Jednou z myšlienok vašej bubeníckej školy Welldrum – ktorú ste zakomponovali aj do názvu – je dôraz na to, že ide o účinný prostriedok na odbúranie stresu. Dnes ste si pozvali aj neurologičku Dominiku Fričovú – ako sa začala vaša spolupráca?
Marek Gregor: Pred rokom som na TedExe rozprával o pozitívnych účinkoch hry na bicích. Ešte pred vystúpením som sa rozhodol, že tam nechcem hovoriť len o svojich pocitoch.
Hľadal som teda vedca z našej bubliny a natrafil som na Dominiku Fričovú, ktorej som napísal, či by mi vedela potvrdiť to, o čom idem rozprávať.
Ona súhlasila, povedala mi zopár faktov a odporučila mi knihu Muzikofília. Následne, keď sme išli organizovať dnešné podujatie, som sa jej ozval znovu.
Zaoberala sa touto témou v rámci svojej praxe?
MG: Vedel som, že hrá na gitare a že sa primárne venuje Parkinsonovej chorobe. Keď som sa s ňou spojil, spýtal som sa jej, či by mi k tejto oblasti vedela niečo povedať.
Vysvetlila mi, že to nie je úplne jej expertíza, ale že mi môže odporučiť nejaké výskumy a vie mi o tom povedať vedecky relevantné fakty.
Dajú sa v tomto smere porovnávať bicie s inými nástrojmi? Majú z hľadiska pozitívneho vplyvu na psychické zdravie nejaké špecifiká?
Daniel Buzinkay: Keď udriem na kláves alebo na bubon, ozve sa jasný tón, ale na dychovom nástroji treba týždne až mesiace cvičiť, aby ste ho vôbec dokázali vyprodukovať – musíte na to mať uspôsobené svalstvo okolo úst. To môže človeka demotivovať.
Čo sa týka samotného pocitu, nevidím v tom až taký rozdiel. Keď hrám s kapelou, či už na klavíri alebo na bicích, je v tom rovnaká eufória. Hudobné nástroje majú vo všeobecnosti tento efekt.
Býva pravidlom, že keď v sebe máte prebytok emócií a idete hrať, tak sa vám uľaví?
MG: Určite, ja som toto zažil už ako dieťa. Ako 12-ročný chalan som s nahromadenými emóciami nemal stratégie, ako ich dať von. Keď som si sadol za bicie a začal som hrať, do polhodiny som ich mal upratané a časť z nich sa vyventilovala.
Je to aj akási transformácia – hnev prechádza do tvorivosti. Keď hráte, musíte vymýšľať a dávať do toho energiu, ktorá by inak buď zostala vo vás, alebo by sa prejavila napríklad kopnutím do dverí. Toto však má zmysel a je to skvelý nástroj na psychohygienu.
DB: Viackrát som zažil, že som mal buď zlú náladu, alebo sa mi tesne pred koncertom stalo niečo zlé. Zahral som to však ako profík – nie cielene, ale nechcel som nechať kapelu v štichu. Odohral som všetko bez chyby, pretože som tie negatívne veci vypol.
Zažili ste niekedy frustráciu počas bubnovania? Keď sa vám napríklad nedarilo niečo sa naučiť?
DB: Keď som asi ako 9-ročný cvičil na klavíri klasické osnovy, prstoklad a techniku, jedno cvičenie mi hrozne nešlo. Chytil ma taký amok, že som päsťou udrel do klavíra a zlomil som kladivko, ktoré udiera na strunu.
Vtedy som si uvedomil, že sa musím trochu viac ovládať. Frustrácia ma prepadne, keď mi trvá naučiť sa niečo príliš dlho. Keďže sa tým neživím a necvičím denne dve hodiny, tak sa mi stáva, že sa chcem niečo rýchlo naučiť, no nejde to.
Čítajte viac Aj pre bubeníkov platí, že šou musí pokračovať. Svoje schopnosti predviedli na Besiedke drummerov
Aký máte ohlas od vašich žiakov? Zmenilo sa niečo v ich životoch, odkedy sa u vás začali učiť hrať na bicích?
MG: Určite áno. Je to pre nich forma psychohygieny. Stáva sa im, že keď hrajú na bicích, poukladajú sa im v hlave veci, ktoré cez deň riešia, na svoje miesto.
Počas hry im často príde na rozum nejaká vízia, že by sa mohli pustiť do niečoho, na čo dovtedy nemali odvahu. Mozog zrelaxuje, uprace si veci, je efektívnejší. Takže hra na bicích ľuďom nepochybne zlepšuje život.
V rámci Welldrumu ponúkate aj teambuildingy. Ako to na nich prebieha?
MG: Mali sme tu zatiaľ dve firmy. Z jednej prišiel tím desiatich ľudí, z ktorých ani jeden nikdy nehral na bicích. Bolo to skvelé, pretože ich to spojilo.
Potrebovali sa naučiť hrať na bicích jednak každý sám, no zároveň museli neskôr aj spolupracovať a dopĺňať sa. Dali sme im potom aj test, museli hádať pesničky, bola to zábava. Teambuilding si pochvaľovala aj druhá firma, ktorá mala podobný zážitok.
Foto: Ema Valientová
Nedávno ste mali jednu zo svojich tradičných besiedok. Aké to bolo?
DB: Tento rok sme mali už štvrtý ročník, bolo to super. Beriem to aj trochu emotívne, pretože tam vidíme našich žiakov, ako hrajú pred svojimi rodinami a zároveň pred cudzími ľuďmi.
Niektorí z nich majú trému, dosť sa prekonávajú a my to na nich vidíme. Každý rok sa besiedku snažíme nejako zlepšiť. Ohlas rodičov bol adekvátny, tešili sa z pokroku svojich detí.
Vystupovali aj dospelí žiaci?
MG: Áno, bol to taký dobrý mix. Tento rok sme tam prvýkrát mali aj našich lektorov z Welldrumu, ktorí nám asistovali a predstavili tam svojich vlastných žiakov.
Videli tak výsledok svojej niekoľkomesačnej práce, čo pre nich bolo istým zadosťučinením. Veľmi sa z toho tešili. Vystúpili sme tam ako tím, nielen ja s Dankom.
