Je niekoľko dní po „sľubovanom konci sveta“. Stretli ste sa už aj s tým, že niektorí ľudia sa naň akoby tešili – nech sa to tu už konečne všetko skončí?
Raz veľmi dávno som sa pýtala otca, či si naozaj myslí, že bude koniec sveta. Tiež sa vtedy niečo také hovorilo. Odpovedal mi: „Akože bude? Však koniec sveta je. Toto je koniec sveta.“ Takže pre mňa platí iba to, že môj muž mal práve včera narodeniny, že o dva dni sú Vianoce a príde Ježiško. Tak to beriem.
Čo pre vás a vašu rodinu znamenajú vianočné sviatky?
Od detstva som z Vianoc v miernych rozpakoch. Z toho, že dostávam darečeky, aj z toho, že ja obdaruvávam iných, keď za tým všetkým stojí Božie narodenie… Vianoce boli pre mňa zakaždým stíšenou cestou do kostola, k jasličkám – akoby som nevedela, čo si mám v tom tajomnom tichu pomyslieť. Keď som bola malá, mali sme pripravený stôl pre všetkých ľudí, ktorí chceli na Vianoce prísť. Chodieval k nám sused Janko Dudáš, pán Ilečko, akademický maliar, a otec hocikedy po ceste zobral nejakého tuláka. U nás boli vždy dvere otvorené pre tých, čo nemali kam ísť. Na Vianoce bývala vždy dobrá debata, lebo pán Ilečko bol veľký debatér, milovník dobrého koňaku a cigariet. To sa vlastne vytratilo, keď sa rodičia rozviedli, odvtedy tie Vianoce bývali s mamou a s babičkou. Boli to také naše, ženské a veľmi krásne Vianoce, plné voňavých koláčov. Mali sme vždy úžasne upratané, ale mne už potom vždy niečo chýbalo. A keď som sa vydala, tak sa mi zase zdalo, že by som možno mala byť ešte raz malá…
Čo máte na Vianociach najradšej?
Keď idem na polnočnú. Aj preto, že v Modre na Vianoce vždy dajú oltár od akademického maliara Štefana Cpina a aj jeho jasličky – najkrajšie jasličky, aké poznám. Pre mňa sú Vianoce, keď dôjdem do kostola, tento Cpinov oltár je osvetlený a ja vidím všetkých Modranov, čo sa stretávame a zrážame na ulici, a aj takých, čo do kostola nechodia. A keď zhasnú svetlá a spieva sa Tichá noc, osvetlené sú len Cpinove obrazy, ktoré ma sprevádzajú celý život. Úplne prvá knižka, na ktorú si pamätám, bola Zlatovláska, ktorú napísal aj nakreslil Štefan Cpin. Tá zlatovláska mala vtáčiky vo vlasoch. Potom to bola Zlatá a Strieborná kniha rozprávok od Boženy Němcovej, ďalej miláčik Maroško a Maroško študuje od Martina Rázusa – všetko s ilustráciami Cpina. Pre mňa je Cpin niečo ako český Trnka. Na jeho obrázkoch som vyrástla.
Čo to asi znamená – vyrásť na obrázkoch?
Keby sa ma niekto v detstve spýtal, ako chcem vyzerať, bola som presvedčená, že raz budem vyzerať ako tá zlatovláska, aj s tými vtáčikmi vo vlasoch. Pre mňa to boli základy módy, vnímania umenia a vôbec všetkého. Medzitým som dávno vyrástla, a pristihnem sa, ako stojím v kostole a už po koľký rok hľadím na Štedrý večer na Cpinovu Panenku Máriu, na jeho ovečku… Potom potichučky idem cez dvor, lebo u nás nikto iný nechodieva na polnočnú, a keď vrzne zelená brána, za ktorou bývam, vydýchnem si: "Fú, a je po Vianociach. Mám to za sebou.“ Takže pre mňa sú Vianoce poklona pri betleheme, kde černoško zakýva hlavou, pastierik zakýva hlavou aj anjelik, kde sa hodia drobné – a aj ja mám tie drobné a teším sa ako decko, že to tam hodím a on mi pokýva hlavou a ja sa pomodlím.
