Máte nový singel Daj si pozor, čomu uveríš. Stalo sa vám niekedy, že ste uverili niečomu, čo nebola pravda?
Juraj Benetin: Pesnička je nepochybne aj o nás samých. Kde začať? (smiech) V istom bode som napríklad uveril tomu, že som rocková hviezda. Bol to však čisto subjektívny pocit. (smiech)
Ste si tým istý?
JB: (smiech) Úplne stopercentne. To, čomu som vtedy veril, nebola pravda, a určite mi to neurobilo dobre.
Tomáš Sloboda: V mnohých veciach si neverím, iní mi musia povedať, že je to OK, alebo ma trošku povzbudiť, aby som si bol istejší. Ale verím, že svet okolo seba dokážeme obrátiť na svoj obraz. Keď máme blbý deň, nie je to vina nikoho iného, než naša.
V rámci tejto témy som sa tiež v minulosti mohol namotať na rôzne výmysly. Bolo to v dobe, keď sa to celé spustilo, a začala sa veľká internetová dezinformačná invázia. Stačilo pár nevinných klikov a už sa to nabaľovalo ako snehová guľa. Vyzeralo to naozaj celkom reálne a len tak zľahka ma to „lízlo“.
Bolo to mojou zvedavosťou, ale veľmi rýchlo som sa z tých chápadiel vyšmykol. Niekoľko známych sa však od reality odpojilo a ukotvilo sa v nelichotivom svete plnom absurdných klamstiev a pofidérnych teórií.
Neobávate sa, že postupom času bude čoraz ťažšie rozpoznať, čo je pravda a čo nie?
JB: Je to veľmi ťažké. Už to žijeme, nie je jednoduché spoznať, či to, na čo sa pozeráme, alebo čo nám niekto hovorí, je pravda, a ako je to myslené. Realita je dnes veľmi nejasná.
Začal som na to používať veci, ktoré som sa naučil pri meditácii a pri práci s umením – hodnotím, či sa mi to zdá umelé, alebo ľudské podľa prvého dojmu a pocitu, ktorý to vo mne vyvoláva. Teraz sa mi stáva, že keď začnem čítať preklad od umelej inteligencie, cítim, že to nie je od človeka.
Sám to v sebe spozorujem, lebo ma to rozčuľuje. Ako architekt to tak cítim aj pri vizualizáciách, ktoré sa robia s pomocou AI a realitu iba napodobňujú.
Aj preto sme teraz nahrali živý album. Hudba slúži na zvyšovanie citlivosti človeka, aby vnímal, čo s ním robí. Album je analógový, všetko sme nahrávali naživo, je tam počuť, ako sa rozprávame a dohadujeme. Chceli sme byť čo najbližšie poslucháčom.
Čítajte viac Surový zvuk, silný text a klip od Petra Bebjaka. Korben Dallas zhudobnili dobu, ktorú žijeme
Myslíte si, že AI ohrozuje umelcov?
JB: Prichádzaš o prácu? (smiech)
TS: Nie, tá sa nedá nahradiť umelou inteligenciou. Našťastie. Ani muzikant ako taký sa ňou nedá nahradiť.
JB: Podľa toho, čo chceš robiť, nie? (smiech)
TS: (smiech) Tak záleží od toho, či daný žáner dovoľuje pracovať s informáciami povrchne – ako napríklad väčšina mainstreamu.
To môže byť pomôcka, ale zároveň aj zdvihnutý prst pre skladateľov a textárov v rôznych popových subžánroch. Tam, kde to vyžaduje istú dávku vtieravosti a gýču, môže byť AI dobrým sluhom.
Videoklip ste natáčali s Petrom Bebjakom. Aká to bola skúsenosť?
JB: Okrem toho, že je to génius a remeselne zručný filmár, ktorý vie, ako sa to robí, je to aj človek, ktorého obdivujeme a ktorého si vážime. Zároveň je veľmi zlatý, dobre sa s ním komunikuje, celý proces bol rýchly a príjemný.
