Pred chvíľou ste sa rozlúčili s Vítom Olmerom, mužom mnohých profesií, ktorý s vami v piešťanskom penzióne Annavila nakrúcal spomienkový medailón. V mojich očiach je však najmä režisérom kultového filmu Bony a klid. Napadá mi otázka: Čo je pre vás v živote dôležitejšie? Bony alebo „klid“?
Zamladi boli dôležitejšie tie bony, chcela som mať peniažky na šatôčky, topánočky, šminky a trblietky, utratila som za to všetky honoráre. (Smiech.) Na javisku som musela byť top. Peniaze človek potrebuje, ale v tomto veku si už viac váži svoj pokoj. Ak mám voľné predpoludnie, doma sa naštartujem pohodovými raňajkami, púšťam si hudbu, ktorá ma upokojuje. Aj pred vlastným koncertom sa musím sústrediť sama na seba, mať svoj kútik a nechcem, aby ma niekto vyrušoval.
Foto: Dávid Popovič
Vráťme sa ešte k Vítovi Olmerovi. Tento herec, scenárista a režisér má 83 rokov. Mali ste v minulosti spoločné projekty?
Nielenže má po osemdesiatke, ale v minulosti podstúpil náročnú transplantáciu obličiek a pečene. Manželka Simona Chytrová, s ktorou sú spolu už takmer 40 rokov, sa však oňho láskyplne stará. S Vítkom sme sa v 80. rokoch stretávali u spisovateľa Jiřího Muchu v jeho pražskom byte plnom historického nábytku po rodine Muchovcov, ktorý vyzerá ako malé múzeum. Ten byt sa nachádza na Hradčanoch a je skladom starožitností po slávnom Alfonsovi Muchovi. Schádzala sa tam svojho času bohémska spoločnosť – muzikanti, speváci, spisovatelia. Tam sme sa viackrát stretli a zažili tam Silvestre. Alfonsov syn Jiří Mucha bol chodiaca encyklopédia a ja som mala možno 23 rokov, keď som tam začala chodiť, ocitla som sa tam medzi originálnymi Muchovými plagátmi, zrkadlami, historickým divánom… Po tomto vás už nemôže nič ohromiť, nijakí okázalí podnikatelia na svojich drahých autách.
Čítajte viac Biele podkolienky a vysoké "cé": Jitka Zelenková sa vrátila do detstva v Piešťanoch
Potom je zaujímavé, že ste sa po rokoch napokon stretli a spoločne nakrúcali tak ďaleko od Prahy – v Piešťanoch.
Vít chcel pôvodne o mne nakrúcať jednoduchou formou, s tým, že príde ku mne domov. Ale môj manažér Lukáš mal dobrý nápad nakrúcať tu, v piešťanskej Annavile oproti slávnej soche Barlolámača, kam som chodievala so svojimi rodičmi ako dieťa. Veď je to spomienkový medailón, tak nech to má nejakú myšlienku a kultúru. Navyše som tu otvárala „Apartmán u Zelenkových“, kde sme pred 70 rokmi zvykli s rodičmi v lete bývať, keďže môj otec bol kedysi dirigentom kúpeľného orchestra a mama speváčka. Mala som tu aj koncert v hoteli Thermia Palace na Kúpeľnom ostrove. Takže získali ohromné množstvo materiálu. (Dokument už bol odvysielaný v TV Barrandov v októbri 2025 – pozn. aut.). No a Vít sa zároveň zúčastnil aj na piešťanskom filmovom festivale Cinematik. Obaja sme teda naplno využili svoj pobyt na Slovensku.
Foto: Dávid Popovič
Ste exotický zjav. S tým afroúčesom a farbou pokožky sa hodíte skôr niekam na Kubu. Poznáte svojich predkov?
Raz dávno ma zastavila susedka a vraví: Nemusíte odpovedať, ak nechcete, ale hovorí sa, že vaša mamička si vás priviezla z Egypta? Musela som sa smiať. Moja mama nevyzerala exoticky, otec bol kučeravý, ale nemal také „háro“ ako ja. Z nejakej vetvy to asi pochádza, zo strany babičiek či prababičky, ktovie. Nikdy som si nedávala robiť rodokmeň, hoci jedna pani mi to už ponúkala. Viem, že to nie je zdravé, ale vždy som sa rada opaľovala. Na slniečku sa cítim dobre. Teraz sú už naozaj veľké horúčavy, tak som opatrnejšia, ale som rada opálená. Keď som bola mladá, nosila som so sebou alobal a kedykoľvek sme mali na zájazde voľnú chvíľku, obložila som sa „odrazkami z alobalu“ a slnila som sa. Teraz už chodím k moru radšej v septembri.
