Čo podnietilo váš odchod do Írska a prečo ste si vybrali práve túto krajinu?
To je dlhšia história. Už od detstva som bol proti určitým pravidlám – keď som mal tri roky, tak som po týždni v škôlke oznámil, že už tam nezostanem. Mama si kvôli tomu musela zobrať niekoľko rokov materskej navyše, pretože ma nedokázali presvedčiť.
V dvanástich som povedal, že končím so zborom a s operou, kde som spieval ako soprán. Po mesačnom turné po Japonsku som povedal, že do Ameriky ani Kanady už nejdem, a tiež mi to nikto nedokázal vyhovoriť.
Automaticky som potom išiel na konzervatórium, keďže som patril do rodiny klasických huslistov. Keď som mal päť rokov, otec sa ma spýtal, či by som chcel byť huslista, a vtedy som, samozrejme, povedal, že áno, pretože som ho videl ako svojho hrdinu. Neskôr sa ma na to však už nikto nepýtal.
Cítil som, že ma rovesníci neakceptujú – bol som nudný klasický huslista, ktorý nikdy nemá čas na aktivity ako futbal. Ako 12-ročný som bol v škole menej ako na koncertoch, na ktorých som vystupoval v rámci rodinného ansámblu.
Keď som prišiel na konzervatórium, mal som pocit, že som doma – všetci boli rovnako naladení ako budúci umelci, ktorí sa budú živiť hudbou. Mojím snom bolo robiť klasickú hudbu dostupnou. S jedným spolužiakom som experimentoval, písali sme modernejšie veci – bolo to v čase, keď som objavil Eminema a 50 Centa, a povedal som si, že aj klasická hudba by mala byť trochu „cool“.
Nechcel som ísť tradičnou cestou štúdia do 25 rokov a hľadania si miesta v orchestri, nemal som na to ani potrebnú trpezlivosť. Keď som mal osemnásť rokov, otvoril som si živnosť s cieľom organizovať koncerty. Entuziazmus ma však dosť rýchlo prešiel, pretože ľudia sa na ne nehrnuli v takých počtoch, ako som predpokladal.
Vtedy som začal premýšľať nad tým, či som sa rozhodol správne. Bol som v prvom ročníku VŠMU, v ročníku môjho otca, a uvažoval som, či by som nešiel študovať niečo iné. S hrôzou som však zistil, že jediný maturitný predmet, ktorý mám, je slovenčina. Jediná možnosť bola ísť na pedagogickú školu, ale to pre mňa nebolo.
Začal som stagnovať. Rád som chodil do prírody na rôzne túry, a tak som zahlásil, že idem na Sibír, kde si trochu vyčistím hlavu. Rodina si myslela, že som sa zbláznil, strýko povedal, že ak by som tam prežil týždeň, mal by som obrovské šťastie. Potom sa ku mne náhodou dostali nejaké fotografie Írska, a tak som si povedal, že idem tam. Oznámil som, že končím s husľami, a odchádzam.
Konkrétny plán ste nemali?
Žiadny. Nevedel som po anglicky ani slovo. Vzal som si 35-kilový ruksak a 650 eur. Pôvodne som išiel na dva a pol mesiaca, pred Vianocami som mal byť späť. Všetkým som tvrdil, že tam za ten čas niečo dokážem, nájdem si prácu, naučím sa jazyk. Lenže to nebola otázka pár týždňov či mesiacov. Zistil som, že realita je úplne iná.
Deň pred odletom ma prehovorili, aby som si vzal aj husle, že je to jediný medzinárodný jazyk, ktorý poznám, a nikdy neviem, čo sa stane. Tak som si ich zavesil na bok ruksaku a išiel som. Niekto z rodiny ma prepojil na jednu známu, ktorá si tam išla zdokonaliť angličtinu. Našla mi veľmi výhodný byt, ktorý bol k dispozícii o dva dni.
