Od začiatku júna hráte každý deň koncert na inom mieste. Kde beriete toľko energie?
Verte mi, že oveľa náročnejšie je, keď máme deň voľna. Rozhadzuje nám to životosprávu. Preto sa snažíme koncertovať každý deň a udržiavame si ten omamný pocit z vystúpení. Stále lietame v hudbe a užívame si to.
Takže energiu zbierate len z hudby, alebo sa do toho sem-tam zapletú aj nejaké drogy či alkohol, ako to už u muzikantov býva zvykom?
Som veľmi zdravý. To je moje tajomstvo.
Ale veď ste si prešli hýrivými 60. rokmi. Ako ste po nich dokázali zostať zdravý?
Nepijem alkohol. Nikdy som nebral drogy. To ma zachránilo.
Ste teda unikátom, nie?
Aj ja si myslím. Hudba nie je ľahká vec a koncerty sú namáhavé. Musím byť vo forme, inak by som v tejto branži tak dlho nevydržal.
Ale mnohí umelci hovoria, že práve stavy v opojení drog sú pre nich inšpiráciou. Čo vy na to?
Ja potrebujem mať čistú hlavu.
Ako sa stalo, že z mladého anglického džentlmena sa stala bluesová hviezda? Veď svet džezu patril vo vašej mladosti čiernym muzikantom. Prijali vás medzi seba aj napriek tomu, že ste sa nenarodili s džezom a bluesom v krvi?
Keď robíte muziku dobre, na ničom inom nikomu nezáleží.
Hudba teda nerozlišuje medzi čiernymi, bielymi či žltými ľuďmi, správne?
Áno. Hudba rúca všetky bariéry.
Predsa len, necítite nijaké rozdiely, keď hráte v Amerike a Európe?
Keď odovzdávate publiku z pódia zaujímavú hudbu, nejde o to, aký je to žáner, a už vôbec nejde o to, v akej krajine ju hráte. Odovzdávate energiu a ľudia ju jednoducho prijímajú. Veď na koncerty prichádzajú, aby sme ich my muzikanti povzbudili, podnietili. To je jedno z našich poslaní.
Čo ešte chcete ľuďom prostredníctvom svojich skladieb odovzdať?
Najdôležitejšie je, že tvoríme a hráme hudbu, ktorú nadovšetko milujeme. A s touto láskou sa chceme deliť.
Ale pre väčšinu ľudí je asi viac zrozumiteľná populárna hudba, blues počúva skôr náročnejší poslucháč, nemyslíte?
To si teda nemyslím! Je to veľmi otvorená hudba.
A preto ju možno miešať aj s rockom či funkom, čo robíte aj vy?
Som hudobník. Tvorím. Hrám. To je odpoveď na všetko.
Takže sa nerád nechávate škatuľkovať?
Vôbec nad definíciou mojej hudby nerozmýšľam.
Ale hudba nebolo to, čo ste túžili robiť od mladosti. Sprvu ste pracovali aj ako grafický dizajnér. Prečo teda napokon prevážila muzika?
Stalo sa to vlastne náhodou. Odjakživa som hral a potom sme sa s našou kapelou dostali do londýnskych klubov, nuž a ľuďom sa naša hudba páčila. Tak sme ju chceli ďalej odovzdávať.
Vzišli ste z éry 60. rokov. A práve z nich pochádzajú mnohí legendárni umelci. Myslíte si, že toto obdobie bolo viac kreatívne ako povedzme to súčasné?
Ak sa v akomkoľvek čase objavil umelec, ktorý bol výnimočný, jeho diela pretrvali. A nezáleží na tom, v akom storočí či desaťročí žil a tvoril. História si sama vyberie legendy.
Kto je John Mayall
Bluesový spevák, gitarista, hráč na klávesy a harmoniku sa narodil v roku 1933 v Anglicku.
Jeho otec bol gitarista a nadšenec džezu.
V 60. rokoch sa stal nestorom britskej rockovej scény. Bol prvým hudobníkom, ktorý začal do rockovej hudby primiešavať prvky bluesu. Je považovaný za pioniera anglického bluesu.
Najdôležitejším medzníkom v jeho kariére boli 60. roky, keď založil skupinu John Mayall & the Bluesbreakers.
V jeho kapele potom hrali aj také hviezdy ako Eric Clapton, Peter Green, John McVie, Mick Fleetwood či Mick Taylor z Rolling Stones.
Na hudobnej scéne pôsobí už vyše päť desaťročí.
V roku 2005 bol vyznamenaný Rádom britského impéria, ktoré považuje za najdôležitejšie ocenenie.
V Bratislave vystúpil už v roku 1985 a naposledy sa na bratislavskom pódiu predstavil pred trinástimi rokmi.
Do Bratislavy teraz zavíta 19. júna so svojím New Bandom, ktorého členmi sú gitarista Rocky Athas, basgitarista Greg Rzab, bubeník Jay Davenport a klávesista Tom Canning. Predstaví nový album Tough, ktorý je jeho 57. oficiálnym albumom.
