Po nedokončenej zbierke Laca Novomeského Dom, kde žijem, sprístupnil editor Ján Gavura ďalší zaujímavý rukopis, ktorým je básnická zbierka – poéma Jána Buzássyho Pláň. Napísaná v lete roku 1970 – nepublikovaná, v pozmenenej podobe prakticky ako iný text v inej situácii pod názvom Pláň, hory vyšla v roku 1982 a v integrálnej originálnej podobe sa dostáva čitateľom do rúk až teraz, v roku 2012.
V čase písania Pláne mal Ján Buzássy 35 rokov, na konte mal už tri pôvodné zbierky poézie (Hra s nožmi, 1965; Škola kynická, 1966; Nausikáa, 1970) a na krku odvolanie z postu šéfredaktora a následné zrušenie časopisu pre mladú literatúru Mladá tvorba ako jeden zo symptómov poaugustového politického vývoja vo vtedajšom Československu. Na sklonku druhého pookupačného roka, v čase, keď sa normalizačné mlyny ešte naplno nerozbehli a keď bolo ešte relatívne dobre vidieť na situáciu poníženia, bezmocnosti, zúfalstva i vzdoru, vypadla z básnika skladba, ktorej ambíciou bola reakcia na položenie okupovanej vlasti.
Zaiste tu pôsobili i podnety vzájomnostné: zo spomienky Jána Buzássyho uvedenej v doslove Jána Gavuru vyplýva, že dôležitý podnet na napísanie skladby prišiel od priateľa, literárneho vedca a kritika Albína Bagina (1939–1982): „Tak teraz si napísal básne krátke, mohol by si sa pokúsiť o niečo väčšie, o báseň – val.“
Páľava od východu na západ
Štvorčasťová poéma Pláň (1. Krajina – ucho, 2. Mdlý kopijník, 3. Scherzo, 4. Ty, ktorý) predstavuje istú syntézu nielen individuálnej Buzássyho poetiky 60. rokov, ale poetiky vôbec integrujúcej viaceré znaky progresívnej slovenskej poézie toho obdobia. Nájdeme tu korešpondenciu s antikou, ktorú na motivickej rovine Buzássy pestoval už od svojho debutu, ale aj motívy staroslovanské (Konštantín a i.), anglické („Plyň sladká Temža“ a jeden verš dokonca celý v angličtine) a iné.
Oblasť výrazu a kompozície už do istej miery predznamenáva Buzássyho „neoklasickosť“, čiže zmysel pre poriadok básnického uvažovania, s rovnováhou rácia a obraznosti, hoci v danej poéme je ešte dosť silno subjektívne zafarbená. Veľkú dôležitosť majú i náboženské (pohanské i kresťanské) motívy použité v poéme.
Úsilie obrodiť socializmus, dať mu „ľudskú tvár“, násilne zastavili tanky vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré v auguste 1968 okupovali územie Československa. Namiesto „ľudskej tváre socializmu“ malo nastať dve desaťročia trvajúce obdobie stagnácie – „normalizácie“ s uťahovaním skrutiek slobodnejšieho života, prenasledovaním oponentov a morálnym úpadkom.
Poézia Jána Buzássyho v zbierke Pláň je sústredená do čias s neveľkým časovým odstupom od samotnej okupácie. Už názov Pláň evokuje rovinatú, nehostinnú krajinu bez stromov (zdusenú „kopytami hôrd“), ktorú vysúša slnečná páľava „od východu na západ“, synonymicky pripomínajúci i „pustatinu“, čo je titul zbierky amerického básnika T. S. Eliota, ktorú Ján Buzássy preložil v roku 1966 a na obsah ktorej (situácia ľudská i spoločenská po 1. sv. vojne) odkazuje.
Tá chvíľa na sústredenie
V krajine horia plamene (básnický odkaz smeruje i na obeť protestného sebaupálenia študenta Jána Palacha), potĺkajú sa ňou žreci, starci, variujú motívy ohňa, krvi, jedu. Odkazy na ľudskú situáciu sa prelínajú s alúziami na položenie obetovaného národa: „Pokolenie nečaká na obetu, samo je obeťou, samo / spaľované v každodennom ohni…“ (s. 39). Už nie je možné slobodne existovať: „Za noci vychádza, aby sa skrýval. / S tmou chodí Obrieznik, Kratiknot, Zalievač pahrieb, / aby kontroloval výšku plameňa / tých, ktorí horia, obetí zápalných.“ (s. 34).
Situácia človeka po okupácii vedie básnika k použitiu zoomorfných prirovnaní a metafor: „potkaní kabát“, „psí život“; „Rána (po takých nociach) rodia sivovlasé deti s netopierou tvárou“ (s. 8). Ak je pláň vôbec niekým zaľudnená, sú to okrem mála historických postáv (Konštantín) postavy literárne, ktoré okrem ich mýtotvorného príbehu spája fakt, že zomreli násilnou smrťou: Orfeus, Ofélia (dobrovoľná smrť) i Onegin. Násilný skon gréckeho filozofa Sokrata sugeruje zmienka: „Kým sa nevypije pohár s jedom – to je tá chvíľa na sústredenie“, ďalej rozšíriteľná i na novozákonnú epizódu Krista v Getsemane. Osobné primknutie sa k národnému naturelu pripomínajú citácie či ponášky na slovenskú ľudovú pieseň a poéziu.
V pôvodnom znení
Ján Buzássy vo svojej Pláni vytvoril mnohovrstevný a básnicky pôsobivý obraz šokovanej krajiny po násilnej okupácii. Oprel sa pritom o veľké referenčné archetypálne vzorce, akými sú grécka antika, kresťanstvo, staroslovanské súvislosti. Inšpiroval sa historickými i literárnymi postavami, aby vyjadril pocit kultúrno-civilizačného zmaru (akým bola okupácia Československa), vnikajúceho do hĺbok samotného slovenského rudimentu. Poému završuje jemná básnická reflexia o pretrvaní krásy. Dodajme ešte poznámku súvisiacu s názvom tretej časti zbierky, vypožičanom z hudobnej terminológie (Scherzo) – ide o ponuku na interdisciplinárnu súvislosť so skladbou Planktus Ladislava Burlasa, takisto skomponovanej ako reakcia na augustovú okupáciu.
Pre úplnosť dodajme, že ani básnik Ján Buzássy sa neubránil obeti na oltár mološského božstva autocenzúry, keď v roku 1982 vydal značne prepracovanú verziu pôvodnej Pláne, z ktorej sa vytratili všetky súvislosti s rokom 1968, zmizli kresťanské alúzie (boh, horiace kríky a i.) – skrátka, zo zbierky sa stal celkom iný text, prijateľný pre vtedajšie ideologické rámce, akási neškodná, univerzálna reflexia o krajine a čase.
Je dobre, že máme možnosť prečítať si Buzássyho Pláň v pôvodnom znení. Ide iste o text, ktorý patrí do genetického fondu slovenskej poézie 20. storočia a má v ňom popredné miesto. Tiež pochváľme zámer editorov ilustrovať prítomné vydanie obrázkami mladej slovenskej výtvarníčky Márie Čorejovej: kiež sa úroveň edície podarí udržať i v budúcnosti.
Ján Buzássy: Pláň, Európsky dom poézie Košice, 2012
