Gaarder v úvode stavil na osvedčený úvodný motív – „stretnutie“ dieťaťa s osudovou knihou v antikvariáte. Na rozdiel od Bastiana (Michaela Endeho) a jeho Nekonečného príbehu či Emy (Petry Braunovej) a jej čarovnej knihy nie je pre Joachima kníhkupectvo-antikvariát novým neznámym svetom.
Foto: Artforum
Kniha preňho nepredstavuje únik z bezútešnej reality šikanovanej polosiroty či siroty, ktorá nikdy neopustila bránu sirotinca. Joachim, ako čitateľ môže posúdiť, prežíva harmonické detstvo v kompletnej, fungujúcej rodine a hoci kalendár-kniha, ktorú objavil, je tak trochu čarovná a jej príbeh istým spôsobom nekonečný, ba dalo sa by sa priam povedať večný, zážitok, ktorý mu poskytuje, je predovšetkým umocnením kúzla adventného obdobia ako takého.
Okienka podivuhodného adventného kalendára totiž okrem maľovaných obrázkov ukrývajú aj poskladané papierové lístočky, opisujúce putovanie malého nórskeho dievčatka a jeho čudesnej družiny časom a priestorom. Ich štvortýždňovú púť možno chápať ako pozoruhodnú prípravu na narodenie Krista.
Do Betlehema! Do Betlehema!
Všetko sa začne v istý predvianočný deň, keď z hračkárstva obchodného domu v Nórsku utečie plyšové jahniatko, lebo už „nevládalo počúvať všetko to drnčanie pokladníc a rozhovory o nákupoch“. Podobne ako Alica z krajiny zázrakov pri pohľade na bieleho králika Elisabet, ktorá je práve na nákupoch s mamou, nerozmýšľa a bez váhania sa rozbehne za jahniatkom. Nepadá však nadol do akejsi krajiny zázrakov, lež do minulosti. Elisabet sa ako šibnutím čarovného prútika premiestňuje zo zimy do jari, z Nórska do Švédska a pokračuje ďalej a ďalej, nasledujúc svoju malú ovečku.
Joachim sa prostredníctvom malej Elisabet vydáva na cestu späť naprieč dejinami, z nórskeho mestečka Halden v dvadsiatom storočí do Betlehema vo Svätej zemi v čase narodenia Krista. Elisabet, sprevádzaná anjelom Efirielom, retrospektívne sleduje cestu Nórska k samostatnosti, no najmä cestu kresťanstva k jeho počiatkom. Počas jednotlivých kratučkých zastavení (jeden deň ich cesty spočiatku zodpovedá jednému storočiu) Efiriel oboznamuje Elisabet s krajinami, v ktorých sa práve nachádzajú, ich dobovým i súčasným pomenovaním, ukazuje jej pozoruhodné svätostánky, ako sú impozantný lundský či kolínsky dóm, už nejestvujúca bazilika v Carihrade, ale aj jednoduchý švédsky kostolík. Nemenej zaujímavé sú pre Elisabet stretnutia s „náhodnými“ pocestnými, ktorí ich nasledujú.
Okrem anjela Efiriela sa k nej postupne pridávajú ďalší a ďalší spoločníci, túžiaci pozdraviť novonarodené jezuliatko. Okrem pastierov, troch mudrcov z východu, správcu rímskej provincie Kvirínia, cisára Augusta a biskupa Mikuláša, teda reálnych historických postáv, sa súčasťou spoločenstva stávajú aj ďalší anjeli. Postava anjelika Umuriela svojím ustavičným ľakaním náhodných pozorovateľov nezvyčajnej družiny zľahčuje vážnosť situácie, ktorou putovanie za Spasiteľom nepochybne je. Tú dostatočne pripomínajú učené slová troch mudrcov, najmä Gašpara, ktorý sa k skupine pripája ako prvý, či málovravného pastiera Jozua, ktorý svojou stále sa opakujúcou výzvou: „Do Betlehema, do Betlehema!“, sprevádzanou buchnutím pastierskej palice, poháňa spoločnosť vpred.
Elisabet a prostredníctvom nej aj Joachim sa vďaka nim dozvedajú jednotlivosti z dejín kresťanstva a európskych miest. Najmä z úst anjela Efiriela však vychádzajú aj kritické slová, tak smerom k ľuďom, ktorí si nevzali k srdcu Ježišovo želanie o mieri na zemi, ako aj k cirkvi, pretože ako hovorí: „V mene Ježišovom sa napáchalo veľmi veľa vecí, ktoré sa v nebi nepáčia.“
Rodinné mystérium
Keďže obsah okienok zvláštneho kalendára nezostane dlho iba Joachimovým tajomstvom, chlapcovým zvedavými spolupútnikmi sa čoskoro stávajú aj jeho rodičia. S pomocou atlasov súdobého i minulého sveta tak sprevádzajú Elisabet na jej ceste i prstom po mape. Z tajomstva, či ak chceme, z mystéria, ktoré v podobných dielach býva vyhradené dieťaťu, apriori ukryté pred zrakom dospelých, sa tak stáva rodinné tajomstvo. Vianoce v tomto prípade svojmu prívlastku rodinný sviatok, ktorý sa zväčša obmedzí iba na niekoľko dní, nezostávajú nič dlžné počas celého adventu.
Vari máločo tak stmelí členov rodiny ako každodenný rituál spoločného čítania, o to viac, ak ide o neobyčajnú knihu. V Joachimovej rodine sa navyše všetci spoločne pustia do odkrývania tajomstva, ktorým je opradená postava malej Elisabet. Postupne nachádzajú odpovede na otázky, ktoré sa pred nimi vynárajú s otvorením každého ďalšieho okienka adventného kalendára. Zisťujú, že nitky toho, čo spočiatku vyzeralo ako vymyslený príbeh, klbko spradené z faktov z histórie a Písma, zasahujú aj do ich sveta a prítomnosti. Celá záležitosť sa tak stáva ešte zaujímavejšou a potreba vyriešiť mystérium spojené s kalendárom ešte naliehavejšou.
Vianočné mystérium Josteina Gaardera, v tradične kvalitnom preklade škandinavistu Milana Žitného, určite stojí za pozornosť. Oceniť treba aj ilustrácie Vladimíra Krála, ktoré z neho robia vizuálny skvost. Keďže sa tento výborný ilustrátor nevenuje knižnej ilustrácii príliš často, je príznačné, že dielo s jeho autorským rukopisom vychádza práve v tomto sviatočnom období. Bolo by výborné, keby sa v knihe, nadväzujúc na dobrý zvyk Joachimovej rodiny, nachádzala aj mapka, ktorá by (najmä detskému) čitateľovi uľahčila predstavu Elisabetinho putovania. Kniha by tak získala ďalší rozmer. Vzhľadom na náhlivosť, s akou sa spoločenstvo pútnikov pohybuje, jednotlivé miesta a krajiny sa míňajú akosi prirýchlo na to, aby si ich čitateľ dlhšie uchoval v pamäti. Škoda len, že knižka nevyšla o čosi skôr, aby tak mohla plniť svoju primárnu funkciu, a teda stať sa hodnotným adventným kalendárom už tento rok.
Jostein Gaarder: Vianočné mystérium, preklad: Milan Žitný, ilustrácie: Vlado Král, Artforum 2012.