Čo sa týka vašich vlasov, je to už vlastne vaša značka, máte ich aj v logu.
Moje vlasy mi dali vždy zabrať, aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že ráno vstanem a idem. V Prahe je možno jediná kaderníčka, ktorá vie s takýmto typom vlasov pracovať. To sa nestrihá, ale zasucha tvaruje. Inak by som vyzerala ako „divnoovca“. Ale keď je to mokré, aj tak vyzerám ako „ovčia babička“. Potom to začne strašne rýchlo schnúť. Ja spotrebujem asi najviac prostriedkov na svete na kučeravé vlasy! A na noc si to zviažem šnúrkou a hore na hlave si urobím taký „kokrheľ“. Nesmiem to ani veľmi lakovať, lebo to príliš stvrdne a vysuší sa. Proste, mám na hlave vlastný chemlon. Navyše mi nepristane čiapka ani klobúk, v zime radšej nosím čelenky.
Foto: Dávid Popovič
Spomínam si ešte z čias svojho detstva, keď som vás vídala v televízii napríklad počas Silvestrov, že ste sa vždy trblietali. Vrátane účesu. A moja mama trochu závistlivo hovorievala v tých časoch železnej opony: To vieš, ona chodí na Západ a tam si kupuje všetky tie luxusné „vychytávky“.
Do zahraničia sme chodievali, to je pravda, ale viete, ako som často riešila svoje trblietky do vlasov? Rozmrviť vianočnú ozdobu na prach a ten fúknuť do účesu! Je pravda, že lesk a trblietky, to je súčasť mojej značky.
Aj počas koncertu v Thermia Palace ste boli v zlatom kostýme.
Teraz som už triezvejšia, ale nikdy nenosím dlhé šaty. Necítim sa v šatách dobre, zväzujú ma. Mám rada športovo-elegantnú módu a na javisku musím byť „svoja“. Musím sa cítiť bezpečne. Aj vysoké podpätky som už musela znížiť, najradšej by som bola v teniskách.
Musím sa priznať, že som sa o vás na začiatku koncertu aj trochu bála. Barovú stoličku, o ktorú ste sa išli oprieť, ste postavili jednou nohou rovno do medzery na pódiu.
Cítila som, že to nemá stabilitu, áno. Ale už sa mnohokrát stalo aj to, že som si takto na pódiu zlomila opätok. V najhoršom by som si vyzula lodičky a dospievala bosá. Ale pády v tomto veku by už boli veľmi nepríjemné a nebezpečné, to je fakt.
Foto: Dávid Popovič
Pred koncertom sa na poslednú chvíľu rozhodovalo, či sa bude konať vonku v záhrade secesného hotela Thermia Palace, napokon sa konal v kaviarni Alexander. A chvalabohu, lebo sa poriadne rozpršalo. Stoličky organizátori prenášali dovnútra na poslednú chvíľu, časť z nich stihla aj zmoknúť, musel to byť poriadny stres. Ako takúto neistotu pred koncertom vnímate vy?
Som veľká trémistka a vekom sa to zhoršuje. A som nervák aj v civilnom živote. Nechápem svojich kolegov, okolo ktorých v šatni pobehuje množstvo ľudí, hovoria s nimi, stále niečo riešia. Ja sa musím zavrieť do nejakej miestnosti alebo uchýliť do nejakého kúta, byť sama a koncentrovať sa. Ale neskôr, keď už vyjdem na javisko, získavam z publika obrovskú energiu. Po koncerte neexistuje, že ideme hneď spať. Keďže som spala asi štyri hodiny, museli sme dokonca posunúť náš odchod z Piešťan, pretože by som to celé neodšoférovala.
Ale zamladi ste boli energická, priam divoká, otec vás o tretej ráno hľadal na diskotékach. A pamätníci z piešťanskej Annavily tiež spomínajú na živé dieťa Jitku, ktorá, obrazne povedané, často spievala „vysoké cé“. Kedy ste sa upokojili?
