Pripravujete špeciálny koncert s názvom Večer trojkráľový. Ako vznikla táto idea?
Veľmi spontánne. Hrali sme s Robert Balzar Triom v Banskej Bystrici. Bol to narýchlo zorganizovaný koncert, mali sme zopár skúšok, ale netušili sme, ako skvelo to dopadne.
Výsledkom bola úžasná atmosféra, no najmä unikátny spoločný zvuk, ktorý vznikol spojením Roberta Balzara a jeho tria, Valentíny Vlkovej a mojich pesničiek.
Bolo to naozaj silné, tak sme si povedali, že by sme takto mohli zahrať ľuďom na Nový rok a pripraviť niečo väčšie. Vtedy mi prebleskla hlavou myšlienka a spojenie s Troma kráľmi, keď sú ešte ľudia vo sviatočnej nálade.
Tento koncert sa bude niesť v intímnejšej atmosfére. Preferujete takýto formát pred veľkolepými šou?
Teraz ma čaká veľkolepá Para, na čo sa celkom teším (rozhovor sa uskutočnil deň pred narodeninovým koncertom Pary v Bratislave, pozn. red.). Absolvovala som už všelijaké formáty, takže som pripravená na obidva koncerty.
Večer trojkráľový je ale trochu iný, pretože sme sa rozhodli pre 360-stupňové pódium, ľudia budú sedieť všade okolo nás – o to to bude ťažšie, ale zároveň aj intenzívnejšie, pretože budú naozaj blízko.
Džezové trio síce hrá moje pesničky, ale nie je to džezový koncert, výsledkom je autentický, drevený a intímny zvuk. Mojím zámerom je, aby z toho návštevníci mali pocit, ako keby vošli do dobrého klubu, kde sú ľudia blízko seba a počúvajú kvalitnú hudbu. Máme to pekne pripravené, znie to naozaj krásne.
Foto: Branislav Šimončík
Ako sa vám spolupracuje s Robert Balzar Triom?
Veľmi dobre, pretože sú to všetci veľmi talentovaní a skúsení muzikanti, takže tam nie je veľmi čo vysvetľovať. Ide tam skôr o celkový zvuk a o to, čo z mojich pesničiek v spojení s nimi vylezie.
Samozrejme, mám tam aj vokalistky, ktoré to celé dofarbia. Neodkloní sa to úplne od mojej tvorby, je to stále môj koncert a moje pesničky, ale je to založené predovšetkým na akustike Tria. Je to taká tekutá krása, ktorá sa leje na človeka.
Pri príležitosti tohto koncertu ste povedali, že napriek tomu, že žijeme v ťažkej dobe, tak je stále čo oslavovať. Čo vám osobne robí v týchto dňoch radosť?
Ľudia, ktorí chodia na koncerty. To, čo sa dialo minulý rok v slovenskej kultúre, bolo pre všetkých veľmi silné, ale zároveň to bola výzva pre mnohé kultúrne centrá a umelcov. Napriek tomu si myslím a cítim to veľmi intenzívne, že sa naozaj dejú aj veľmi dobré veci.
Mám pocit, že ľudia sa naozaj tešia, že na koncertoch zažijú niečo iné, čo ich vytiahne z ich všedného života a rutiny. Popri všetkých otázkach, odpovediach a informáciách, ktoré sa na nás valia, verím, že náš koncert bude pekným prvým krokom do nového roka.
Vo vašej tvorbe sa vo veľkej miere odzrkadľuje vaše vnútorné prežívanie. Vedeli ste sa do svojich textov „vyliať“ hneď od začiatku, alebo to proces, ktorý trval dlhšie?
Keď som prišla do Bratislavy, začala som pracovať na hudbe. Mala som napísané nejaké básne – alebo skôr pokusy (smiech). Bola som veľmi mladá a mala som pocit, že témy, ktoré sa v textoch piesní preberali, mi boli vzdialené – týkali sa najmä veľkých lások a sklamaní.
V tom veku som za sebou ešte nemala žiadne obrovské príbehy. Ako 17-ročný človek som riešila veci, ktoré boli veľké pre mňa, ale nie pre svet. Postupne sa to nabaľovalo a ja som sa začala venovať poézii, ktorá mi bola vďaka mojej mame odmalička veľmi blízka.
