšší. Apropos, krása knihy – kam až sa môžeme pri jej výpravnosti a celkovej adjustáži dostať, to je niečo, čo nás fascinuje. Všetky detaily počnúc jej tvarom, grafickým stvárnením, detailným zdokonalením, to je to, čo nás láka.
Foto: Robert Hüttner
Skrátka kniha ako šperk a nie druh (i keď) kultúrneho tovaru. Niečo, čo má šancu prežiť aj viac generácií. Momentálne sa pri tejto „jubilejnej“, piatej Zlatej knihe nachádzame – obrazne – v akýchsi osobných Himalájach a skúšame sa dostať na Mount Everest. Poviete si – čo sa vám ešte chce prekonávať? Na to je jednoduchá odpoveď. Dali sme sa na cestu exkluzívnych kníh a nechceme z nej zísť. Ak stratíte chuť urobiť po všetkých stránkach niečo výnimočné, zložili ste zbrane. A rezignovali ste aj na to, čo chcete dosiahnuť vo svojej tvorbe. Nielen estetickú stránku, ale dostať do popredia aj etické posolstvo.
ĽUDSKOSŤ
Nevyjedz z taniera, čo patrí iným
Mysli na chudákov uprostred zimy
Dožič aj inému kus jeho šťastia
A ver, že dobré sny sa ti raz vrátia
Neklam, že nemáš dosť, máš, čo ti stačí
To, čo máš navyše, musíš vždy strážiť
Pohlaď svet dlaňami, na to ich máme
A prilož dobrý liek vždy k ľudskej rane
Neober celý strom, neotráv studňu
Aj keď si vysoko, skloň sa k nej ku dnu
Hlt vody tomu daj, kto o ňu prosí
A v srdci nos len to, čo pútnik bosý
Čo spadlo z neba, do neba sa vráti
Kto iným nedal, akoby sám stratil
Pozri sa do očí deťom a chorým
Tým, čo sa chytajú aj slamky v mori
Skús plachtu rozprestrieť, keď niekto mrzne
A daj mu kus tepla, vždy ľahšie usneš
Otvor si náručie, môžeš ním chrániť
Tých čo svet vyháňa a sú tu sami
Nie, nikdy nešliapme po ľudskej biede
Všetci sme pútnici a nikto z nás nevie
Čo prišlo z neba, do neba sa vráti
Kto iným nedal akoby sám, akoby sám stratil
Foto: Ivan Karlík
Práve sa k nám pripojil aj Martin Augustín, tak mám otázku preňho: Ako sa tam lezie?
Martin Augustín: Z času na čas sa v mojom živote stane zázrak. Za taký považujem aj naše prvé stretnutie s Kamilom pri jeho knihe Toto je moja reč. Ilustrovať knihy, a zvlášť poéziu, bol pre mňa splnený celoživotný sen. Stalo sa to ešte v roku 2008 a mala to byť spolupráca len pri jednej knihe. A potom to už išlo ako veľká vlna cunami. Dostal som pri ďalších knižkách neopakovateľný pocit, že sa dotýkam niečoho veľmi nekaždodenného, vzácneho. Aj keď v prvom momente som presne nevedel, čo sa to so mnou deje. Pochopil som to až po rokoch, po našich štyroch knihách, ktoré vyšli v edícii v luxusnej knižnici Ikaru. Vzniklo priateľstvo plné vzájomnej inšpirácie, niečo veľmi esenciálne.
Dostal som dar byť sprievodcom s mojimi ilustráciami vo vzácnych Kamilových knihách. Dnes už viem, a je to pre mňa česť, že naše knihy robia radosť mnohým čitateľom a čitateľkám. Vždy je to veľká výzva, a ako povedal Kamil, najťažšie je prekonávať sám seba. Práca na takejto výpravnej knihe je vždy tímová, musím ešte pridať k nám aj Barbarku Balogovú, ktorá tiež veľkou mierou prispela k tomu, aby vizuálne, tlačou, grafikou a knižným spracovaním bola kniha výnimočná. Už sme predtým vydali knihy, ktoré vznikali v nemeckej knižnej dielni a časť sa tlačila v Taliansku, vytvárali sme rôzne doplnky.