Vaša nová kniha Diera do svetra vyšla pred pár dňami. Tí, čo teraz po knihe siahnu, nájdu básne v próze. Po románe – prekvapenie pre čitateľov?
Rýmujem viac-menej zo žartu, podprahovo. Hocikedy si v duchu rýmujem, počúvam ľudí a odpovedám im vo veršoch. Niekedy to ani nemám komu povedať. Nenárokujem si, aby to, čo píšem, niekto nazval poézia. S poéziou nie sú žarty.
Kým vaša rýmovaná próza je hravá, nerýmované texty sú o to poetickejšie. Je to zámer?
Dobrý spisovateľ sa snaží využívať čo najširší register, využiť čo najväčšiu časť svojho, ale aj cudzieho slovného arzenálu. Moje texty sú bohaté na slová, skôr autentické ako poetické. Keď píšem, okamžite ako napíšem vetu či slovo, sa mi zdá, že som nepresná, je mi ľúto všetkých synoným, homoným, ktoré som, povedzme, mohla použiť, zdá sa mi, že napísaná veta je len sesternica tej, ktorú si predstavujem. Okamžite sa ju snažím zlepšiť, niekde tie synonymá ukladám vedľa seba, iné si zapíšem bokom a zavše aj prispôsobím text, len aby som niektoré slovo mohla použiť. Jazyk je „divočina“.
Foto: Luboš Pilc
Takže prišiel rad aj na básne…
V knižke Diera do svetra mám časť nazvanú Za slávičím humnom, sú to texty, ktoré by mohli korešpondovať s inými autormi, ktorí tiež písali o kvetoch. Napríklad Nezval má knižku O dětech, květech, zvířatkách a dobrých lidech a Deml zbierku Moji přátelé. Preložil ju Štefan Moravčík, ale aj môj svokor Jozef Mihalkovič. Už neviem, z akého dôvodu sa tento preklad ocitol u mňa. Aj ja mám záhradu a odrazu sa mi zazdalo, že aj rovnakých kamarátov ako Deml. Dokonca som uvažovala, že by celá kniha bola iba o záhrade a kvetoch.
Pôvodne ste tieto texty neplánovali vydať – písali ste si len tak, pre seba?
Keď píšem, nerátam s tým, že to vydám. Píšem a nezaoberám sa tým, čo s textom. Trochu sa hrám, ale aj vážne pracujem. Zhodou okolností však niektoré z nich vďaka spisovateľovi Jánovi Litvákovi vyšli časopisecky v poľskom preklade. Minulý rok v lete som sa zúčastnila na Mesiaci putovného čítania autorov zo Slovenska, Čiech a Poľska – Brno, Košice, Ostrava a Vroclav – kde som práve s týmito „básničkami“ šla prvýkrát s kožou na trh. Cestovala som so šéfredaktorom poľskej Tvornošči (Tvorby), s básnikom aj prekladateľom Bohdanom Zadurom, ktorý sa ma opýtal, prečo ich nevydám. Keď som mu povedala, že som ich nebrala príliš vážne, zahriakol ma, že všetko, čo človek napíše, musí brať vážne. Trochu mi je ľúto, že tu teraz Bohdan Zadura nie je, lebo mi dodal odvahy uverejniť ich knižne.
Objavili ste pre seba novú metódu?
Ani nie, môj debut bol tejto knihe podobný. Pre mňa ide skôr zaznamenávanie toho, čo vidím, čo si všimnem. Napríklad, text o tom, ako k nám prišiel strýko Šaňo, pozrel si našu záhradu, kvitli snežienky, celá bola biela, a keď som mu vravela, že mu z nich natrhám, povedal iba – nechaj tak. Zaznamenanie chvíle. Kto chce, rozumie. V knihe Mesačná dúha mám text o tom, čo mi rozprával skladateľ Ilja Zelienka. Jeho spolužiak si len tak potichučky počas vyučovania hral na ústnej harmonike, pán učiteľ bol nahluchlý, prechádzal sa po triede a čosi vysvetľoval. Zrazu pri ňom zastal, všimol si, že hrá, zobral mu tú harmoniku a vyhodil ju z okna. A Ilja mi povedal: „Predstav si, Veronka, bol som malý chlapec a dodnes si pamätám, ako tá harmonika letela a hrala, pamätám si aj melódiu, ktorú hrala, keď padala z okna.“ Mám veľmi rada takéto útržkovité zápisky… Tatarka to nazýval písačkami, takže takéto kratulinké písačky. Len zachytenie niečoho. A keď som trochu rýmovala, iba preto, že sa rada hrám so slovami.