Medzitým som si zaplatil hostel, hoci som dovtedy netušil, čo to je – ocitol som sa v izbe, kde bolo šestnásť poschodových postelí, pilo sa tam a fajčilo. Bol to taký šok, že som chcel odísť, no nemal som kde spať, tak som zostal a nejako som tie dve noci prežil – hoci som tuším ani poriadne nespal. (smiech)
Keď som prišiel na byt, nebolo to o moc lepšie – izolácia bola mikroskopická, počas zimy tam bolo päť stupňov. Povedal som si však, že to nebudem vzdávať, no keď som zaplatil prvú rentu za týždeň, zistil som, že mi už nič nezostáva. Nechcel som sa vrátiť domov, aby som rodine so sklopenou hlavou povedal, že mali pravdu. Videl som, že v Írsku bežne ľudia hrajú na ulici, tak som začal aj ja.
Foto: Vladimír Jablokov (archív)
Čo ste hrali?
Mal som nejaké klasické sólové veci od Mozarta či Bacha, čo nebol najvhodnejší repertoár pre ulicu. Mal som však aj ľahšie diela od Straussa, ale aj tak to nemalo veľký úspech – najmä preto, lebo som sa hanbil.
Do Vianoc to ešte ako-tak išlo, ale najhoršie obdobie bolo počas januára a februára. Hrozne sa zmenilo počasie a ja som sa mohol aj na hlavu postaviť, no nikoho som na ulici nezastavil. Každý bol rád, že prešiel z bodu A do bodu B.
Vtedy som bol naozaj na dne, chcel som si ísť spraviť bezpečnostný preukaz na to, aby som mohol robiť na stavbách. Kým som naň čakal, úplnou náhodou som stretol jedného Slováka. Prišiel za mnou, najprv sa so mnou rozprával po anglicky, no po chvíli sme zistili, že sme obaja zo Slovenska.
Pricestoval do Dublinu s tým, že ide hrať s kapelou na ulici. Zdalo sa mi to exotické, ale povedal som mu, ako to tam chodí, kde sú dobré miesta a podobne. Týždeň ešte čakali na huslistu a ja som navrhol, či si dovtedy nezahráme spolu.
Vtedy prišiel zlom. Bol som klasicky vychovávaný huslista, no títo chalani boli zasa ľudovkári, teda niečo úplne iné. Nie každý z nich vedel čítať noty. Folklór má úplne iný charakter, ľudia ho robia pre radosť.
Prepojili sme to tak, že sme dali klasike folklórnejšiu podobu – zrazu som si to začal neskutočne užívať a ľudia sa pri nás zastavovali. Policajti za nami chodili s tým, aby sme si dávali častejšie pauzy, pretože ulica bola kvôli davom, ktoré nás počúvali, nepriechodná.
Ako to pokračovalo ďalej?
Zúčastňoval som sa na rôznych podujatiach a vrátil som sa aj k organizovaniu koncertov, čo som si užíval, ale keďže som ešte nemal veľké skúsenosti, nebolo to jednoduché. Raz som priviezol 50 hudobníkov zo Slovenska a spravili sme koncert na tom istom pódiu, kde týždeň po nás hrala Metallica.
V decembri 2008 som hosťoval s orchestrom v Carnegie Hall, no hoci mi ponúkali, že môžem zostať, ako dlho chcem, musel som sa čo najskôr vrátiť späť.
Po návrate som otvoril mail a každá jedna akcia bola zrušená, pretože bol začiatok krízy. Nebral som zálohy, pretože som si hovoril, že je to zbytočné, a teraz sa mi to vypomstilo.
V roku 2009 som preto išiel znova na ulicu. Vyrobil som tisíce letákov, kde som v skratke uviedol svoj životopis a informáciu, že robím takéto akcie.
Foto: Vladimír Jablokov (archív)
Mali ste v tom čase už aj nejaké albumy?
Asi tri-štyri, ale úprimne ani neviem, čo všetko mi vyšlo, pretože som s tým nikdy nebol tak úplne spokojný. (smiech) Môj sen bol vypredať National Concert Hall v Dubline, ktorá je trochu väčšia ako naša filharmónia, má 1 250 miest. V roku 2010 sa mi to podarilo.
Nadšenie ma však veľmi rýchlo opustilo, keď som po dvoch týždňoch prišiel do kancelárie a zistil som, že náklady boli také vysoké, že profit bol zanedbateľný. Tak som si povedal, že treba ísť ešte ďalej.
Klasická hudba je všade dotovaná, no mojím cieľom bolo dokázať, že sa to dá aj bez toho. Povedal som si, že keď neviem zarobiť na jednom koncerte, musím spraviť dva – nový cieľ bol vypredať dva koncerty za jeden deň. Zvládol som aj štyri koncerty za víkend.