Dal nám dva nástrely, jeden sme si vybrali, dopracoval koncepciu, zorganizoval produkciu hodnú filmovej výroby – na pľaci bolo spolu s komparzistami okolo 70 ľudí. Mali sme dva kamerové štáby, aby sme mohli natáčať na dvoch poschodiach súčasne.
Sme naozaj vďační, že tomu venoval toľko energie a urobil to na špičkovej úrovni. Za menej ako týždeň nám poslal klip, ku ktorému nebolo čo dodať, nemali sme žiadne pripomienky.
TS: V nedeľu sme nakrúcali a vo štvrtok poslal hotový videoklip.
JB: Je krásne vidieť pri práci ľudí, ktorí vedia, čo robia.
TS: Vládla tam skvelá atmosféra, veľa sme sa aj nasmiali. Kameramani, osvetľovači a celý výrobný tím boli ako my, keď hráme koncert – pozreli sa na seba a presne vedeli, čo a ako robiť.
Natočil Bebjak aj predtým nejaký videoklip?
JB: Dvadsať rokov žiaden nenatočil a my stále čakáme, kedy nám prezradí, komu ho vtedy nakrútil. Nejako sa tej informácii vyhýba, nechce nám to povedať. (smiech) Takže bežne ich nerobieva, išli sme za ním s malou dušičkou. Napokon si však našiel čas, bol na nás hrozne milý a urobil to fantasticky.
Čí nápad bola Tržnica na Trnavskom mýte ako miesto pre natáčanie?
JB: Asi môj. Je to skvelá architektúra neskorej moderny od Matušíka, ktorý bol taký frajer, že všetko komponoval ako Wes Anderson – kde sa postavíte, tam vidíte osovú symetriu, vyzerá to výborne, je to ešte stále v pôvodnom stave.
Foto: Tomáš Čertík
Ako ste sa cítili vo svojich kostýmoch?
TS: Príjemne. Peter sa nás spýtal, koho by sme chceli vidieť v zrkadle, a do minúty sme každý niečo napísali. Kostyméri a maskérky to mali dokonale pripravené, detailne sa nám venovali. Bolo príjemné hrať role, ktoré na niekoho konkrétneho odkazujú. Každá má svoj vlastný a známy príbeh.
JB: Dôležité bolo, ako to nakoniec vyznie. Nevedel som si predstaviť, ako bude Lukáš fungovať v úlohe rímskeho cisára vedľa stánku s kalerábmi. Je to celé snové, strieda sa tam skutočnosť s fikciou, je to perfektné.
TS: Vystupujeme ako tri bytosti a jeden kocúr.
JB: Ozo chcel byť kocúr, on totiž mňauká v dodávke, na zvukovke aj počas koncertu, keď je najväčšie ticho. Ľuďom sa to páči, mňa to rozosmeje. Takže hneď povedal, že chce byť kocúr.
Zmenila sa nejako chémia v kapele po Tomášovom príchode?
JB: Jasné. Chýbalo nám to, že spolu nemôžeme byť viac, pretože s nami už spolupracoval ako producent. Bolo to teda prirodzené. Spýtali sme sa ho v čase, keď premýšľal o celom svojom hudobnom nastavení. Najprv sme ho oslovili na turné s Billym Barmanom a potom aj na trvalý príchod do kapely.
TS: Už sme sa o tom s Jurajom pred pár rokmi bavili, keď sme nahrávali album Deti rýb, ale vtedy to bolo ešte priskoro. Zobrali si však k srdcu moje slová, aby zostali v trojici, krásne im to tak spolu hralo. Je to, samozrejme, trochu iný Korben Dallas ako vo štvorici, ale kvalita zostáva rovnaká.
Už ste spomenuli pripravovaný album, ktorý ste nahrávali ako živý. Členovia kapely Tolstoys mi vraveli, že keď nahrávali týmto spôsobom, museli si trochu zvykať na všetky tie nedokonalosti, ktoré sú tam počuť – ako ste to mali vy?