Teraz sme pracovali na projekte, ktorý má názov Zlatá kniha. Lebo tento okamih – Kamilova osemdesiatka – si to zaslúži. Preto zlatá farba, čo Kamilovu poéziu sprevádza, sa menila asi pätnásťkrát, kým sme našli správny odtieň. Potom sme komplikovane hľadali napríklad takú „maličkosť“, ako je správny papier. Ale keď nám konečne prišla hotová knižka, sme si povedali: Wow! Všetky nuansy nás nadchli, razby, grafické detaily. Možno si poviete, čo sa s tým toľko piplú. Ale, keď chytíte knihu do rúk, začnete v nej listovať, zažijete slávnostný pocit, pochopíte, že máte v rukách šperk.
Kamil Peteraj: S Martinovými ilustráciami sadli texty dokonale. Zasa musím vzdať úctu Gabike Belopotockej, ktorú považujem za akúsi architektku tejto knihy. Cez jej ruky a oči prešli tisíce kníh, ale Luxusnej knižnici venovala obrovskú energiu. Je organickou súčasťou tejto knihy.
Martin Augustín: Kniha vychádza v náklade 500 kusov, doplnená grafickými listami. Ale ešte by som doplnil, že vždy keď končím ilustrácie ku Kamilovej knižke, tajne si pre seba hovorím: Čo keby bola ešte ďalšia? Lebo pri takejto spolupráci zažívam pocit tvorby knihy ako umeleckého artefaktu.
Kamil Peteraj: Neskromne hovorím – stojí to za to potrápiť sa, aby vznikla kniha tých najšpičkovejších parametrov.
Foto: Robert Hüttner
Viete sa vždy dohodnúť, hoci na formáte? Niektoré vaše knihy boli veľké, iné malé…
Kamil Peteraj: Ja mám rád knihy väčšieho formátu. Myslím si, že text vo väčšom formáte dostane viac vzduchu a väčšiu silu. Inak, keď po celý život nakupujete knihy, tak sa vám môže stať to, čo mne. Mám tri knižnice, knihy som neukladal podľa abecedy, ale pocitovo. Jedna knižnica je v samostatnej izbe, druhá na povale. Nafotil som si chrbáty týchto kníh a sú uložené v počítači pre prípad, že nejakú zúfalo hľadám. Moja tretia knižnica je príručná, s ňou stále pracujem. V tomto nie som výnimka. Každý autor má poruke množstvo kníh, s ktorými pracuje.
Vy v nej máte aké knihy?
Všeličo, čo si len viete predstaviť. Knihy súčasných autorov, teda to aktuáne, čo ma zaujíma v literatúre, vo filozofii, v sociológii, a tak ďalej, lebo či chceme alebo nechceme, ak chcete zaujať, musíte byť v aktuálnom obraze toho, čo sa vo svete deje. Dnešný autor musí byť prierezovo doma v mnohých oblastiach a nemôže sa spoliehať na to, že si vystačí len s talentom.
Martin Augustín: Myslím, že Kamilove texty vám ako čitateľovi dávajú v esenciálnej podobe obraz toho, čo žijeme.
Apopro Kamil, prekvapilo ma, že kedysi ste napísali text piesne, ktorú mnohí poznajú ako Sklíčka, v skutočnosti sa volá Ja, ty a môj brat, spieva sa v nej o sklíčkach dotykov. To ste už vtedy vedeli, že raz budeme používať dotykové telefóny, do ktorých ťukáme prstami a sú to akési sklíčka… dotykov?
Hahaha? To je dobré!
V čom sa zmenila slovenská populárna hudba oproti šesťdesiatym rokom?
