Obe jej predošlé zbierky vniesli do slovenského kontextu presvedčivé (an)estetické verše, dotované tak osobnou empíriou, ako aj presahmi rôzneho druhu. Jej básne sa vyznačujú vzácnou vyváženosťou emocionálneho a racionálneho pólu a sú výrazne podnetné pre rodovo zameranú analýzu – tak poetologicky, ako aj významovo.
Platí to aj pre jej najnovšiu zbierku Ohrozený druh, ktorá je rozdelená do štyroch navzájom tematicky aj náladovo pomerne prepojených oddielov. Rovnako takmer všetky básne sú členené na číslované časti. Už to naznačuje premyslenú kompozíciu knihy, ktorá sa uplatnila v precíznej koláži naratívnych, hĺbavých aj značne angažovaných veršov.
Osobné spomienky a emocionálne silné body, ktoré reflektujú napríklad partnerskú tematiku, materstvo či existenciálne otázky, sa organicky prelínajú s (iba zdanlivo) aktuálnymi impresiami a sociálno-kritickými výpoveďami. Tie neschematicky pomenúvajú (nielen slovenskú) každodennosť, ako aj niektoré z nadindividuálnych, zato každého zasahujúcich neuralgických bodov "západnou logikou“ (podvy)živenej reality.
Videné javy hrdinka často zachytáva "okom kamery“. To je síce odosobnené a korešponduje s priebežne zapájanou odbornou terminológiou, no jeho nasmerovanie je subjektívne cielené na jej preferenčné výrezy.
Takisto spôsob sprostredkovania je individuálne pootočený. Namiesto dokumentárneho záznamu čítame civilne melancholickú, osobnostne zaangažovanú, chvíľami apelatívnu, nikdy však heslovitú výpoveď. Tá – raz priamejšie, inokedy skrytejšie – ústi okrem iného do odkazovo ekofeministických ("Chlapčiatko stratilo záujem, / loptou už dribluje na inom ihrisku“), obrazovo aj pocitovo nevyzývavo pôsobivých veršov: "stačí, aby vlak preťal rieku, / a koľajnice skorodujú“.
Autorka nemodeluje obraz lepšej budúcnosti, ktorú by stotožňovala so ženami a ich automaticky šetrnejším vzťahom k prírode. Jej prelínanie s ňou je chvíľami tematizované, nie však v zjednodušujúcom zmysle. Nemoralizuje, skôr upozorňuje na výrazné slabiny (aj) súčasnej civilizačnej paradigmy. Ak občas skrytejšie dochádza k jej stotožneniu s "mužom“, ide skôr o poukaz na androcentricky orientovaný hodnotový a kultúrny rámec.
Názov zbierky sa však netýka len ohrozenia v dôsledku nešetrného vzťahu k prírode. Hrdinka sa pýta – nielen čitateľa, ale aj seba, zamýšľa sa nad všeobecnými otázkami a zároveň sa stále ponára do prúdu vlastného ubiehajúceho života. Uvedomuje si nielen vyčerpateľnú hodnotu Zeme a jej možnej pominuteľnosti pre budúce generácie. Tie sú spodobené aj prostredníctvom "apokalyptických vízií“, ktorých vlákna sú napájané už dnes. Rovnako si je vedomá vlastnej konečnosti, presvedčivo a nepateticky zaznamenáva takmer depresívne duševné stavy. Zakúša preto i potenciálne alternatívy svojho života vrátane tej partnerskej: "pomaly skúšam zdvihnúť nohu – / a ona poslúchne“.
Mária Ferenčuhová: Ohrozený druh, Ars Poetica & Ateliér Pluto, Bratislava 2012.
