Lenny, toto je náš už štvrtý rozhovor – prvý sme spolu robili roku 2013, keď ste vydali svoje úplne prvé pesničky. Odvtedy pravidelne žnete hudobné ceny, už roku 2013 ste boli objavom roka na cenách Anděl. Čo všetko sa u vás odvtedy zmenilo? Mám pocit, že vzhľadovo sa veľmi nemeníte.
Zato sa menia niektoré moje názory, rozpoloženie, to je ľudská evolúcia. Človek dozrieva a za chodu sa učí, určité situácie prinášajú svoje ponaučenia, to je asi hlavná vec. Súbežne prebiehala evolúcia aj v muzike, tam mám každý rok iné túžby – napríklad zabrúsiť do nového žánru, pracovať s novými ľuďmi, na nových miestach…
Zaujalo ma, že robíte coververzie piesní, ktoré spievali rôzni muži, napríklad Elvis Presley. Ako dlho sa tomu venujete?
To bol jeden z mojich projektov. Za projekt považujem napríklad album alebo koncert so sláčikmi. Tento projekt vznikol počas covidu, keď sa nič nemohlo diať, ja som skladala pesničky, no medzitým som si občas zahrala nejaký cover. Už dlho som mala v hlave nápad, že by som robila covery mužských interpretov. Ako žena mám veľký rešpekt k ženám interpretkám a ich podaniu určitých skladieb. Aby som sa vyhla prípadnému porovnávaniu a predsudkom, vybrala som si mužských interpretov a veľmi som si to užila. Zvolila som širokú škálu interpretov od Nirvany cez Justina Biebera až po Elvisa Presleyho, ktorého hrám dodnes. Ten projekt funguje stále, lebo napríklad dnes som vystupovala v televízii a zahrala som tam Elvisa. Keď vidím, že by ľudia radi počuli niečo, čo poznajú, šupnem tam nejaký cover a ocenia to.
Vypočula som si Elvisa a prekvapilo ma, ako bola jeho pieseň Can't Help Falling in Love vo vašom podaní iná, no pritom ste tam niečo z neho zachovali. Snažíte sa odlíšiť, či nie?
V hlave hneď počujem aranžmán – pesničky si vyberám tak, aby sa mi dobre hrali a prenášali do môjho prejavu. Vyberiem si niečo, čo zvládnem, aby som sa nemusela hanbiť, a pritom ľudia tú pesničku poznali. Nechcem robiť remix či verziu, že by to ľudia nepoznali. Podmienka bola, že to bude akustické, vychádzala som z pianového prejavu. Spracovala som si to tak, ako to vyplynulo.
Zaujímavé to bolo s piesňou Safír, kde rapujú Calin a Victor Sheen, tá je v Česku ohromne populárna. Keď som ju prvýkrát počula, veľmi sa mi páčila – a povedala som si, čo keby som to urobila spevnejšie a akustické? Začala som na tom pracovať a urobili sme to s violončelistkou Tereziou Kovalovou. Hrala som moju verziu Safíru aj na koncerte v Obecnom dome v Prahe. Myslím, že aj mladá generácia má šancu si to obľúbiť. Aj to je cesta, ako sa dostať k viacerým poslucháčom. Vyberala som si pesničky, ktoré mi sedia. Covery som robila hlavne pre radosť a z lásky k muzike, s rešpektom k interpretom. Sú to ľudia, ktorých sama rada počúvam – takže Coldplay, Lewis Capaldi a podobne.
Od Elvisa ste vekovo dosť vzdialená, sú vám blízke jeho pesničky?
Áno, tie klasiky, čo počúvate na svadbách, plesoch. Zbožňujem aj filmy všetkého druhu, to bola jedna z mojich hlavných inšpirácií.
Takže by vás bavilo aj skladať hudbu do filmu?
To by bolo skvelé, mám to na svojom zozname želaní. Filmovú muziku zbožňujem odmalička, sledujem autorov filmovej muziky. Mojím obľúbencom je Hans Zimmer (zložil hudbu k Pirátom z Karibiku, ku Gladiátorovi či k Temnému rytierovi). Filmy by nemohli existovať bez muziky.
Foto: archív Lenny
Na vás pravidelne ľudia robia tlak, aby ste spievali česky, ale stále odolávate, pravda?
Nie že by som sa úplne bránila, považujem za veľké šťastie, že keď som začínala skladať a hrať po anglicky, ľudia si ma obľúbili. Myslím, že by chceli, aby som mala niečo aj v češtine, ale nie že by som mala celú tvorbu preložiť. Napríklad tento rok v lete som robila cover maminej piesne Za všechno může čas. Urobili sme to moderne s kapelou – myslím, že pri tom ľudia ožijú, a tým, že je tam rodinné prepojenie, ľuďom sa to zdá milé.