JB: Pre nás je to menej problematické, pretože sa nám páči hudba, ktorá má nedokonalosti ako súčasť výrazu. Ozo je fanúšikom Black Sabbath, minule som si ich pustil, a je to hrozne krivé! Presne tak to má byť, a to nehovorím o Rolling Stones alebo o žánri grunge z 90. rokov.
Náš nový singel sa začína zvukom, akoby ste vysypali zemiaky dolu po schodoch do pivnice. (smiech) Chvíľu sa hľadáme, potom sa nájdeme a ideme ďalej. Hodnotíme iba to, či nám to robí dobre.
TS: Sú tam rôzne technické chybičky, ale nejde o to, či držím správne akord, alebo tam praskne stolička či zašramotia náramky, ale o to, čo sa piesňou chce povedať a akú to má celé energiu.
To je mi vždy bližšie, než keď je to všetko presné a dokonalé – to je potom blízko produkcie s výpomocou AI. Je fajn uveriť tomu, že už sme tak ďaleko, aby sme si mohli dovoliť tie chyby aj kvalitne predávať.
JB: Skladba Daj si pozor, čomu uveríš vznikla ako jedna z prvých. Prišiel som so „španielkovou“ pesničkou na Lukášov text, ktorý som vytiahol zo šuplíka. Sadli sme si do štúdia a Ozík do toho začal robiť taký groove, že zo skladby, ktorá mala mať pomalé „slaďákové“ tempo, urobil ťahák.
Lukáš, ktorý je vždy pripravený, priniesol basu, ktorá totálne zmenila pesničku a vniesla do nej oveľa výraznejšiu melodickú linku, než akú som tam mal ja.
Čakali sme, čo ukáže Tomáš. Najprv zobral Ozíkovi rytmičák, potom si sadol za klavír a zahral melódiu, ktorú je tam počuť hneď v úvode.
Takže keď si dopredu poviete, ako to idete robiť, aj tento proces je dopredu zadefinovaný. Výsledok toho, čo sa stane v štúdiu, bude pesnička. Hrozne to pomáha, pretože keď na to máte tri mesiace za počítačom, môže to byť dosť otrava. Takto je to super.
Čítajte viac Netradičná rodina môže vyzerať aj takto. Billy Barman a Korben Dallas majú dve nové pesničky, vyrážajú na spoločné turné
Môžete prezradiť, kde sa na novom albume tematicky pohybujete?
JB: Sú to čisto osobné výpovede bez moralizovania, žiadne také, že ľudia sú takí a mali by byť takí, to my nerobíme. Ale tie osobné veci, ktoré sa tam riešia, sú prenosné na súčasnú dobu a spoločnosť.
Sú tam pesničky o domove, jedna sa volá Slovenská a je o našej národnej kultúrnej tvorbe. Je tam aj skladba o tom, čo s človekom robí láska.
TS: Všetko spája zvuk. Album je zadefinovaný živým hraním a výberom nástrojov, ktoré sú viac-menej akustické. V tom je to iné – je to síce pesničkový album, ale je tam veľa priestoru pre hudbu. Mne osobne sa to veľmi páči.
Veľký rozdiel oproti predošlým nahrávkam Korben Dallas je aj v tom, že Juraj zvykol do pasáží, kde sa nespieva text, pristupovať ako vokalista – toto z neho pomaličky opadáva a zostáva tam priestor pre vyniknutie kapely, teda štyroch sprievodných nástrojov. Nejde tam o inštrumentálnu „predvádzačku“, ale o to, aby si človek uvedomil a strávil neraz mimoriadne silné slová a myšlienky.
Emočne to pre niekoho môže byť náročnejšie počúvanie – album navyše nebude krátky – ale nás baví komponovať hudbu pre ľudí, ktorí k nej majú naozajstný vzťah. Pre náročnejších poslucháčov, ktorí sú, podobne ako my, veľkými fanúšikmi kvalitnej hudby a vôbec všetkého, čo sa robí s láskou, citom a pokorou.