Čo je ústrednou myšlienkou vašej zbierky?
Keď mi prišli korektúry, prekvapilo ma, že knižka, zostavená iba z takýchto krátkych textov, sa dá prečítať jedným dychom, naraz, povedzme ako poviedka či novela. Je v nej príbeh, celé jedno obdobie, keď texty vznikali… Presne viem, ako som sa vtedy cítila, ako som chodievala do kostola, všetky tie kráže, ktorými som vtedy prechádzala…
Platí aj podľa vás, že spisovatelia celý život píšu jednu knihu?
Trochu veľa píšem o rodine… Zdá sa mi, že by som to mala zastaviť – „vybavila“ som mamu aj tata, poohovárala príbuzných v dobrom aj zlom. Už tým neprekvapím ani seba a asi ani čitateľa. Nepíšem jednu knihu, len sa mi isté veci ustavične pletú pod nohy aj do slov.
Pod tým „vybavila“ treba iste rozumieť aj váš úspešný trojgeneračný román Miesta v sieti, ktorý čitatelia viackrát ocenili. Ľudia vás oslovujú osobne, hoci aj na ulici. Ako sa vám prihovárajú?
Odrazu mám naozaj s čitateľmi veľmi živý kontakt. Na ulici, v autobusoch. Hocikde ma zastavia alebo mi napíšu. Niektorí majú pocit, že knižka je aj o nich, o ich detstve, rodičoch alebo im niečo podobné niekto rozprával, iným sa zdá, že presne tak by to napísali aj oni. Čitateľkám sa zdá, že čosi dôležité som povedala aj za ne, niečo, o čom sa povedzme nehovorí, ba nájdu sa aj takí muži – čitatelia.
Čím si to vysvetľujete?
Mnohí majú podobnú skúsenosť z rodiny. Skoro každá rodina na Slovensku spoznala v minulom storočí na jednej strane ľudskú biedu, na druhej statočnosť, s ktorou sa jej človek dokázal postaviť. O tom vlastne píšem. Keď ma ľudia zastavia, chcú mi porozprávať svoj príbeh – čo sa stalo u nich. Veľmi citlivo reagujú na opis rôznych tragických udalostí, ktoré sa odohrali na pozadí dejín, ktoré tak skrivodlivo zasiahli do života celých rodín. A to nie je len nejaká naša slovenská „špecialita“, podobne sa ľudia po vojne trápili vo všetkých postkomunistických krajinách. Na facebooku si raz kamarátka zaznačila status, ako sa jej syn opýtal: Mama, prečo niekto nenapíše knižku Pokazené životy? Odpísala som jej, aby mu povedala, že ja takú knižku práve píšem.
Čo vás k tomu priviedlo?
Vykoľajených, pomýlených, dokaličených životov bolo veľmi veľa. Najprv bola vojna, potom 50. roky, čo zlikvidovali tých, ktorých vojna zničiť nestihla… A potom nastalo ťaživé ticho. Keď už človek iba chodil do roboty ako somár, a to bolo všetko. Moja babička Jolana, o ktorej píšem v Miestach a je to vlastne hlavná postava románu, bola mladá počas vojny. A vojna jej zobrala manžela a dvom malým dcérkam otca. O druhého muža prišla v 50.¤rokoch, a potom, hoci mladá, iba „dožívala“. Neskôr s vnúčatami a v kruhu rodiny. Čo znie síce pekne, ale jej osobný život, láska, to, po čom všetci túžia, o čom sa píšu knihy – to už nebolo. Jediný muž, s ktorým prežila celý život, bol jej otec. Aj ho doopatrovala. Podobných hrdinov a hrdiniek bolo na Slovensku aj v iných krajinách veľa, páčilo sa mi, ako Jolana nezatrpkla, neulievala sa zo života.