Začala som písať – niekedy sa mi niečo podarilo, ale išla som najmä po autenticite. Na albume V cudzom meste sú texty, ktoré s odstupom času vnímam inak. Postupom času som sa otvárala viac.
Veľmi sa mi páčilo, ako písal Richard Müller, a vždy som si vravela, že raz budem písať ako on. Aj som sa do toho istý čas snažila štylizovať, ale veľkou zmenou v chápaní písania bol album Bezvetrie od Andreja Šebana.
To bol moment, ktorý mi otvoril oči, a pochopila som, že v slovenčine sa dá písať krásne, keď ju nesilíte. Potom som sa dostala k Ursinymu a Štrpkovým textom a zistila som, že slovenčina je naozaj nádherná. Dnes sa mi, našťastie, darí tvoriť tak, že to často nepíšem, ale rovno spievam.
Takže pri demo nahrávkach už mám nejakú ideu, niekedy si poznačím jednu-dve vety, ale často nechám text len tak plynúť. Slovenčina sa pre mňa stala prirodzenou a som za to vďačná.
Keď som bola mladšia, myslela som si, že slovenčina je jazyk, v ktorom sa nedá spievať – dnes si, naopak, myslím, že je veľmi zaujímavá aj pre ľudí, ktorí nehovoria po slovensky. Je veľmi tvárna, guľatá a pekná.
Keď sa uvoľníte a viete s ňou pracovať, nesnažíte sa ju lámať cez koleno, ale dávate priestor jednotlivým slovám, aby vynikli, vtedy výsledok stojí za to.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Mám pocit, že viacero hudobníkov sa v poslednej dobe vracia späť k slovenčine. Dlho bola v kurze angličtina, ale teraz akoby sa to otáčalo.
Ďalšia vlna bola, keď do pesničkárskeho sveta pred niekoľkými rokmi prišli napríklad Lucia Piussi a po nej Katarzia. Ľudia zistili, že slovenčina je veľmi silná a dokáže mať aj názor, byť drzá a emotívna. Katarzia začala otvárať témy, o ktorých predtým nikto nespieval.
A, samozrejme, bol tu hip-hop a rap, žáner, ktorý to robí už dlho. Slovenčina je náš jazyk a je v ňom ukrytý odkaz, ktorý je akousi našou DNA a ktorý cítime, vieme doň emotívne vložiť samých seba a odovzdať ho ďalej.
Aké témy sú pre vás podstatné teraz?
Do istej miery je to pre mňa už aj o tej hre so zvukom – intenzívne vnímam, ako jednotlivé slová znejú v melódii. Keď pracujem s muzikantmi a počúvam, ako spievajú text, ktorý si napísali, automaticky mi nabiehajú poznámky – ktoré slovo by sa dalo vymeniť, ktoré by znelo krajšie…
Pracujem s obsahovou, ale aj so zvukovou stránkou jazyka. Obsahovo ma zaujímajú témy, ktoré sa týkajú širšieho sveta.
Nie je to už len o mne a o mojom prežívaní, o tom, čo som písala, keď som mala 17 rokov, ale aj o vnímaní celkovej situácie. Hudba je dobrým nástrojom, ako komunikovať isté témy bez toho, aby ste boli nutne kontroverzní.
Čiže nie úplne na prvú.
Je to na vás. Myslím si, že otvorenie určitých tém je veľmi dôležité. Robila som to napríklad na albume Obyčajnosti, či už to bolo v pesničke Mám pocit, ktorú s nami ľudia hlboko prežívajú, alebo v skladbách Delia nás či Nepokoj.
Pripravovaný album sa začína veľmi emotívnym otvorením… nemôžem zatiaľ prezradiť, čo sa tam deje, pretože je to v procese, ale je to do istej miery aj moja perspektíva toho, čo vnímam, že sa tu deje, a čo nemôže zostať bez povšimnutia.
Nemáte pocit, že niektoré témy u nás nedostávajú dostatok priestoru?
Napríklad?
Čo sa týka slovenského umeleckého priestoru, tak sa v ňom takmer vôbec nehovorí o Gaze.