Veď s mamou Lenkou Filipovou ste mali aj spoločnú pieseň k seriálu Kukačky. Volala sa Samotní nejsme nic.
Presne, to je jedna z ukážok. Tá pesnička sa k nám dostala, pretože tvorcovia seriálu Kukačky si želali niečo na tému rodičia a deti. Oslovili nás ako mamu a dcéru. Nám sa páčil ten zámer aj samotný song, to bolo pre nás zásadné. Text napísala poetka Ester Brožová, takže to bolo na mieru seriálu. Páčilo sa nám to tak, ako to bolo, len sme povedali: áno, ideme do toho. Bol to ďalší z úspešných projektov.
Aká bola spolupráca s mamou?
Bolo to na prvú dobrú, pesnička k nám prišla hotová, čo s mamou často nerobíme, pretože si každá skladáme do zásoby. Táto však bola veľmi podarená, mala dobrý emočný náboj. Videoklip som iniciovala ja, lebo mama sa v tom veľmi neorientuje. Navrhla som, že by bolo pekné, aby sa naše rodinné fotky prelínali s dejom seriálu o rodičoch a deťoch.
Foto: archív Lenny
Niektorí slávni rodičia sa snažia deti chrániť, nechcú uverejňovať fotky potomkov – tu ste vy museli mamu presviedčať, že môžete použiť rodinné fotky?
Nie, nebolo to odtajňovanie archívov, hoci si obe chránime súkromie. Myslíme si, že ľudia sa majú sústrediť na našu muziku a nie na naše dianie v súkromnom živote. Odtajnili sme len to, čo sme chceli. Mama sa ma skôr snažila chrániť ešte v mojom útlom detstve, keď jej ponúkali titulky dôležitých časopisov, no bolo to podmienené tým, že bude na fotke so mnou ako s malým človiečikom. Ona povedala, že v tom prípade to odmieta, a ja si to veľmi vážim. Dnes je veľký trend ukazovať deti. Je to síce každého vec, ale mne by to nevyhovovalo. Teraz, keď už sa sama môžem ozvať, je to však v poriadku.
Museli ste vy vôbec niekedy v živote proti mame rebelovať alebo vás vždy podporovala a spolupracovali ste?
Nebola som veľmi rebelujúci typ, skôr som mala pokojnú pubertu. Rebelovala som skôr tým, že hoci som milovala muziku, tak pokiaľ ide o hru na klavíri, musel na mňa dohliadať otec. Rodičia boli veľmi dôslední, spätne to vnímam, že je to dobre. Ale vtedy ma nebavilo hrať z nôt Bacha a Liszta, chcela som hrať melódie z Harryho Pottera a Pirátov z Karibiku. Našťastie som mala výbornú učiteľku, ktorá sa mnou nechala zlomiť. Povedala, že budeme hrať to, čo si prinesiem, ale musím hrať výborne. Keď ma to bavilo, naučila som sa aj veľmi ťažké noty, a tá radosť z hudby ma hnala vpred.
Na svoj bratislavský koncert, ktorý bude 21. novembra v Štúdiu L + S, ste si ako špeciálneho hosťa pozvali práve mamu Lenku Filipovú. Na čo sa môžeme tešiť?
Mama bude ako ozvláštnenie koncertu, nebudeme hrať všetko spolu. Na začiatku kariéry ma mama predstavila slovenskému publiku, pamätám si, ako som s ňou v budove Slovenského rozhlasu vystupovala ako sprievodná vokalistka a pianistka. Týmto chcem kruh uzavrieť a pozvem ju teraz ja na moje vystúpenie, kde si zahráme spoločne.
Foto: Robert Hüttner
Keď spomínate rozhlas, budova nášho rozhlasu je špeciálna a váš otec je architekt. Pamätáte si ešte tú budovu?
Určite, je veľmi špecifická, ale hralo sa mi dobre. Teraz som si pre svoje vystúpenie vybrala komornejší priestor Štúdia L + S, čo je pre typ nášho koncertu vhodný. Bude to pôsobiť intímne a bude to skoro z očí do očí.
Aké pesničky zaznejú?
Budú to moje piesne v aranžmánoch pre sláčikové zoskupenie, bude so mnou celá kapela. Vôbec sa nebudem hnevať, ak ľudia vstanú zo sedadiel a budú tancovať. So sláčikmi to možno bude pôsobiť až dramatickým dojmom, ale ukážem aj svoju nežnejšiu stránku pri piane, takže z každej svojej éry predvediem niečo a nebude chýbať ani nejaký cover.
Koľko trvá jedna vaša éra a ako by ste tie éry pomenovali?