Nie sú azda postavy dcéry a vnučky v knihe rovnocenné Jolane?
Áno, sú rovnocenné, ale v tej tragédii, ktorú prežila Jolana, v strate muža, ktorého jej vzala vojnová kataklizma, je to predsa len neporovnateľné. Alica síce rozvodom prichádza o prvého manžela a potom o ďalšieho, ale nie kvôli politickým procesom. Zostáva sama s dcérami a naše samoty sa predsa len trochu podobajú. Zopakuje sa možno životná skúsenosť, keď sa žena musí zapriahnuť a ťahať za akýchkoľvek okolností, hoci si iste v detstve a mladosti predstavuje všeličo úplne inak… Napokon chodí do práce, stará sa o dve deti a znovu, i keď inak, ale dal by sa takýto život ženy nazvať „spackaným“. A napriek tomu je pestrý a radostný, lebo prinesie množstvo iných, veľmi dobrých zážitkov s deťmi a radosť z detí, z práce, ktorú robí, všetko vyrovná, hoci strata muža a istý druh samoty tam stále sú.
V čom spoločnom sa stretnú všetky tri ženy, keď napríklad u Verony nejde o stratu muža?
Verona síce muža nestratila, navyše je rozprávačkou románu, vstupuje doň, hovorí o tom, ako ho píše, zhovára sa s Alicou aj s Jolanou, a možno trochu Jolane závidí, ako dlho žila so svojím otcom. Vždy sa jej zdalo, že aj ona by bola rada dlhšie s tým svojím. Stále sa musí porovnávať s týmito dvomi silnými ženami. Dnes vojna nie je, Verona nemá starosti, jej deti nehladujú, neodišiel jej muž na bojisko, neumrel v Povstaní, nezavreli ho do väzenia, a napriek tomu akosi nie je spokojná. Nie sme spokojní nikdy. Možno je to obyčajná ľudská nespokojnosť, Verona by mohla byť akýmsi protipólom k tým dvom starším ženám. Ony možno mali skutočný dôvod byť nespokojné, ale Verona nie, len sa jej lepí na päty akási samota.
V románe oživujete svet staršej generácie aj dobovým jazykom – v nárečových dialógoch, v ukážkach listov, kuchárskych receptoch… Strih do súčasnosti je jazyk Verony – modernej ženy, ktorá si často nedáva servítku pred ústa. Ako ho vnímajú starší čitatelia, čo sa identifikujú skôr s postavou babičky Jolany?
Paradoxne v tom nevidia problém. Ľudí väčšinou šokuje, ale zároveň priťahuje istý druh úprimnosti, ktorý v mojom texte nachádzajú, keď naoko všetko „vycapím“. Keď ľudia chodia do práce, po obchodoch, autobusmi, premýšľajú všetci rovnako. Nekladú pred tie svoje myšlienky žiadne servítky. Pokúsila som sa zaznamenať tok vlastných myšlienok popri tom, čo píšem. Otrepaná a stará metóda, ale dosť namáhavá pre spisovateľa a iste aj pre čitateľov. Tí majú radi všetky moje „baby“. Od Jolany cez jej sestry, Alicu až po Veronu. Niektoré veci som možno za nich alebo za ne vyslovila nahlas a pomenovala.
Keď „idete s kožou na trh“, znamená to, že poviete o sebe všetko?
Ľudia majú tajomstvá. Aj spisovateľ nie je v knihe na spovedi a nemusí, aj keď ide s kožou na trh, „vyvaliť“ všetko svoje vnútro, hoci to majú mnohí radi. V každej dobrej próze je okrem spisovateľovej „frajeriny“ – ako dobre vládne perom – cítiť aj úprimnosť, aj osobnú angažovanosť autora, povedzme. Nejde len o to, ako to vie napísať, ale najmä o to, že nefalšuje, nepretvaruje sa ani nepredvádza – alebo dobre, trochu, a iba niekedy – ale ide s kartami na stôl. To máme všetci radi. A ja si myslím, že som nikoho neoklamala a čitatelia na to azda prišli. Aj preto sa ma pýtajú, či sa trebárs nehanbím.