Na Slovensku sa vo všeobecnosti menej hovorí o svetových témach. Keď sem prídem, mám pocit, že sme tak trochu utopení v našej vnútornej politike. Je veľmi dôležité vnímať veci okolo nás, aj z toho vonkajšieho sveta, pretože nám to dáva určitú perspektívu.
Ja to vnímam úplne inak, Gazu som veľmi intenzívne prežívala cez BBC. Hoci do danej oblasti nemali úplný prístup, tak odviedli neskutočne dobrú prácu. Každé ráno som zapla rádio a počula som všetky najčerstvejšie informácie.
To mi na Slovensku chýba. Niekedy, keď som tu dva-tri dni a vrátim sa späť do Londýna, tak zistím, že som zmeškala niečo zásadné, čo som na Slovensku nepostrehla ani ako tému.
Čítajte viac Jana Kirschner: Hlas Milana Ondríka naplnil celé štúdio
Na druhej strane je pravda, že je toho na človeka veľa, zažívame obrovský informačný pretlak, navyše väčšinu z toho tvoria negatívne správy.
Áno. Čo sa týka tejto konkrétnej témy, zachytila som, že ju prežívali už aj ľudia, ktorí správy neriešia, ale už to bolo naozaj veľmi bolestivé. Každá vojna je. Pamätám si, ako mi moja mama hovorila, že sa pre to veľmi trápi.
Deje sa veľmi veľa vecí a myslím si, že ľudia majú tendenciu zatvárať sa sami do seba a žiť si svoj život. Niekedy to robím aj ja. Je to prirodzené, ľudia chcú svoj život, čistú hlavu a do istej miery sa bránia pred tou záplavou každodennej negativity.
Otázkou je, kde je tá hranica – aby to človeka príliš nepohltilo?
Po posledných voľbách som sa vypla – mala som pocit, že došlo k reťazovej reakcii, začali nám odchádzať ľudia, ktorí tu roky budovali fantastické veci. Vtedy som pocítila, že sa musím tiež na chvíľu vzdialiť.
Potrebovala som byť vo svojich myšlienkach, vo svojom svete, začať sa opäť tešiť z vlastných vecí. Odpoveďou nás umelcov by malo byť pokračovanie v koncertoch, v debatovaní s ľuďmi, v šírení kultúry prostredníctvom hudby a umenia.
Nevidím to úplne negatívne, napriek tomu, že situácia v mnohých ohľadoch nie je ľahká. A mnohé kultúrne centrá čakajú ťažké časy. Sme tu pre nich, ich práca a vytrvalosť ma inšpiruje k tomu, aby som hudbu nahrávala a produkovala rýchlejšie a ešte viac koncertovala.
Spomínali ste prípravu nového albumu, môžete o ňom už niečo prezradiť? V akej fáze sa nachádza?
Je už takmer hotový, nahrávame ešte spevy a vokály. Je to veľmi zaujímavá vec a zároveň jeden z najobšírnejších albumov, aký som doteraz v rámci textárstva a zvuku vytvorila.
Album opäť produkoval Eddie Stevens a nahrávala ho kapela Mad Mad Mad spolu so slovenskými muzikantmi Branislavom Dugovičom, Nikolajom Nikitinom či Oskarom Törökom.
Tento album je pre mňa opäť niečo nové. Vokály budú spievať Nina Kohout, Valentína Vlková, Adina Sivoková a Kateřina Elznicová – taký česko-slovensko-britsko-francúzsky mix. Priala by som si vydať album aj v zahraničí, tak uvidíme, čo sa nám podarí.
V poslednom období dochádza na našej hudobnej scéne k množstvu prepojení a spoluprác. Ide o súčasný trend, alebo to tak bolo aj v minulosti?
Nebolo to tak vždy. Je skvelé, že sme sa viac otvorili týmto prepojeniam. Prostredníctvom on-line sveta sa rýchlejšie dokážeme nájsť a spájať. Pred tridsiatimi rokmi trvalo, kým človek vôbec našiel nejaký kontakt, a to ani nehovorím o zahraničných spoluprácach.
Teraz je to jednoduché – niekomu napíšete a odpoveď príde buď okamžite, alebo sa spojíte neskôr. Dnes sa dá spolupracovať s každým producentom na svete, som o tom presvedčená. Záleží, aký na to máte rozpočet.