Zbavili sme sa slovenského zápecníctva, nastal príklon k pôvodnej tvorbe, populárna hudba sa začala presadzovať doma a celkom odoláva návalu svetovej produkcie, aj keď to nie je jednoduché. To, čo je dnes na úrovni svetového trendu, sa uchytilo aj u nás, je tu množstvo zaujímavých kapiel, muzikantov, talentovaných autorov. Už je to len a len o tom, ako si kapely či speváci vedia získať domáce publikum. Dostali sme sa z akéhosi praveku až do súčasnosti, všetko už závisí od talentu, odvahy, ale aj od toho, ako sa v tom chaose popu vedia mladí orientovať.
Zlomili sme mýtus, že Slováci si nevedia písať pesničky a sme sto kilometrov za Západom. Ono to totiž miestami vyzeralo, že trpíme akousi genetickou vadou, že Slováci sú v modernom pope nemožní. Takže naozaj nastal tektonický zlom – Marián Varga a Collegium Musicum, Paľo Hammel, tí to začali a ostatní už menovaní až po Petra Nagya a Roba Grigorova začali mať skutočné úspechy a dnes by som mohol vymenovať veľké množstvo kapiel, ktoré majú vynikajúcu produkciu. Slovenská hudba si získala rešpekt aj v Čechách a napríklad No Name, Desmod či Horkýže slíže a ďalší a ďalší fungujú na tom československom teréne absolútne bez problémov.
Foto: Robert Hüttner
Občas príde do módy retro, tak ako Desmod spieval s úspechom Duchoňovu pesničku V dolinách. Vy ste zasa kedysi napísali text pre Františka Krištofa Veselého a Helenu Vondráčkovú…
Áno, Klobúk prvého milovníka. To bola taká retroskladba a mala veľký úspech. Ale to bolo dávno…Tiež kedysi v praveku.
Zaujal ma váš výrok, že občas ani trocha gýča nezaškodí, lebo je jednou z ingrediencií popu…
Do niektorých pesničiek veru tak trocha patrí, hoci hákliví estéti môžu mať výhrady, najmä voči akejsi presladenosti. Lenže v pope niekedy aj istá presladenosť či klišé môže vyznieť pôvabne a potom čo s tým? Napríklad – vo svetovom pope máte dosť takých príkladov – povedzme 18-ročné dievča si napíše neumelý text, rovnako naivnú melódiu a s rovnakou naivitou spieva čosi, čomu šialene verí. Producenti jej to dokonale učešú, natočí sa vydarený klip. Taká pesnička môže mať v sebe to, čomu hovoríme čaro nechceného. Nenahraditeľný pôvab úprimnosti.
Chytia to do rúk dídžejovia, začne sa to husto hrať – a úspech je na svete! Opäť niečo z tajomstiev popu. Ale, aj keď v iných dobách – vznikali predsa ľudové piesne. Bez klavíra, elektrických gitár, megabicích, spievané bez sprievodu a len tak, neumelo, prosto a od srdca. Úžasná krása! A keď sa v pesničke objaví objaví už spomínaný pôvab úprimnosti a zaujme publikum – zázrak nečakaného je na svete. Ako kedysi, tak aj dnes, pop a mladosť je to najlepšie spojenie, aké existuje. A, samozrejme, obrovské možnosti. Dnes k tomu máte k dispozícii perfektnú techniku, domáce štúdiá, ľahkú dostupnosť zvukov, nástrojov, všetky možné prepojenia so svetom, takže už treba len objaviť v sebe tie svoje pesničky. Niekto to skúša prirodzene, niekto špekulatívne, ale koncovka je adresát. A ten rozhodne.
Foto: Ivan Karlík
Môžete dnes ešte písať pre dvadsaťročných ľudí, teda pre celkom inú generáciu?