Čo im odpovedáte?
Že nie. Veď ja sa vozím aj autobusmi, vidia ma, že sa nehanbím. Nemám pocit, že by som sa mala za niečo hanbiť. Naposledy som si na čítačke vybrala pasáž, kde hovorí práve Verona, prečítala som ju celú jedným dychom a bola som prekvapená, ako ľudia na to reagovali. V sále bolo hrobové ticho, všetci pozorne počúvali a keď za mnou potom prišli – ani nevedeli, čo mi majú povedať. Len ma tak pohládzali. Takže na tú moju výpoveď v súčasnom jazyku reagujú aj starší ľudia, hoci skúsenosťou je im možno bližšia Jolana. Mám veľmi veľa starších čitateľov – okolo osemdesiatky. Píšu mi všelijakí strýcovia a tety zo Slovenska, najmä o tom, ako to zažili oni. Dokonca jeden pán sa mi podpísal „öregapa z Novej Bane“.
Foto: Archív
Naši čitatelia vás poznajú aj ako publicistku. Dávka istej angažovanosti sa vám dostala aj do poetickej knihy, ktorá práve vyšla, keď tvrdo hovoríte o dnešnom postavení spisovateľov. Naozaj sa vám „vtisli“ noviny do básní?
Ani nie, a ak, tak iba v tomto texte. Hoci som vyštudovala žurnalistiku, mala som pocit, že som s ňou nadobro „sekla“. Ale keď ste ma oslovili z Pravdy a začala som sem písať, odohrala sa vo mne akási zmena. Zo začiatku som reflektovala iba kultúrne udalosti, ale postupne som zistila, že ma veľmi zaujíma aktuálne dianie, a ak sa k nemu chcem a smiem vyjadriť, som prinútená pozorne ho sledovať. Odrazu sa ma dotýka politika – od komunálnej cez celoštátnu až po zahraničnú – „ako si na tom všetci stojíme“. Mám pocit, že sa k nej mám vyjadrovať aj za iných, že mám do toho vstupovať. Ak človek vie hovoriť a má na to priestor, a navyše cíti, že má čo povedať, asi by to mal urobiť! (Čo sa nepáči trebárs môjmu manželovi, Marekovi, ktorý mi zavše povie, že si nie je istý, či som dosť diplomatická, a že idem často „cez čiaru“.)
Čo vás k tomu poháňa?
Rozhodne sa necítim ako nejaké „svedomie národa“, tým termínom sa voľakedy operovalo v súvislosti so spisovateľmi. Ale odrazu mám pocit, že ak mám priestor, jednoducho sa musím vyjadriť k tej úbohosti a biede, ktorú žijeme dnes na Slovensku. Treba hovoriť, písať, upozorňovať, biť na poplach, stále – aj za učiteľov, doktorov, sestričky, Rómov, dôchodcov, ale aj za ľudí, ktorí u nás tvoria tú vážnejšiu kultúru – trebárs literatúru, vážnu hudbu, ktorí chcú vydávať a prekladať dôležité knihy, ktorí môžu odovzdávať kvalitné vedomosti iným, ale ocitli sa na okraji záujmu spoločnosti a sú nedocenení.
Cítite sa ako ich „advokát“?
Necítim sa ako ničí advokát. Ale keď zavše vychádzam z modranského kostola, niektorí ľudia ma zastavia a povedia mi, že si opäť s chuťou prečítali v pondelok môj článok. Keď sa mi zazdá, že viacerí rozmýšľajú ako ja, mám pocit zadosťučinenia. Najmä ak zapochybujem, či „dobre idem“. Neviem, či to pomáha, ale už to, že sa veci pomenujú a ocitnú na papieri, je dobre. Keď sa deje krivda, treba namieriť prstom a povedať, že to nie je len tak, ak sa tu niekomu krivdí!