Ako vás ovplyvnila pandémia?
Po dvoch mesiacoch mi hudba začala veľmi chýbať, chcel som vystupovať. Preto som robil súkromné on-line koncerty na Zoome – rekord bol šesť koncertov za jeden deň. Nebolo to veľmi zárobkové, ale bol som šťastný.
Potom mi zavolal jeden promotér z Live Nation, či by som nespravil vianočný koncert s rodinou v 3Arene, najväčšej krytej sále v Írsku. Najprv som zaváhal, ale potom som si povedal, že to dáme. O tri mesiace to však zrušili, pretože naša cieľová demografia sa nevracala do sál tak rýchlo, ako predpokladali.
Povedal som, že nemôžem len tak zrušiť koncert, veď mám nejakú reputáciu, no predal som len 200 lístkov z 9 000. Spravil som si výskum a zistil som, že len dve percentá ľudí, ktorí chodia do filharmónie, chodia aj do 3Areny – sú to úplne odlišné skupiny ľudí.
Prerobil som teda celý plán, išiel som proti prúdu – namiesto toho, aby som zostal v ústraní, išiel som do každého kúta Írska a hovoril som tamojším ľuďom o koncerte. Ľudia nakoniec prišli a teraz v 3Arene vystupujeme už štvrtý rok.
Foto: Vladimír Jablokov (archív)
Môžete nám povedať niečo o vašom rodinnom koncerte, ktorý prinesiete do Bratislavy?
História tohto projektu a rodinnej tradície sa začala v roku 2009, keď som na vianočný koncert prvýkrát zavolal aj svoju slovenskú rodinu. Chcel som si s nimi zaspomínať. Nikdy som neplánoval, že práve toto bude jeden z najobľúbenejších koncertov. Návštevnosť sa počas rokov zväčšovala, rovnako aj produkcia. Vznikli z toho krásne spoločné spomienky.
Teraz som si povedal, že je ten správny čas, aby sme na túto tradíciu mali spomienky aj z našej rodnej Bratislavy. Hoci odtiaľto pochádzam, uvedomujem si, že je to úplne iná mentalita aj trh. Poznám to tu, no celý dospelý život som prežil v Írsku. Cítim teda nadšenie, ale aj rešpekt. Verím, že si to ľudia užijú.
Je to unikátny koncert, vystupuje na ňom moja mama, žena, deti, súrodenci, každý z nás má svoj štýl a osobnosť. Všetci sa raz do roka stretneme, dáme dokopy program, ktorý sa pripravuje mesiace. Nie je to len o hudbe, ale aj o emóciách, a neexistuje lepší čas, kedy to prezentovať, ako práve pred Vianocami. Odkedy som odišiel, tak som nebol na Vianoce doma.
Prezradíte niečo z programu?
Do minulého roka sme to nazývali Viedenské Vianoce, ale teraz som to zmenil, pretože sme z viedenskej hudby dosť vybočili. Teraz to voláme Vladimír Jablokov s rodinou. V repertoári máme Na krásnom modrom Dunaji, slovenské, ale i zahraničné vianočné skladby ako White Christmas či O Holy Night.
Prvá polovica sa vždy začína klasikou. Otvorenie koncertu bude tentoraz predstavovať výber z troch Rossiniho predohier. Potom si každý z rodiny zahrá skladbu, ktorá ho nejako charakterizuje.
Mladší brat Anton, ktorý žije vo Švajčiarsku, chcel vždy to najťažšie, najrýchlejšie a najtechnickejšie. Tento rok si ešte stále nevybral skladbu, ale pred rokom mal Carmen Fantasy od Sarasateho, čo je jedno z najzložitejších diel.
Sestra má veľmi rada romantickú hudbu, takže hráva napríklad Chopina, Liszta alebo Čajkovského. Tento rok si vybrala kúsok klavírneho koncertu Griega.
Mama to vždy berie veľmi oduševnene, väčšinou zahrá Ave Mariu, zatvorí oči a polovica sály je v slzách. Moja žena spieva, minule to bolo Santa Baby, teraz si možno zvolí niečo opernejšie.