V zásade to nie je možné, aj keď nejaké výnimky existujú. Tú autentickú, povedzme generačnú, muziku si robia mladí, je to ich hračka. Ale nejaké pesničky univerzálnejšeho typu ešte rád píšem a niektoré mali napodiv úspech. Niekedy píšem text, ako keby som písal monológ či dialóg do filmu, predstavím si, ako by sa daný človek vyjadroval. Hneď pri nahrávaní zistím, či sme, či nie sme doma. Netreba sa zaťažovať tým, či zasahujete mladú generáciu. Tá má svoje idoly, tak ako sme ich mali kedysi my, ale keď sa podarí výborný song, generačné hranice padajú.
Sám ste povedali, že politici dnes šermujú prázdnymi slovami. A čo ostatní?
Pop má tú výhodu, že keď máte peknú melódiu a napíšete k nej adekvátny text, môže sa stať, že ošúchané slová, klišé, získajú pôvodnú krásu. Niektorí kritici nechápu, že hodnota poptextov nemusí byť zároveň aj literárna, naopak, ich literárnosť je niekedy aj na škodu. Kedysi som napísal taký bonmot: „Nehľadaj v kaluži hĺbku studne.“ Inými slovami – nepátrajte po hĺbke tam, kde žiadna nie je. A nemusí byť. Niektoré texty obstoja aj ako básne, ale ich cieľ je, aby sa stali organickou súčasťou pesničky. Samozrejme, keď sa podarí, že majú samostatne literárnu hodnotu, je to vždy fajn – sám sa o to často snažím, ale to neznamená, že tie „druhé“ treba za to degradovať.
Dobré je, že v pope si každý môže vybrať.
Presne – a nikto nemôže diktovať, čo sa ľuďom má alebo nemá páčiť. Kedysi kritici odsudzovali Dalibora Jandu či Michala Davida – obaja úspešne spievajú dodnes. A niekto si zasa pre zmenu vyberie speváka, ktorý spieva pre menšinové publikum. Nedá sa povedať, že len toto je kvalita a všetko ostatné je hlúposť. Veď svoje publikum majú aj dedinské zábavy, ľudovky, staré šlágre – každý si môže vybrať, čo sa mu páči. Inak, ja spevákov a kapely delím podľa toho, aký majú zásah, na slovenských a českých – väčšina slovenských spevákov je známych len po Malacky a Čop, len zopár z nich si môže hovoriť československí, ktorých poznajú v oboch krajinách – Elán,Gombitová, Žbirka, Hammel, Müller, Tublatanka, Horkýže Slíže, No Name a Kristína… A mnoho mladých.
Pre popkultúru platí – čím väčší zásah, tým lepšie. Našťastie, máme tu také príklady z mojej generácie: to, čo dosiahol Boris Filan s Jožom Rážom, Elánom, Petr Janda s Olympicom a ďalší a ďalší – to už zostane navždy uchované v pamäti celých generácií. A k nim priraďujem Petra Nagya, Mariku Gombitovú, Mira Žbirku, Tublatanku, Pavla Hammela, skrátka preto, že to, čo urobili, bola oveľa viac ako iba lokálna popkultúra. V každom prípade sme len malý trh a vážim si aj z mladšej generácie tých, ktorí si vedia získať veľké publikum. Dnes máte kopu mladých kapiel či spevákov, ktorí vypredávajú pomaly aj štadióny, ja ich síce nepoznám, ale svet popu už nejde podľa mňa, celý pop je hračka v rukách mladších generácií a ja to absolútne rešpektujem a uznávam. Veď by to bolo aj smiešne vyjadrovať sa z autoritatívnych pozícií k tomu, čo sa deje – vždy sa deje niečo dobré aj zlé.
V každom prípade taká obrovská ponuka hudby, rozličných platforiem, koncertov a toho, čo sa máte v internetovej džungli, ešte nikdy nebola, a mne sa to celkom páči. Akurát sa neviem zmieriť s tým, že do áut sa už nemontujú prehrávače, mám kopu cédečiek, ktoré si nemám kde prehrávať, a to ma dosť štve!