Keď ste volali na poplach za záchranu Budmerického kaštieľa pre spisovateľov, vyvolalo to rozpornú reakciu práve v spisovateľskom prostredí. Sú aj takí, ktorí by Budmerice ako tvorivý azyl najradšej úplne zrušili. Opäť sa ukázalo, ako je spisovateľská obec rozdelená. Prečo je to tak?
Spisovateľská obec je dnes podľa mňa rozdelená dosť smiešne. Možno niekedy v 80. – 90. rokoch, keď sa delilo Československo, to malo svoje opodstatnenie. Vtedy išlo o principiálne zmýšľanie ľudí – či sú za rozdelenie republiky, alebo nie. Ale dnes je to nepodstatné. O akom národovectve tu ešte chceme hovoriť? A nedá sa brať do úvahy ani nejaká odvolávka na minulosť, pretože každý zo starších spisovateľov, ktorí dnes ešte píšu, má vlastnú čiaru z obdobia pred rokom 1989, každý z nich niekde a nejako začínal. Každý má svoje korene a mnohí omočené prsty. Dnes je naozaj smiešne vyťahovať, kto bol v strane a kto nie. Samozrejme, že treba povedať, ak niekto nemohol publikovať a ak sa na ňom páchali krivdy, ale také to malicherné, účelové osočovanie je nanič. Všetci sme tu boli vlastne ponorení v strane! Žili sme tu a mlčali. A niečo z toho sa dostalo práve do diskusie o Budmericiach.
Debata sa týkala aj toho, že moderný spisovateľ, ak je talentovaný, nepotrebuje podporu štátu či nejakého fondu, ale musí sa presadiť sám…
Chápem, že sú spisovatelia, ktorí majú pocit, že Literárny fond, čo dlhé roky spravoval kaštieľ v Budmericiach, iba čerpá dve percentá od tvorcov, ale neponúka žiadne výhody. Ale ja si ešte pamätám Literárny fond ako inštitút, ktorý pomáhal starým spisovateľom a vedel pomôcť aj vtedy, keď niekto ochorel… Iste, mám romantický vzťah ku kaštieľu, lebo som tam chodievala ako dievča na prázdniny s otcom a s mamou. Ale pre mňa sa z neho stalo aj miesto, kde som chodila písať. A napísala som tam dve knižky – Domček jedným ťahom a Miesta v sieti. Vďaka nemu som si mohla dovoliť luxus, že som na pár týždňov odišla od rodiny, zavrela som sa a sústredene písala. Bolo tam vzácne ticho, ktoré je také dôležité pre prácu, bol tam park, kde sa dalo trochu prejsť, a zase sa vrátiť a písať. Takéto priestory sú veľmi dôležité nielen pre spisovateľov, ale aj pre výtvarníkov, hudobníkov. Hoci iba na premýšľanie, čítanie, rozhovor s kolegom.
Zaujímavé je, ako sa takáto samozrejmosť na Slovensku už dlhé roky veľmi ťažko obhajuje.
Inak, v podobnom zariadení, v Kulturhause, som bola v lete v rakúskom Kremse. Išlo o výmenný pobyt z Literárneho centra. Dostala som štipendium a mesiac som tam mohla žiť a pokojne písať. V porovnaní s Budmericami sú to ultramoderné, krásne priestory s výhľadom na Dunaj a na futbalový štadión. Tento domov pre umelcov spravili z bývalej fabriky na koberce. Oproti stojí najväčšia mužská väznica v strednej Európe (pôvodne to bol ženský kláštor). Väčšina nájomníkov boli výtvarníci, ale aj jeden hudobný skladateľ. Zišli sa tam umelci z celého sveta. Zdalo sa mi fantastické, že takéto niečo je. Ráno som trebárs vyšla z izby a na chodbe voňal terpentín. Išla som sa teda pozrieť do ateliéru a svojou zlou angličtinou som chvíľu konverzovala s človekom, ktorý tam maľoval obrazy a chystal výstavu…
Pre umelcov z Európy takéto niečo nie je vôbec nič nezvyčajné.