Išlo to postupne, ale úplne definitívne možno pred ôsmimi rokmi. Mne veľmi záleží na tom, aby som urobila dobrú prácu a mala hlas. A hlas, ten musí oddychovať. Ak sa nejaká párty koná pred koncertom, tak sa ospravedlním a nejdem. Musím byť fit. Ale ako mladá som bola fakt „divočina“. Bola som jedináčik, rodičia umelci, chvíľu som bola u starých rodičov v Rakovníku, potom ma mama zobrala do pražského bytu. Keď kvôli angažmán odcestovala, išla som za otcom, dirigentom a riaditeľom Stredočeského symfonického orchestra, do Poděbrad. To už ma výrazne ovplyvňovala hudba, hrala som na klavíri, spievala som. Otec ma, čo sa týka hudby, podporoval a napísal mi aj prvé aranžmán. Tak som bola speváčka, konečne! Viedla som bohémsky život, nočné „mejdany“, to bolo moje. Obdivovala som Martu Kubišovú a maľovala som si očné linky, aké mala ona – pomocou čierneho krému na topánky. Vlasy som si žehlila – normálnou žehličkou. V škole som mala neospravedlnené hodiny a kvôli nim trojku zo správania, otec ma musel zamykať v izbe. Potom som vyhrala prvé súťaže a v roku 1968 som po maturite nastúpila do divadla Rokoko. To bola najlepšia škola. Tam vznikli aj moje prvé nahrávky. V roku 1967 mi cenu v talentovej súťaži odovzdával Kája Gott, ale on sa na to nevedel rozpamätať.
Foto: Dávid Popovič
Váš príjemne zastretý hlas má prívlastok zamatový. Vyvíjal sa nejako? Aj ste fajčili?
Hlas sa rozhodne mení každému. Áno, kedysi sme fajčili všetci, bola to veľká móda. Ja som bola fajčiar elegantných, dlhých, tenkých cigariet. Niekedy na začiatku strednej školy som chodila do baru, a keď sa ma barman opýtal, čo si dám, odpovedala som: Som speváčka, prosím si jedny Kleopatry a orechový likér. A všetko som to dostala. Bolo to bohémske a vtedy sa to tak nestrážilo. Keď sme chodili s Karlom Gottom na dlhé turné do Nemecka, v autobuse sme fajčili všetci. Išlo sa 400 km a stále niekto fajčil. Z dnešného pohľadu to bolo fakt strašné. Jeden muzikant, čo nefajčil, raz zapálil na protest proti nám fajčiarom handru. Vraj to máme na odplatu!
Kedy ste prestali?
To je už najmenej dvadsať rokov. Ale ja som nikdy nevyfajčila celú škatuľku, tak desať cigariet denne a potom ma na ďalší deň bolela hlava. A teraz fajčiarov nemám rada a smrdí mi to. Vidíte? Poturčenec horší od Turka. Ten prívlastok „zamatový hlas“ som nevymyslela ja, uvádzali ma tak na pódium konferencieri: A teraz príde speváčka so zamatovým hlasom. Bol altový, hladivý. Samozrejme, každý hlas časom klesá nižšie, opotrebúva sa, neznie už tak ako zamladi. K tejto téme chcem povedať ešte jednu dôležitú vec, ktorá súvisí s hlasom aj s vekom. Ľudia majú radi hity, ktoré poznajú z predchádzajúcich dôb. Ja tvrdím že každá pieseň má svoj čas, keď ju treba spievať. Ak zaspieva starší hlas a starší človek pieseň z mladosti, je to niekedy komické. Aj vzhľadom na texty. Ak staršia speváčka spieva infantilný text, aj keď je to bývalý hit, nepôsobí to dobre. Ja to nerobím.
Je pravda, že až do svojej päťdesiatky ste si s Karlom Gottom vykali? To sa mi zdá neuveriteľné.
