Foto: Vyšehrad
Už v novom úvode knihy prichádza autor k záveru, že demokratizácia pomerov v mnohonárodnom štáte síce zlepšuje postavenie jeho menších, slabších národov, ale v žiadnom prípade tento štát neupevňuje, naopak, demokratizácia posilňuje odstredivé sily jednotlivých národov. S vysokou mierou pravdepodobnosti sa rámec akejkoľvek autonómie či federácie stáva pre tieto národy skôr či neskôr príliš tesný a dôsledkom toho je nakoniec rozpad federácie na samostatné štáty. Dodajme, že z druhej strany, teda zo strany tých väčších, silnejších, dominujúcich, sa azda vždy prejavuje úsilie prekaziť alebo aspoň pribrzdiť tieto tendencie k samostatnosti a závisí od historickej tradície, mentality a politickej kultúry tých väčších a silnejších, či sa takýto konflikt rieši politicky a pokojne, alebo nastúpi brachiálna moc.
Autor ako znalec problematiky, navyše s blízkym osobným vzťahom k Slovensku, sa usiluje predstaviť a charakterizovať udalosti a aktérov podľa tacitovskej zásady sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti). Na začiatku publikácie nemohol obísť obdobie normalizácie a „normalizovanej“ federácie do novembra 1989. V prvej kapitole knihy výstižne charakterizuje pomery vo federácii ovládanej komunistickou stranou, a teda z princípu nedemokratickej, v ktorej stranícke centrum – zhodou okolností v českej Prahe – rozhoduje o všetkom v krajine a podľa vlastných mocenských potrieb si dáva prispôsobovať aj štátny rámec členmi tzv. zastupiteľských zborov. Prejavovalo sa to aj v silnejúcej centralizácii kompetencií na úrovni strany i vlády najprv po roku 1948 a potom po roku 1970.
O nás bez nás
Za diskusiu by stálo autorovo rozlišovanie štátoprávneho usporiadania ČSR a ČSSR pred federáciou a po jej vyhlásení. Jan Rychlík rozlišuje medzi sovietskym a juhoslovanským typom federácie, pričom Československo do roku 1969 má podľa neho bližšie k sovietskemu typu a po tomto roku, už ako federácia, k juhoslovanskému. Do roku 1969 malo však Československo osobitný, asymetrický model, ktorý sa najmä po prijatí tzv. socialistickej ústavy v roku 1960, znamenajúcej ďalšiu redukciu právomocí slovenských národných orgánov, vydával dokonca za československý prínos do svetového štátneho práva, hoci fakticky išlo o veľmi slabo maskovaný unitárny štát.
Až po vzniku federácie v roku 1969 sa naše štátoprávne usporiadanie z politického hľadiska podobalo sovietskemu modelu, keďže KSČ sa podobne ako KSSZ, a na rozdiel od Zväzu komunistov Juhoslávie, nefederalizovala a KSS zostala i naďalej územnou organizáciou KSČ a jej pražského centra. Znamenalo to, že v obidvoch štátoprávnych variantoch sa o podstatných vecných aj personálnych slovenských otázkach rozhodovalo mimo Slovenska.
Už prvé týždne naznačili mnohé
Ťažisko knihy spočíva v analýze vzťahov, a najmä rokovaní medzi slovenskými a českými politickými reprezentáciami v opäť slobodných, demokratických pomeroch. Autor na základe bohatej literatúry a archívnych prameňov so starostlivou presnosťou približuje čitateľovi neraz až detailné pohľady na udalosti troch zväčša dramatických rokov. A neobchádza ani širšie súvislosti, ktoré sa len nepriamo týkali rokovaní českých a slovenských politických reprezentácií, no boli súčasťou ponovembrového rámca česko-slovenských vzťahov (napríklad formovanie straníckych systémov v obidvoch častiach štátu).
Všetky dôležité rokovania o novom usporiadaní federácie a po ich neúspechu o jej rozdelení na dva štáty sa uskutočnili medzi júnovými voľbami roku 1990 a prijatím ústavného zákona o zániku federácie v novembri 1992. Na rozdiel od autora sa nazdávam, že už prvé týždne v znamení pádu komunistického režimu naznačili možné nedorozumenia a nasledujúce mesiace od zvolenia Václava Havla za prezidenta po prvé slobodné voľby akoby predohrali základné sporné miesta a postoj, či reakcie na ne na slovenskej a českej strane.
Príznačné pre politicky horúce novembrové dni bolo, ako ťažko sa darilo bratislavským novembrovým lídrom primať Václava Havla, aby navštívil slovenské hlavné mesto, lebo v Prahe sa diali tie dôležité veci. Veru, čo dôležité sa už mohlo udiať v provincii… A spôsob, ako sa „zatočilo“ s Alexandrom Dubčekom v súvislosti s kandidatúrou na post prezidenta, zanechal pachuť v značnej časti slovenskej verejnosti. O prvej ceste Havla ako prezidenta do Nemecka pred návštevou Slovenska ani nehovoriac.
Reťaz nedorozumení a neúspechov
Spor o osudnú pomlčku (čiže spojovník) naraz odkryl podstatné česko-slovenské rozpory (a z nich sa rodiace animozity), ktoré desaťročia povinne odpočívali pod povrchom politického života. Ich podstatou bol odlišný pohľad dvoch národných reprezentácií na charakter spoločného štátu, a teda aj na odlišné názory na kroky, ktoré by sa mali (no práve pre ich zásadnú odlišnosť sa nemohli) v najbližšej budúcnosti spoločne urobiť na dosiahnutie želaného cieľa.
Posledným spoločným úspechom na tejto ceste bol ústavný zákon o rozdelení kompetencií medzi republiky a federáciu v decembri 1990, ktorý však Česi (na rozdiel od Slovákov) považovali za maximum kompromisu. Ostatné rokovania o štátoprávnych otázkach sa zmenili – v znamení českého chápania „funkčnej“, čiže v podstatných veciach centralizovanej, federácie a slovenského úsilia o jej rozvoľnenie smerom k silným republikám – na reťaz nedorozumení a neúspechov. Platí to o opakovaných rokovaniach o federálnej a republikových ústavách, o charaktere zmluvy medzi ČR a SR a o jej štátoprávnej váhe pre federálne orgány, opäť o rozdelení kompetencií a ďalších sporných otázkach.
Na Slovensku taká kniha stále chýba
V knihe sa však len okrajovo hovorí o dôsledkoch ekonomickej transformácie na hospodársky vývin ponovembrových rokov v znamení rastúceho relatívneho rozdielu medzi vtedajším národným dôchodkom na obyvateľa ČR a SR (ten sa na Slovensku vrátil na začiatok 70. rokov) a niekoľkonásobne vyššou mierou nezamestnanosti na Slovensku než v Česku pri veľmi častom zdôrazňovaní českého „peňazovodu“ pre Slovensko. Aj reálne odlišný hospodársky vývin v obidvoch republikách podnecoval skôr k rozdeleniu než zachovaniu štátu. Na druhej strane prekvapuje autorovo narábanie s poriadne ošúchanými aj zneužívanými pojmami „nacionalisti“ a „separatisti“ predovšetkým v súvislosti so slovenskými politikmi a verejnosťou. Že by bolo české úsilie o zachovanie centralizovanej federácie prejavom príkladného občianskeho patriotizmu?
Akokoľvek, kniha Jana Rychlíka patrí do základnej literatúry o česko-slovenských vzťahoch a rozdelení spoločného štátu nielen pre svoje nepochybné kvality, ale aj preto, že na Slovensku jej primeraný pendant dodnes chýba.
