V úvode sa sám priznáva, že má rád práve tento žáner, teda spomienky, memoáre, pamäti, najmä ak je v nich veľa „človečiny“, to znamená veľa subjektívneho prežívania a málo „nezaujatosti" a „vševedúcnosti". K tomu dodáva, že nielen táto spomienková kniha, ale všetko, čo napísal, je autobiografické, čiže o ňom samom: „…píšem len to, čo viem a čo si myslím o sebe, o svojich zážitkoch, poznatkoch a skúsenostiach, o svojom chápaní života a sveta, a teda aj o svojich blízkych, priateľoch a láskach…“ V konečnom dôsledku je však ono subjektívne „nedeliteľnou súčasťou objektívnej reality“.
Vecne a triezvo
Subjektívneho uhla pohľadu sa Albert Marenčin dôsledne drží v celej knihe, dôkazom čoho sú aj tituly jednotlivých kapitol: Moje sizyfovské roky, Moje zlaté šesťdesiate, ale aj Moji priatelia, Moji rodáci, Moje koláže atď. Nejde o egocentrizmus, ale o presvedčenie, že písať o svete, o tom, čo je mimo nás, sa nedá ináč ako cez seba, že je teda poctivé a slušné priznať sa, že ide o môj pohľad, o moje hodnotenie. Je to osobné svedectvo, iné však nejestvuje. V každom prípade by to malo byť poctivé svedectvo, na ktorom sa dá stavať. O Marenčinovom svedectve možno povedať, že autor nekamufluje, že sa zámerne neštylizuje, nie je hrdinom svojho rozprávania, je v každom okamihu vecný a triezvy a keďže je stále sám sebou, treba mu veriť.
Foto: LIC a Marenčin PT
Výlučne osobnostný prístup možno u Marenčina ešte rozšíriť: všetko, čo napísal, písal najmä pre seba, pre potešenie z tvorby, pre vlastný rast, nie je pre verejnosť, pre publikovanie. To takmer vždy meškalo, čiastočne z objektívnych dôvodov, ale veľmi často zo subjektívnych príčin a na škodu veci. Všestranná a bohatá autorova tvorba ostala zakliata kdesi na okraji, neposunula Marenčina ďalej a vyššie, hoci predpoklady na to mala. Zrejme uňho viac platilo kritérium osobnej spokojnosti a zadosťučinenia.
Doživotne verný
Prvá časť spomienok sa týka detstva, škôl, prvých kontaktov s umením (film, poézia Novomeského a potom surrealistov), pobytu v Paríži, práce vo filme a pre film, normalizačného postihu. Touto životnou etapou prejdeme s autorom zrýchleným tempom, určite aj preto, lebo nepíše o tom prvý raz. Druhá časť je venovaná portrétom jeho priateľov, rodákov, kolegov surrealistov a jednotlivým aktivitám, kolážam, surrealistickému písaniu, patafyzike, všetko doplnené článkami o kultúre a tvorbe. Spomienky završujú štyri zásadné rozhovory a vnímavý doslov Marenčinovho monografistu a dávneho priateľa Juraja Mojžiša.
Marenčinove spomienky sa začínajú vetou: „Bol som samotárske dieťa.“ Inde hovorí o sebe ako o introvertovi. Napriek tomu dokázal si získať veľa priateľov. Je typom premýšľavého človeka, pátrajúceho po zmysle, dôkladného v uvažovaní, s prevahou racionality nad emocionalitou. Vždy ho však pokúšalo, čo je za racionalitou, teda ono iracionálne, rozumom nezvládnuté. Prijal ho za svoje, keď sa začal zaujímať o surrealizmus, ktorému zostal – na rozdiel od slovenských nadrealistov – doživotne verný. Pochopil ho nie ako tvárnu metódu, ale ako životný prejav a existenciálny postoj. Takto pochopený surrealizmus ho akosi samočinne doviedol k socializmu a tomu sa tiež nespreneveril. Aj jedno, aj druhé malo podľa neho ten istý cieľ: oslobodiť človeka.
Ľavičiarstvo surrealistov „znamená revoltu proti všetkým formám sociálneho a duchovného útlaku“. Najviac ho ovplyvnil pobyt v Paríži. Tu píše o ňom ako o medzníku: „Cez Francúzsko a francúzsku kultúru som objavil samého seba.“ Prešiel tam ideovým a kultúrnym rastom, neporovnateľným s domácim prostredím. Zažil tam aj čosi ako mladícku lásku a tá – ako emocionálne vzrušenie – zanechala v ňom trvalú stopu.
Medzi priateľmi
Prvé Marenčinovo tvorivé obdobie vo filme bolo plné prekážok, prieťahov, zákazov a cenzúrnych postihov. Pracoval tam ako dramaturg a scenárista, no väčšina jeho scenárov sa nerealizovala. Prelom nastal v 60. rokoch, keď sa pomery v kultúre uvoľnili a do filmu prišla nová generácia (Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Dušan Hanák) a dalo sa už spolupracovať aj so zahraničím.
Z Marenčinovej iniciatívy nakrútil na Slovensku dva filmy francúzsky režisér a významný predstaviteľ nového románu Alain Robbe-Grillet. Rodila sa nová slovenská filmová vlna a Marenčin bol ako aktívny činiteľ pritom. Nie div, že chváli 60. roky. Preňho aj pre väčšinu jeho generácie „boli 60.¤roky, najmä v kultúrnej oblasti, obdobím nebývalej tvorivej slobody a rozkvetu“. Vzhľadom na minulosť (a bezprostrednú budúcnosť) boli tieto roky naozaj kvalitatívnym skokom a priniesli úrodu, z ktorej sa dá čerpať aj dnes.
Do kapitoly Moji priatelia Marenčin začlenil 14 portrétov, spomenul si aj na niektorých rodákov a spomienkovú časť zavŕšil desiatkou surrealistov, literátov i výtvarníkov, väčšinou Čechov, no zmestili sa sem aj dvaja Slováci – maliar Karol Baron a literát Ivan Mojík. Ak sem autor nezaradil ani jedného nadrealistu, hoci mal medzi nimi aj kamarátov (Štefan Žáry), možno to chápať ako zámerný dištanc. Medzi „priateľmi“ sú mená literárne a umelecky známe (Juraj Mojžiš, Dominik Tatarka, Juraj Špitzer, Ján Rozner, Leopold Lahola a, pochopiteľne, Alain Robbe-Grillet a i.). No vyskytujú sa tu aj mená menej čakané: Bohuš Kováč, Alma Münzová, Selma Steinerová a ďalší. O každom z nich sa Marenčin zmieni na pár stranách, ktoré sú nielen o priateľskom vzťahu, ale aj o tvorbe či životných aktivitách.
Najviac miesta venoval dlhoročným kamarátom Tatarkovi a Špitzerovi. Tu sa pokúsil o celkové charakteristiky, berúc do úvahy najmä ich roly v kultúre. Obaja majú svoje „50. roky“ a v nasledujúcich desaťročiach prudký, často protichodný vývin. Marenčin nič z ich biografie nevynecháva, všetko vidí a hodnotí ako jeden celok. Tatarku pokladá za človeka viery, chlapáckeho Špitzera za doráňaného človeka. Obaja vehementne kritizovali a takisto boli kritizovaní, obaja oslavovali to, čo potom radikálne zatracovali.
Aj Marenčin sa chcel podieľať „na pretváraní sveta", ale najmä „šiel svojou cestou". Táto kniha dokazuje, že bola produktívna.
Albert Marenčin: Čo nevošlo do dejín, LIC a Marenčin PT, Bratislava 2012