Už tam boli aj iní naši spisovatelia, nebola som prvá. Predo mnou tam bola napríklad Jana Beňová. A keď niekto tvrdí, že takéto „vymoženosti“ (čo je vlastne potrebný priestor na tvorbu, ktorý garantuje nejaký fond) inde na svete nemá obdobu, tak je to presne naopak. Práveže tvorba má podporu všade vo svete, a ešte akú!
Čím si vysvetľujete taký hlboký pokles postavenia umelcov, vedcov, pedagógov v našej spoločnosti po Novembri 1989?
Na vrchol rebríčka vystúpili ľudia, ktorí majú peniaze, veľa peňazí a vedia ich obracať. A kým sa títo ľudia nenasýtia, presnejšie, kým nebudú mať plné gágory, tak kultúru podporovať nebudú. Dnes sa podporuje iba „oddychová kultúra“. Ale to nie je tá podstatná, rozvíjajúca kultúra. Hudba, ktorá sa dnes podporuje, ale aj takzvaná literatúra – to sú iba oddychové žánre, väčšinou dosť poklesnuté.
Kedy sa to celé stalo?
Prvýkrát som si to všimla ako dcéra otca, ktorý písal. Po revolúcii, alebo začiatkom 90. rokov som ešte nemala vonku vlastnú knihu, ale cez otca som začala vnímať tú zmenu, ktorá sa odohrávala. Zrazu sa na niektoré veci celkom zabudlo. Pri debatách alebo pri písaní o literatúre, dosť silno rezonovali mená už nežijúcich spisovateľov – Jégého, Jesenského, Timravy. Ich mená sa vždy niekde ocitli – aj v časopisoch či novinách, podchvíľou ste na nich narazili. Trebárs pri nejakej odvolávke, slovom, neprestávalo sa s nimi rátať. A zrazu sa tieto veci úplne vytratili – ako mávnutím čarovného prútika. Občas sa ešte spomína na Ruda Slobodu, hoci si myslím, že polovica z tých, čo sa naňho odvolávajú, ho nemá prečítaného. No a na takých spisovateľov, ako je Jano Johanides alebo môj otec, sa vlastne úplne zabudlo. Sú v učebniciach, ale už nie sú v hre.
Je to ozajstná strata pamäti?
Môj svokor hovorí, že naše zabúdanie prebehne tak, ako keď sa a na obzore stráca loď. Dlho ju vidíš ako malú bodku a odrazu spadne za obzor, akoby tu nikdy ani nebola. Možno to tak naozaj je – že tie veci sa dlho, dlho vzďaľujú a zrazu ich niet. Ale ja som optimista, myslím si, že sa to všetko vráti. Aj básnici ako Ján Stacho, Mikuláš Kováč, Ján Ondruš – všetci sa vrátia, lebo bez nich to nejde. Ľudia, ktorí vnímajú kultúru, si nebudú môcť vystačiť iba s tým, čo je dnes. Budú potrebovať na niečo nadviazať, lebo tá cesta sa nikdy nezačína niekde od boku, treba nadviazať na tú starú cestu.
Ako vnímate svojich rovesníkov? Cítite sa súčasťou nejakej spisovateľskej generácie?
Mám veľmi rada, keď autor dobre píše, vtedy sa mi ani nezdá, že je dôležitá téma. Rozprávať vie hocikto, ale v literatúre musíte cítiť autorovu radosť z písania, čosi živočíšne a živelné. No zároveň aj kus vážnej roboty. Zdá sa mi, akoby sa to dnes nebralo do úvahy, akoby to zrazu nebolo vôbec dôležité. Pri mnohých knihách, ktoré sa mi dostali do rúk, ma zarazilo, že veď dobre, je to zaujímavé, ale ako je to zle napísané… Samozrejme, že vnímam aj čítam svojich rovesníkov. Mám rada aj Janu Beňovú, Ivana Koleniča aj Jána Litváka, keď je už toľko na pretrase. Ale Jana vnímam vlastne „odjakživa“. Dalo by sa povedať, že by sme mohli byť takzvanými spolupútnikmi, ak by som do toho nezarátala jeho „barbarskú históriu“, do ktorej sa príliš netisnem. Potom mám rada aj Ľuba Dobrovodu, páči sa mi jeho modranský aj československý „štych“ a živelná radosť z rozprávania. Iba sa čudujem, prečo ostatní ľudia, aj tí, čo sa vážne zaoberajú literatúrou, toto nereflektujú. Prečo tento hlas, ktorý sa tak nástojčivo ozval, až sa jednoducho nedá obísť, neberú vážne.
