Foto: Ikar
Veľmi rád by som začal tieto riadky slovami: „Teraz, keď sa môj život chýli ku koncu, nechávam tým, čo prídu po mne, všetko, čo som sa naučil, kým som chodil po tejto Zemi. Nech to dobre využijú.“
Bohužiaľ, nie je to tak. Mám len dvadsaťjeden rokov, rodičov, čo mi dali lásku i vzdelanie, a ženu, ktorú ľúbim a ona mi lásku opätuje – život nás však zajtra rozdelí, každý z nás sa vydá hľadať svoju cestu, svoj osud či spôsob čeliť smrti.
Pre našu rodinu je 14. júl 1099. Pre rodinu Jakoba, môjho kamaráta z detstva, s ktorým som sa hrával v uliciach Jeruzalema, je rok 4859 – veľmi rád mi hovorí, že židovské náboženstvo je staršie ako moje. Pre ctihodného Ibn al-Asíra, ktorý sa celý život pokúšal zaznamenávať príbeh, čo sa teraz blíži ku koncu, sa končí rok 492. Nezhodneme sa v dátumoch ani v tom, ako uctievať Boha, ale inak spolunažívame výborne.
Pred týždňom sa stretli naši velitelia: francúzske vojsko je neporovnateľne väčšie a lepšie ozbrojené ako naše. Dostali sme na výber: buď opustíme mesto, alebo budeme bojovať až do smrti, pretože nás rozhodne porazia. Väčšina sa rozhodla ostať.
Moslimovia sa v tejto chvíli zhromaždili v mešite al-Aksá, židia sa rozhodli zvolať vojakov do Mihráb Davúd a kresťania, roztrúsení po viacerých štvrtiach, dostali za úlohu brániť južnú časť mesta.
Za hradbami už vidieť útočné veže zhotovené z dreva lodí, ktoré rozobrali práve na tento účel. Podľa pohybu nepriateľských vojsk sa nazdávame, že zaútočia zajtra ráno – rozpútajú krviprelievanie v mene pápeža, „oslobodenia“ mesta a „Božích želaní“.
Na nádvorí, kde pred tisíc rokmi rímsky prefekt Pilát Pontský vydal Ježiša davu, aby ho ukrižovali, sa dnes popoludní stretla skupina mužov a žien s Grékom, ktorého tu každý pozná pod menom Kopta.
Kopta je čudák. Ešte ako mladý chlapec sa rozhodol opustiť rodné Atény a vydal sa za peniazmi a dobrodružstvom. Polomŕtvy od hladu zabúchal na brány nášho mesta, kde ho vľúdne prijali. Postupne upustil od myšlienky pokračovať v ceste a usadil sa tu.
Zamestnal sa u obuvníka a rovnako ako ibn al-Asir začal zaznamenávať pre budúcnosť všetko, čo videl a počul. Nezaradil sa k žiadnemu náboženstvu a nik sa ho ani nepokúsil presvedčiť. Preňho nie je rok 1099 ani 4859, a už vôbec nie záver roka 492. Kopta verí len v súčasnú chvíľu a v čosi, čo volá Moira – v neznámeho boha, Božskú energiu nastoľujúcu jediný zákon, ktorý neslobodno nikdy prekročiť, lebo zmizne svet.
Okrem Koptu tu boli patriarchovia troch náboženstiev, ktoré sa uctievali v Jeruzaleme. Počas rozhovoru sa neobjavil žiadny z guvernérov, tí mali plnú hlavu starostí s poslednými prípravami na odboj, hoci sme presvedčení, že je celkom zbytočný.
„Pred mnohými storočiami na tomto námestí odsúdili jedného muža,“ začal Grék. „Keď kráčal v ústrety smrti, na ulici vedúcej doprava prešiel okolo skupiny žien. Zbadal, že plačú, a povedal: ‚Neplačte nado mnou, plačte nad Jeruzalemom.‛ Predpovedal súčasné udalosti. Odzajtra sa harmónia zmení na nesúlad. Radosť nahradí smútok. Mier vystrieda vojna a potrvá do takej vzdialenej budúcnosti, že jej koniec si nevieme ani predstaviť.“
Všetci mlčali, lebo nik z nás presne nevedel, čo tam robíme. Budeme si musieť vypočuť ďalšiu kázeň o útočníkoch, ktorí si hovoria „križiaci“?
Kopta chvíľu vychutnával zmätok, čo zavládol medzi nami. Po dlhej odmlke vysvetlil: „Môžu zničiť mesto, ale nepodarí sa im skoncovať s tým, čo nás naučilo. Preto toto poznanie nesmie zaniknúť ako naše hradby, domy a ulice. Ale čo je poznanie?“ Keďže sa nik neozval, pokračoval: „Nie je to absolútna pravda o živote a smrti, ale to, čo nám pomáha žiť a čeliť každodenným výzvam. Nie sú to vedomosti z kníh, ktoré len podnecujú jalové debaty, čo bolo či bude, ale múdrosť sídliaca v srdci mužov a žien dobrej vôle.“
Kopta pokračoval: „Som vzdelaný človek, a hoci som celé roky reštauroval starožitnosti, triedil predmety, zaznamenával dátumy a diskutoval o politike, neviem presne, čo povedať. V tejto chvíli však prosím Božskú energiu, aby mi očistila srdce. Vy sa budete pýtať a ja odpovedať. V starom Grécku sa tak učili učitelia, keď sa ich žiaci opýtali na čosi, o čom nikdy neuvažovali, no museli odpovedať.“
„A čo urobíme s odpoveďami?“ opýtal sa ktosi.
„Niektorí si moje slová zapíšu. Iní si ich zapamätajú. Je však dôležité, aby ste sa dnes večer vydali do všetkých kútov sveta a šírili, čo ste si vypočuli. Tak zachránime dušu Jeruzalema. A raz ho budeme môcť znovu postaviť nielen ako mesto, ale aj ako miesto, kam bude opäť prúdiť múdrosť a kde znovu zavládne mier.“
„Všetci vieme, čo nás zajtra čaká,“ ozval sa druhý muž. „Nebolo by rozumnejšie porozprávať sa ako vyjednať mier alebo sa pripraviť na boj?“
Kopta pozrel na duchovných vedľa seba a potom sa obrátil k davu: „Nik nevie, čo má pre nás pripravený zajtrajšok, každý deň prinesie niečo dobré alebo zlé. Preto, keď sa budete pýtať na to, čo vás zaujíma, zabudnite na vojská vonku a strach vo vnútri. Naším odkazom pre tých, ktorí zdedia zem, nebudú slová o tom, čo sa stalo dnes, o to sa postarajú dejiny. Budeme teda hovoriť o svojom každodennom živote, o ťažkostiach, ktorým sme museli čeliť. Len to je zaujímavé pre budúcnosť, myslím si totiž, že v najbližších tisíc rokoch sa toho veľa nezmení.“
Tak ho môj sused Jakob požiadal: „Povedz nám o porážke.“
Paulo Coelho - Rukopis z Akkry
Nový román svetového autora.
PAULO COELHO. Autor, knihy ktorého oslovujú ľudí po celom svete. Vyšli v 168 krajinách, boli preložené do 74 jazykov a predalo sa z nich vyše 145 miliónov výtlačkov.
V slovenskom preklade teraz vychádza nová kniha Paula Coelha Rukopis z Akkry.
Jeden z najvplyvnejších spisovateľov súčasnosti nás v nej pozýva zamyslieť sa nad našimi zásadami a ľudskosťou.
Kniha Rukopis z Akkry vychádza 19. februára 2013 vo vydavateľstve Ikar.