Je to pravda, hoci je to zvláštne, však? Najprv som mala veľký rešpekt, neskôr to už bola akože „sranda“. Proste sme si nezačali tykať. Keď sa s niekým hádate a vykáte mu, nemôžete ho poslať do hája. Ale Kája bol taký slušný človek, že on sa ani nikdy nehádal… Mala som 50 a krstila som CD s názvom Jitka. A on bol krstný otec. Môžeme si tykať? spýtala som sa ho vtedy nečakane. „Jituš, tak jo, já budú rád,“ zareagoval. A vôbec nám to nešlo! Stále sme sa mýlili. Mal moju úctu a veľký obdiv do posledných chvíľ.
Foto: Dávid Popovič
Kedy ste sa s ním videli naposledy?
Bolo to v lete, chystala sa oslava jeho osemdesiatky a zdržala som sa uňho v jeho vile na Bertramke. Neskoro som si uvedomila, že je unavený a ja ho zdržujem, tak som sa vychytila, že odchádzam. Kája ma išiel odprevadiť, iba tak, v domácom oblečení. Taxikár čakal pred domom už dosť dlho a ospravedlňovala som sa mu, že sme sa „zakecali“. Na tejto adrese by som čakal aj celú noc, odpovedal. Potom pozrel na Karla a vraví mu: Majstre, ja by som tak rád mal s vami fotku! Chcela som Karla zachrániť, lebo nevyzeral práve nóbl, vraj nie, nie je tam dobré svetlo a maestro je už uťahaný, ale Karel tomu šoférovi povedal: „Poďte, ja sa s vami vyfotím rád!“ Do poslednej chvíle bol na ľudí vľúdny. Potom bola ešte taká polosúkromná oslava na jednom statku pri Karlových Varoch, ktorú mu zorganizovala Ivanka, tam už boli iba dobrí známi, nebolo nás veľa. Bol to možno august a 1. októbra Karel odišiel. Zasiahlo ma to, hoci sa už vedelo, že je zle. Bojoval statočne a veľmi dlho. Ivanka s ním mala prácu. Ona niečo zrušila a on to za jej chrbtom prisľúbil. Chcel vyhovieť všetkým, to bola jeho slabá stránka. Veľmi ho to vyčerpávalo.
Mali ste duetá s troma Karlami – Gottom, Černochom, Zichom… to sú ľudia, ktorí tu už nie sú. Ako sa s tým vyrovnávate?
Áno, odchádzajú. A ja si hovorím, veď mám 75 rokov! Karel Zich bol môj sused, z balkóna na terase som hľadela na „Zichovic vilu“. Vždy sme sa doťahovali, kto má prvý vianočnú výzdobu. Ďalší Karel, Černoch, s ním sa mi tiež fantasticky spievalo! Ale aj Eduard Pergner, čo pre mňa písal texty, boli sme ako členovia rodiny. Terezku Pergnerovú som nosila v náručí. Eda Krečmar, ďalší textár. Karel Svoboda, hoci ten pre mňa nepísal pesničky, mal rád veľké kantilénové hlasy. Ale bol to veľký kamarát. Trávievali sme uňho Silvestre, celá tá jevanská partia… Tie odchody sú ťažké, každú chvíľu niekto… Bude to znieť hrozne, ale keď pozorujem Jiřinu Bohdalovú, ako poctivo chodí na tie pohreby – to ja nerobím. Alebo len úplne výnimočne, ak si rodina želá, aby som sa zúčastnila aj ja. Rozlúčim sa doma, v spomienkach, zapálim sviečku a hovorím si sama pre seba, že oni tu stále sú. Takto si to zjednodušujem a takto sa s tým vysporiadam. Keď bola covidová doba, tiež sme sa prestali vídať. Ale vedeli sme, že tu sme, iba sme sa nevideli. Nahováram si, že je to podobné. Ale občas, keď mám slabú chvíľku, pustím si doma filmovú muziku, odrazu mi zovrie hrdlo a začnem spomínať: Keby ste vedeli, ako mi chýbate!
Foto: Dávid Popovič
Máte v živote melódiu, ktorá vás sprevádza ako taký tichý talizman?
Je to filmová hudba. Mám rada film, gangsterskú ságu „Tenkrát v Americe“ (1984). Tam Morricone napísal takú hudbu, že raz som šoférovala cez hory, po celú dobu som počúvala tie melódie a zablúdila som. Púšťam si ju, ak sa chcem citovo naladiť a poplakať si. Lebo slzy sú dôležité.