Deti boli prvýkrát na pódiu, keď mali štyri a šesť rokov. Vôbec si neuvedomili, kde sú a čo robia, až kým nemali na konci potlesk. Veľmi rád sledujem video z toho večera. Mladšej dcére sa rozsvietili oči emóciou nadšenia, strachu a zmätku. Zmeravela, no jej pohľad povedal úplne všetko.
Foto: Vladimír Jablokov (archív)
Vo vašej tvorbe ste kombinovali aj rôzne balkánske štýly. Ako ste sa k nim dostali?
Keď som prišiel na konzervatórium, bol som medzi huslistami jediný biely chalan, všetci ostatní boli Rómovia. Nadchli ma tým, ako od srdca hrali svoje čardáše. Bol to úplne iný prístup oproti klasike, ktorú sme sa museli drviť podľa nôt.
Čardáše ani džez mi nikdy tak úplne nešli, pretože som s tým nemal kontakt odmalička. Môj brat Anton sa ich začal učiť už od ôsmich rokov – chytí husle a začne hrať, nemá problém improvizovať. Ja sa to musím vždy postupne naučiť.
Problém v dnešnej dobe je, že ľudia nemajú pozornosť – sám som toho príkladom. Preto ľuďom prinášame určité vrcholy, na ktoré môžu reagovať, je to viac rozkúskované a dynamické. Človek musí vedieť, ako s poslucháčmi pracovať tak, aby ich nevyšťavil, a aby si koncert užili ako celok.
Veľmi rešpektujem huslistu Andrého Rieu, ktorého so mnou často porovnávajú – neviem, či kvôli výzoru, alebo kvôli tomu, že obaja hrávame viedenskú hudbu, hoci ju hrajú tisíce iných.
A čo írsky folklór?
(smiech) Dosť dlho mi trvalo pochopiť to ich hranie na dvoch akordoch, pretože mi to prišlo príliš jednoduché. Je to súčasť ich kultúry, hrávajú tak po krčmách. Viem si to síce nacvičiť, no chýba mi ten špeciálny „feeling“. Je to trošku nepresné, no zároveň to má veľmi výrazný pulz.
Pokiaľ v tom človek nevyrastal, je veľmi náročné ho získať. V poslednom období sa mi veľmi páčia írske balady ako Posledná ruža leta či Danny Boy.
Neviem, či s tým nejako súvisí aj tamojšie počasie, no musím povedať, že ponúka veľmi produktívne podmienky. Keď som v lete na Slovensku, neexistuje, že by som dokázal pracovať – to je pre mňa jednoducho dovolenka.
Foto: Vladimír Jablokov (archív)
Ako zvyknete tráviť čas, keď ste na Slovensku?
Roky rokúce som sa nedostal ďalej než do Bratislavy. (smiech) Občas sme cez zimu išli do Nízkych Tatier, ale to sú skôr kúpeľné destinácie. Na Orave, kde mám veľa rodiny, som nebol trinásť rokov. Až teraz som tam konečne mal príležitosť ísť všetkých navštíviť.
Vždy totiž prídem do Bratislavy, kde je tak dobre, že sa mi už ďalej ani nechce ísť, stále je tu čo robiť. Moja idylka je kajakovanie sa po Dunaji. Bratislava je unikátne mesto v tom, že nie je malé, ale je situované tak, že z neho človek dokáže za krátky čas ujsť do prírody.
Premýšľali ste niekedy nad návratom?
Áno. Dokonca sme už so ženou mali naplánované, že by sme na Slovensko prišli na rok a potom by sme sa rozhodli, ako ďalej. Pracuje v nemocnici pri ultrazvuku a začala si opakovať nemčinu, aby mohla prípadne pracovať niekde v Rakúsku.
Jazyk je naozaj problém, pre cudzinca je náročné naučiť sa po slovensky. Kultúrne sme si s Írmi veľmi blízki, no jazyk je čosi celkom iné.
Nakoniec sme si uvedomili, že keď sme šťastní tam, kde sme, tak prečo by sme si to kazili? Možno si na Slovensku kúpime nejakú chatu na leto, alebo keď už nebudeme takí pracovne vyťažení, tak sem prídeme trebárs na pol roka. Ale teraz by to bolo náročné.
Plánujete tu po koncerte stráviť nejaký čas?
Rozmýšľame o tom. Deti sa však veľmi boja, že ich tu Santa Claus nenájde. (smiech) Takže ešte uvidíme.