Čítajte viac Potlesk pre Čaputovú, najväčšie hity aj výzva na mier na Ukrajine. Para oslávila 30. narodeniny koncertom, na aký sa nezabúda
Často spolupracujete s Parou, ktorá tento rok oslavuje 30 rokov na scéne. Ako sa vyvíjalo vaše priateľstvo?
Matúš (Vallo, pozn. red.), ktorý ma pred asi 25 rokmi zastavil na Námestí slobody, za mnou prišiel, a hovorí: „Ty si tá speváčka?“ A ja som povedala: „Som. A ty čo si zač?“ (smiech) Potom som zistila, že sú to chalani, ktorí hrajú moju obľúbenú pesničku Ticho. Vnímala som ju ako skladbu, ktorá má názor. Zaujali ma a postupom času sme sa skamarátili.
Boli to takí „týpci“, hrozne sa mi páčilo, že to bola partička – nikdy nešlo len o jedného človeka, vždy ich sprevádzali kamoši. V Pare bolo vždy cítiť priateľstvo, vždy boli okolo nich skvelí ľudia. Prvá vec, ktorú sme spolu urobili, bola pesnička Prví poslední. Odvtedy sa to s nami tak nejako ťahá. (smiech)
Ako vnímate ich tvorbu? Hoci fungujú už tri desaťročia, ich hudba je stále relevantná, oslovujú ňou aj mladú generáciu.
Názor, ktorý som cítila pri pesničke Ticho, tam zostal. Nikdy neurobili krok vedľa, majú správne nastavený vnútorný kompas. Lasky je človek, ktorý je veľmi obľúbený, ako líder má neskutočnú charizmu, ale keď sa s ním rozprávate, zistíte, že má veľmi jasne nastavené hodnoty. A toto v kapele zostalo celé roky, preto sú stále relevantní.
Hovoria veci, ktoré v ľuďoch rezonujú, a nielen v staršej generácii, ale aj v tej mladšej. To ma na nich baví. Keď niečo píšeme s Matúšom, je to pre mňa úplne iný svet, vždy sa do skladieb snaží vložiť aj nejaký odkaz, niečo navyše.
Keď sme robili pesničku Vilma, spočiatku som vôbec nerozumela, čo ňou chce povedať. Vravel mi: „Vieš, tá Vilma, to je taká bojovníčka za ženy!“ (smiech) Para zostala nohami na zemi. Nerobia hudbu kvôli tomu, že by chceli mať hity, ale stále ich to spolu baví, a to je podľa mňa to najdôležitejšie.
O dva roky sa aj váš debutový album dočká jubilea. Premýšľali ste o nejakých špeciálnych oslavách?
Absolútne to neriešim. Nemyslím si, že mám čo oslavovať, idem ďalej, musím písať hudbu a makať. (smiech) Robím s mladými ľuďmi a snažím sa dať im to, čo viem. V súčasnosti je všetko iné a zdá sa to byť ťažšie, pretože sa tvorí množstvo hudby a finančná návratnosť je malá.
Najpodstatnejšie pre mňa je posunúť to, čo som sa za všetky tie roky naučila, ďalej, a možno aj otvoriť niekomu dvere. Dúfam, že to, čo robíme, inšpiruje mladých muzikantov, aby robili viac zaujímavej hudby a aby sa nebáli vykročiť mimo zaužívaných stereotypov. Verím, že sa dokážeme navzájom posúvať ďalej a učiť sa jeden od druhého.
Teraz máte novú pesničku s Jamesom Coleom a Ideom. Ako sa vám s nimi pracovalo?
Idea má nahrávaciu spoločnosť Ty Nikdy. Je to dobrá komunita raperov, ktorí majú čo povedať. Po koncertoch tam zvyknem zájsť a dáme niečo dokopy, video nahráme v nejakom podchode a vždy je to super.
Teším sa, že v rámci Večera trojkráľového budem na jednom pódiu s Fvck_Kvltom, ktorý vlani vydal fantastický album Mŕtva revolúcia. Okrem neho sa so mnou na pódiu objaví aj Andrej Šeban a Nina Kohout. Niečo ako novoročná rodinná oslava.