Jedna éra je u mňa jeden album. Milujem koncepty albumov, hoci niektorí tvrdia, že albumy sú už mŕtve. Cédečko ako nosič možno odumrelo, ale koncept albumu je podľa mňa aktuálny, veď okolo neho staviate imidž, koncerty, vizuálnu stránku a podobne. Ja sa vyžívam v stavaní éry, vopred si ju vizualizujem. Už pracujem na novej muzike, takže teraz vzniká nová éra.
Foto: Tony Flunkey Klenoty
Aká bude vaša nová muzika?
Chcela som sa vrátiť k svojim rockovejším koreňom. Môj debutový album Hearts miešal rockový prístup s popom, chcela by som zložiť niečo podobné, hoci úplne sa to naplánovať nedá. Teším sa však, čo vznikne, a možno už na jar predstavím niečo nové.
Viete skladať pesničky každý deň alebo na to treba špeciálnu náladu?
Priznám sa, že na to musím byť v správnom rozpoložení. Aj keď v poslednom čase som zistila, že keď si sadnem do štúdia aspoň na hodinku a pol, dostanem sa do toho. Musíte vydržať aspoň hodinu bez mobilu a počítača a nápady začnú prichádzať. Prostredie si na to vytvoríte sami. Ale vždy to naplánovať nejde.
Už pred niekoľkými rokmi o vás hovorili, že v Česku nemáte konkurenciu a vás to trochu hnevalo. Je predsa dobré mať konkurenciu, aby to človeka hnalo ďalej. Ako je to dnes?
Vďaka za pripomenutie. Keď sme sa videli pred 10 rokmi, na moje koncerty chodili aj jedenásťroční fanúšikovia. Tí mi povedali: začínam hrať na gitare či na piane. Dnes majú 21 rokov a teoreticky už pre mňa môžu byť konkurenciou. Ja však slovo konkurencia nemám rada, zdá sa mi, že sme v tom všetci spoločne, môžeme sa navzájom inšpirovať a nemusíme si stáť v ceste. Samozrejme, predávate lístky a niekto iný tiež, konkurencia existuje, ale nechcem sa tým dať obmedzovať. Nemôžete ísť svojou cestou, ak sa stále obzeráte doľava aj doprava.
Otázka skôr bola myslená tak, že vy ste už pred rokmi boli ďaleko pred ostatnými. Ale aby človek nezaspal na vavrínoch, potrebuje niekoho, s kým bude trochu súťažiť.
Presne tak, ľudia mladší ako ja majú prístup k iným zdrojom prostredníctvom jedného kliknutia na mobile či počítači. Generácie staršie ako ja si všetko museli nachádzať samy, dnes to je pohodlnejšie. Ale je to dvojsečné, ľudí, čo robia muziku, je veľmi veľa. Keď si otvoríte streamovacie služby, ani neviete, na koho kliknúť. V sekcii Podobné je množstvo ďalších interpretov. To kedysi nebývalo. Keď som vyrastala, vedeli sme len o veľkých hviezdach. Takže človek by sa mal sústrediť na seba, tvoriť najlepšie, ako vie, nie je to záležitosť veku či postavenia. Keď skladáte a robíte to, čo milujete, ľudia to z vás cítia a môžete fungovať aj v rámci konkurencie.
Foto: Tony Flunkey Klenoty
Dnes môžu hudbu robiť aj ľudia, ktorí nemusia mať výnimočný hlas ani nevedia hrať na žiadnom hudobnom nástroji, možno len dobre ovládajú hudobné softvéry. Je to dobrá cesta?
Práve nedávno som kamarátke vysvetľovala, ako funguje produkcia. Ona mala predstavu podobne ako veľa iných ľudí, že muzikant, ktorý niečo zahrá, to hneď aj nahrá a vydá. Realita je taká, že keď niečo zložím, prídem do štúdia. Tam je producent so schopnosťami, ktoré ja nemám. Je dôležité nájsť ľudí, ktorí majú niečo, čo vám chýba a v čom sa dopĺňate. Dnes je to nevyhnutnosť – možno stačí jeden parťák alebo viac, aby ste svoju predstavu dotiahli do konca.
Spolupracujete stále s rovnakými ľuďmi alebo sa menia?
Určite sa menia, záleží na mojom rozpoložení, type pesničky či projekte. Keď robíme aranžmány pre sláčiky, vyberiem si človeka, ktorý rozumie aj klasickej hudbe, keď skladám modernú popovú pesničku, vyberiem si niekoho, o kom som počula, že je dobrý. Uvidí sa, či si porozumieme, treba skúšať a nebáť sa riskovať. V čase covidu sme zistili, že dokážeme tvoriť aj cez telefóny. Keď sa chce, ide to, nič nie je nemožné. Keď zložím skladbu, automaticky mi napadne, kto by mi to pomohol dotiahnuť do konca.
Počúvali ste ako malá mamine pesničky? Ja som ich ako dieťa počúvala stále dookola.