Už všetci vieme, že svet sa nezadržateľne mení pred našimi očami. Žijeme historické časy. Aký máte vy pocit z týchto civilizačných premien?
Ja sa vlastne snažím iba o to, aby sa podarilo mne a aj ostatným ľuďom, ktorých si vážim a ktorí tu ešte sú, píšu a tvoria, udržať istý druh „fajnovosti“, aký človek musí mať, keď chce robiť vážne. V tejto „divočine“, v ktorej teraz žijeme, sa to môže veľmi ľahko stratiť. Už len tým, že máte napríklad existenčné problémy. Ja si vlastne iba dávam pozor na to, aby som to nestratila, aby som nestratila ani istý druh sebavedomia, ktorý je dôležitý pri tom, keď človek píše, tvorí.
Máte na mysli sebaúctu?
Sebaúctu, ale aj sebavedomie, lebo doba, ktorá dnes je, útočí na to najintímnejšie, čo človek má. Na to najvnútornejšie, čo je pre tvorbu veľmi zlé. Človeka to potom zvádza strečkovať a prispôsobovať sa väčšinovému vkusu. Môže sa dať ľahko trebárs na zárobky. Mala by som si na to dať pozor ja, ale aj ostatní. Každý, kto tvorí, sa tým musí zaoberať a nejako si pre seba povedať: keď tvoríš, tak na to musíš myslieť. Vnímam to aj pri tejto novej knihe, ktorá vychádza akoby až „príliš pekná“ vďaka úžasným ilustráciám Martiny Matlovičovej…
Ale pekné knižky vždy vychádzali a vychádzať budú.
Skôr mi ide o môj malý svet, ktorý sa začína niekde v našej chodbe, kde si zavesím kabát. Tu si chcem udržať istý druh „fajnovosti“ a niečoho osobitého, čo nepustím a nedovolím, aby doba, ktorá ide okolo, to obmyla ako kamene vo vode, keď sa obmyjú a obrúsia hrany.
Napriek všetkému, čo ste povedali, mnohí ľudia naozaj vnímajú kultúru ako oddych. V čom je podľa vás úloha kultúry a umenia?
Pre mňa je to zmysel môjho života, najdôležitejšia vec na svete. Keď dnes pôjdu štrajkovať sestričky, doktori, učitelia, všetci ich podporia. Ak by šli štrajkovať spisovatelia, výtvarníci alebo skladatelia, nik by ich nebral vážne. Doba je taká, že svet si myslí, ako dobre sa bez nich zaobíde. No ak sa literatúra a čítanie vytratia z nášho života, ak to nebudeme podstrkovať deťom, tak je s nami amen. Istým spôsobom je toto koniec sveta. Svet bez umenia bude takým spôsobom chudobný (čo zistíme omnoho neskôr, nezistíme to hneď), že nám už nepomôže ani Európska únia, ani iná pomoc, aj keby prišla rovno z neba.
Veronika Šikulová
- Narodila sa v roku 1967 v Modre v rodine spisovateľa Vincenta Šikulu
- V roku 1989 ukončila štúdium žurnalistiky na FiF UK v Bratislave
- Prvé prózy publikovala v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady
- Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska
- Ďalej je autorkou kníh Z obloka (1999, Slovenský spisovateľ), Mesačná dúha (2002, Slovenský spisovateľ), To mlieko má horúčku (Slovart, 2006), Domček jedným ťahom (Slovart, 2009), Miesta v sieti (Slovart, 2011), Diera do svetra (Slovart, 2012)
- S knihami Domček jedným ťahom a Miesta v sieti sa dvakrát stala finalistkou literárnej ceny Anasoft litera (2010, 2012)
- Pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku
- Žije a tvorí v Modre
