Zameriavali ste sa vždy primárne na hudbu, alebo to bol skôr koníček popri štúdiu informatiky?
V zásade som sa odmalička sústredil skôr na hudbu. Keď sa ma ako 4-ročného v škôlke spýtali, čím by som chcel byť, odpovedal som, že dirigentom Viedenských filharmonikov. To sa mi už asi nesplní, ale vtedy to bol môj sen.
V piatich rokoch som začal hrať na klavíri, ktorý ma sprevádzal po celý život. K informatike som sa dostal až ku koncu základnej školy a bol som dosť rozpoltený, pretože som zvažoval štúdium na Viedenskej akadémii umení a zároveň aj na ETH Zürich, kam som sa nakoniec dostal. Napriek tomu som sa rozhodol, že pôjdem študovať na ČVUT do Prahy.
Hudba ma však po celý čas neopustila, hral som najprv v poloprofesionálnom Pražskom filmovom orchestri a neskôr v City of Prague Philharmonic Orchestra, čo je profesionálny orchester, ktorý sa zaoberá interpretáciou a nahrávkami filmovej hudby.
Keď som skončil vysokoškolské štúdium, povedal som si, že pokiaľ neurobím niečo s tým dirigovaním, už za tým počítačom naozaj zostanem. Cítil som, že by som mal – preto som si našiel prácu vo výskume, ktorá mi dávala dostatočne veľa voľnosti na to, aby som popritom mohol študovať dirigovanie.
Myslím si, že ma to ešte stále viac ťahá k hudbe, hoci informatika mi po praktickej stránke vyhovuje. Vo výskume som nedávno skončil a naplno som sa začal venovať organizovaniu licencovaných koncertov, ktoré robíme v Česku, na Slovensku a najnovšie už aj v Maďarsku.
Čítajte viac Do Írska prišiel s husľami a minimom peňazí, teraz je z neho svetová hviezda. Vladimír Jablokov pripravuje vôbec prvý koncert doma na Slovensku
Ako ste sa k tomu dostali?
Ako klavirista v orchestri som precestoval Európu pre projekty BBC Planet Earth II a III Live in Concert s hudbou Hansa Zimmera a začal som sa zamýšľať nad tým, prečo sa takéto koncerty neuskutočňujú aj na Slovensku.
Urobil som to, čo je pre mňa typické: povedal som si, že za spýtanie nič nedám, a oslovil som licenčnú spoločnosť s otázkou, čo všetko je potrebné spraviť pre to, aby sa takýto koncert mohol konať na Slovensku.
Povedal som si, že keď to nerobí nikto iný, mohol by som to skúsiť ja. Aj na Planet Earth som sa dostal tak, že som napísal orchestru, či náhodou nehľadajú klaviristu – a hľadali. Do predchádzajúceho orchestra som sa dostal rovnako. Tento spôsob fungovania sa mi teda celkom osvedčil.
Takže u vás nehrozí obava z odmietnutia.
Keď sa človek zmieri s tým, že to nemá garantované, tak nemá žiadne očakávania a môže to dopadnúť jedine dobre.
A prečo práve Harry Potter? Máte k nemu vzťah?
Mám k nemu extrémne silný vzťah od útleho detstva. Zároveň mi išlo aj o pragmatické hľadisko. Keď sme sa zamýšľali nad tým, aký film by u nás mohol osloviť čo najširšie publikum, Harry Potter zvíťazil na plnej čiare.
Netušili sme, že to bude najťažšie získateľná licencia, hoci sme to nemali s čím porovnať. V rámci možností sme to zvládli, nevediac, že všetko ostatné bude jednoduchšie. Teraz už ide všetko ako po masle.
Čo všetko ste museli splniť, aby ste získali licenciu?
Poslali nám 50-stranový technický rider s požiadavkami, ktoré bolo nutné splniť: od veľkosti plátna cez kvalitu mikrofónov a projektorov až po orchester.
Spoločnosť si posiela vlastných dirigentov aj zvukárov, aby tým zabezpečili určitú úroveň a kvalitu. Museli sme sa s nimi dohodnúť aj po finančnej stránke, aby vstupenky neboli príliš drahé a aby sme zároveň dokázali zaplatiť všetky jednotlivé zložky.
Teraz pracujete na štvrtej časti, plánujete uviesť všetky?
Radi by sme každý rok robili ďalší diel koncertnej série, takže kým o to majú diváci záujem – čo zatiaľ majú – tak v tom budeme pokračovať.
Ako fanúšik Harryho Pottera – budete pozerať seriál, ktorý pripravuje HBO?
Samozrejme, veľmi sa na to teším, mám obrovské očakávania. Štúdio Warner Bros. do toho dáva neuveriteľné peniaze, takže som zvedavý, ako to dopadne.
Máte obľúbeného filmového skladateľa, prípadne konkrétny soundtrack?
To je ťažká otázka. Z koncertnej série Harryho Pottera je pre mňa jednoznačným víťazom Väzeň z Azkabanu Johna Williamsa, pretože spája stredovekú hudbu, veľké zborové pasáže a jazzband.
Jeho rôznorodosť je pre mňa veľmi príťažlivá a zároveň to bol prvý soundtrack, ktorý som si ako 10-ročný stiahol do svojho mp3 prehrávača. Mám k nemu teda sentimentálny vzťah. Kvalitných soundtrackov je však naozaj veľa, preto nemám absolútneho víťaza.
Premýšľali ste už, aký filmový koncert by ste ešte chceli priniesť na Slovensko?
Niekoľko ich máme v hľadáčiku, no v tejto chvíli to ešte nemôžem prezradiť. Dôležité je pre nás budovanie atmosféry, nielen púšťanie filmu za sprievodu orchestra.
Preto majú naše koncerty sprievodný program a dekorácie, niektorí ľudia dokonca chodievajú aj v kostýmoch. Máme niekoľko ďalších snímok, ktoré vieme pozdvihnúť atmosférou – chceme, aby si z nich diváci odniesli komplexný zážitok.
Teraz pripravujete v podobnom formáte Popolušku. Ako vznikol tento nápad a ako ste ho realizovali?
Bolo to logickým pokračovaním úvahy o divácky zaujímavých tituloch. Keďže tu máme takýto lokálny poklad s hudbou Karla Svobodu, bola to pre nás prvá voľba pre otvorenie vianočného trhu s týmto žánrom.
Obrátili sme sa teda na českú licenčnú spoločnosť ProVox, ktorá spravuje Svobodovo dielo, a začali sme s nimi rokovať o získaní licencie. Tento formát zažije Slovensko vôbec po prvýkrát.
Aj tu bude súčasťou podujatia sprievodný program?
Áno, diváci sa môžu tešiť na plnohodnotnú atmosféru Popolušky.
Tento koncert budete už aj dirigovať. Aké máte pocity?
Je ich niekoľko. V prvom rade sa teším. Pokiaľ z toho majú radosť hudobníci, vytvára to na pódiu veľmi pozitívnu zdieľanú energiu. Mám, samozrejme, aj trochu trému, pretože mi na tom záleží a chcem, aby to dobre dopadlo.
No a potom cítim aj zodpovednosť, že je to niečo, čo treba spraviť, a vďaka tomu sa viem dobre skoncentrovať a prestať riešiť všetky ostatné starosti, ktoré by som bežne mal.
Je to iný typ dirigovania, hudba nemôže plynúť vlastným životom, ako pri klasickej symfónii – synchronizácia s filmom nás presne drží pohromade s obrazom, aby všetko sedelo.