Aj ja som ich počúvala dookola, ale obľúbila som si aj mamin album detských pesničiek. Keď odcestovala na koncert a varovala ma babička, pustili sme si mamine pesničky. Mám ich rada dodnes.
Viete si predstaviť, že by ste niektoré svoje pesničky hrali aj po 30 či 40 rokoch, ako vaša mama stále hrá Za všechno může čas či Zamilovanú a ďalšie svoje klasiky?
Je taká nepísaná prísaha umelca, že keď má hit, zahrá ho, lebo sa to očakáva. Tiež si pamätám koncert veľmi známeho umelca, kde nezahral svoj hit a všetci boli sklamaní, ani pocit z koncertu nebol dokonalý. Nie som priaznivcom toho, aby si človek svoje hity znechucoval. Ani jedna z najznámejších českých kapiel jednu zo svojich najznámejších piesní nechce hrať, lebo je už na ňu alergická. Ale ľudia to chcú počuť. Aj keď idem na Paula McCartneyho, hrá pesničky Beatles a ľudia to „žerú“.
Naopak, mne pesničky vašej mamy nejdú na nervy, aj keď ich dávno poznám naspamäť. Možno je to skvelými textami od básnikov.
Mám úctu k tomu, keď sa z pesničky stane hit a ľudia ju počúvajú. Neberiem to ako samozrejmosť, ako príjemnú vec, čo sa len tak stala. S takým rešpektom potom pristupujem ku koncertu. Ak chcete hit, budem ho hrať.
Lebo neskôr príde štádium, keď starý dobrý spevák darmo skladá nové pesničky, ľudia chcú počuť už len jeho staré osvedčené hity.
Ide to postupne, ale asi to závisí aj od typu publika. Keď som študovala v Anglicku, na festivaloch som mala skúsenosť, že ľudia chceli počuť nové veci. Vtedy som len začínala, ale bola som na koncerte Toma Jonesa a ľudia okrem starých vecí chceli počuť aj jeho nové pesničky. Je to aj rozpoložením publika, niekoho viac zaujímajú nové veci, je zvedavý na evolúciu interpreta, a ďalší ho zavrhne práve preto, že sa rozhodol trebárs zmeniť žáner. V Amerike je trend, že rapoví umelci prechádzajú do country a niektorí fanúšikovia s tým majú problém. Ale zmena je súčasťou vývoja umelca.
Oproti vlastnej mame máte veľkú výhodu, že si pesničku viete napísať sama. Závidela vám to niekedy trošku? Nepýtala si radu?
Navzájom máme rešpekt k tomu, čo nám chýba. Mama by chcela vedieť lepšie hrať na piane, ja zasa na gitare. Je fajn, keď za sebou občas prídeme, ja chcem, aby ma niečo naučila, a inokedy príde po pár akordov ku mne ona.
Zažili ste veľký úspech v Taliansku. Viete, čím to je, že v niektorej krajine akoby vám skvele rozumeli a inde to nefunguje?
Netuším, dodnes je pre mňa aj to Taliansko záhadou. Vysvetľujem si to tým, že Taliani sú na tie „chrapláky“, určité farby hlasu, veď majú Zucchera a spol. Nejako sa prepojila ich túžba poznať nového interpreta s náladou pesničky. Hviezdy sa nejako stretli v správnom momente. Ak je muzika dobrá, bude sa páčiť všade na svete. A ak, naopak, nie je dobrá, je jedno, či je jej autor z Číny, Turecka, Talianska. Hudba vás buď osloví, alebo nie, nič medzi tým nie je.
V novembri vás čaká turné po ôsmich mestách a medzi nimi je aj Bratislava. Slováci by ešte mohli prísť aj do Brna či Zlína, to nie je ďaleko. Koncerty sú vždy po pár dňoch, nie ste z toho unavená? Alebo vás, naopak, nabíjajú energiou?
Väčšinou ma nabíjajú energiou, aj stretnutia s fanúšikmi. V Brne môžu ľudia prísť aj na generálnu skúšku, to som ešte doteraz nerobila, uvidia teda v priamom prenose, ako to funguje, ako sa dohadujeme, aké budú svetlá. Každú zastávku turné sme sa snažili nejako ozvláštniť, v Bratislave bude napríklad hosťom mama. Veľmi sa teším, asi to bude pekná skúsenosť.
Ešte povedzte, či sa dá na akúkoľvek tému vymyslieť pesnička. Zaujala ma napríklad Plastic flowers – plastové kvetiny nie sú celkom bežným námetom…
Nikdy nebudem spievať o politike. Nie že by do muziky vôbec nepatrila, niektorí umelci to vedia spracovať vkusne a ľuďom to niečo dá, je to k veci, vedia to napísať ako výpoveď doby. Ale ja ako intepret môžem spievať o láske, o vzťahoch, o prírode, ale politika nikdy nebude mojou témou.
