Keď si o minulosti rozprávajú ľudia, ktorí spomínajú alebo lovia v spomienkach a príbehoch predkov, zväčša hovoria o kuriozitách a zaujímavostiach, čo sa vymykali všednosti.A zavše vyťahujú naružovo nafarbené obláčiky príbehov o tom, čo sa dialo kedysi. Pavel Dvořák v ostatnej, Piatej knihe o Bratislave spojil historiografickú dôslednosť s ľudským rozprávačstvom a pripravil tak čitateľsky príťažlivý text, v ktorom má predsa len navrch ten ľudský rozmer dejín.
Zaujímavosti a kuriozity striedajú mestotvorné i štátotvorné udalosti. Pôvod miestnych pomenovaní, ktoré denne Bratislavčania používajú a často ani nevedia, kde sa vzali, dopĺňajú až neuveriteľné striedania sôch či názvov námestí, čo sa menili hádam s každou mocou, neraz ako špinavé ponožky dejín. Piata kniha o Bratislave je z tohto pohľadu naozaj príťažlivé čítanie.
Od Rakúsko-Uhorska po nedávno
Kedy sa končia dejiny, vedel iba Francis Fukuyama a aj ten sa mýlil. Súčasnosť sa nám mení pred očami na minulosť a minulosť v nás žije a určuje, čo sa deje teraz a čo bude v budúcnosti. Piaty diel rozprávaní o minulosti Bratislavy dostal podtitul Od Rakúsko-Uhorska do súčasnosti. Obdobie zahŕňajúce búrlivé premeny z tak trocha nemecko-rakúskeho mesta na okraji uhorskej monarchie, ktoré nebolo maďarské, ale multinacionálne, na centrum politickej moci novej modernej republiky Slovákov a jedného z dynamických mladých centier Európy. Bratislavy viech, vinárov, výletov a dobrodružstiev na Bratislavu priemyslu, finančníctva, drahých reštaurácií i panelových periférií.
Foto: Vydavateľstvo Rak
Kto však pozná predchádzajúce Dvořákove rozprávačské dejiny, vie, že podtitul knihy je trocha zavádzajúci, pretože nejde o súhrnnú a podrobnú rekapituláciu, ale o zlomky, čriepky, tu nesmierne dôležité, inde zasa skôr zdanlivo okrajové, ale patriace k charakteru mesta.
Autor sa necháva viesť skôr postavami, ako dejinnými udalosťami, a tak sa dozvieme o živote Štefánika, jeho vzťahu k Bratislave či osude jeho sochy, o Imrichovi Karvašovi, financmajstrovi slovenského štátu i Slovenského národného povstania či o Chatamovi Sóferovi, ktorý sa pre Dvořáka stane zámienkou na siahodlhé rozprávanie o minulosti židovstva v Európe.
Práve toto čarovanie s časom a osobnosťami dodáva Dvořákovým dejinám ľudský rozmer. Autor je skrátka z tých historikov, ktorí počúvajú príbeh dejín viac ako dátumy. Nie že by ste v knihe nenarazili na dôležité medzníky života metropoly, ale vyhrávajú osudy ľudí tohto mesta.
Nemusíme súhlasiť
Piata kniha o Bratislave je zároveň knihou o našom súčasnom vnímaní historických medzníkov. Je preto celkom prirodzené, že autor vyjadruje svoje pohľady na udalosti, ktoré môžu byť v živej pamäti mnohých a nemusia byť práve rovnako prijímané, lebo sú za nimi vášne, politické názory či národnostné emócie. A to sa nedávnych dejín týka často.
Z hľadiska interpretácie dejinných udalostí je pritom zaujímavé, že autor niekedy skĺzne do klišé či až predsudkov, ktoré ovládajú naše myslenie, hoci sám spomína fakty vrhajúce práve na tieto predsudky iný pohľad.
Napríklad sa nevyhol kritike zrúcania podhradia „komunistickou mocou“ a faktu, ako veľmi to poškodilo dejiny mesta, hoci len pár strán predtým hovorí o medzinárodnom projekte, ktorý sa pripravoval medzi dvoma svetovými vojnami a rátal nielen s odstránením nehygienického a špinavého Podhradia, ale dokonca s odstránením Bratislavského hradu. Čiže plány na odstránenie Podhradia neboli výmyslom komunizmu, ale dlhodobej práce so snahou revitalizovať Staré Mesto.
Rovnako predsudkovo hovorí o novej Petržalke, hoci dnes je táto „paneláková džungľa“ relatívne najkrajším zo sídlisk hlavného mesta, so zabývaným a zeleným prostredím s dobrou infraštruktúrou, ktoré ďaleko predstihuje nahusto zastavané štvrte typu Dolné hony, Karlova Ves a Dlhé diely, čo sú fakty, ktoré oceňuje dnes mladšia architektonická generácia. Tá, ktorá vníma Most SNP, v knihe ešte označovaný ako Nový most, ako jeden z architektonických skvostov mesta.
Ale to sú len výčitky či skôr iné názory k témam, o ktorých sa stále živo diskutuje, a je len prirodzené, že k nim čitatelia – rovnako ako autor – môžu zaujať svoj postoj.
Dunajské vábenia
Bratislava je mestom Dunaja, je len prirodzené, že sa rieka v knihe občas „vyleje“ a občas dodá svojím nábrežím honosnosť dianiu. Niekedy Dunaj rozdeľuje, je hranicou, ktorú však prirodzene treba prekračovať.
Jedným z tvorcov moderného Dunaja bol aj istý pán menom Graziosa Enea Lanfranconi. Príbeh o tom, ako ovládol slobodu Dunaja v Bratislave, je aj príbehom o tom, ako dokážeme zvládnuť aj tie najťažšie prekážky. Aj keď pritom musíme čosi obetovať, ako sa to stalo talianskemu staviteľovi, ktorý nakoniec pri drobnej nepozornosti tých, čo pomenúvajú, „stratil“ zo svojho mena jedno n a tak máme na pamiatku tohto výnimočného človeka internáty a most Lafranconi.
Dunaj zohrával a zohráva nesmierne dôležitú úlohu ako darca dopravy, vody, rýb, ako hranica i spojnica. Jeho premenlivosť symbolizuje premenlivosť mesta, ktoré z provinčnej usadlosti vyrástlo v priebehu možno 150 rokov na výnimočnú a prosperujúcu európsku metropolu, ktorá sa dnes svojím nábrežím a modernosťou rada a oprávnene pýši. Na druhej strane, zmeny, o ktorých hovorí Dvořák, prichádzajú tak rýchlo, že nič, čo dnes jestvuje, nemôže byť stabilné. Bratislava (Pozsonyi, Pressburg, Prešporok…) je dnes taká, aká je, práve pre svoju schopnosť pozviechať sa aj napriek dejinnej neprajnosti.
Piata kniha o Bratislave je príjemné čítanie, ktoré nie je dejinami Bratislavy, ale čriepkami z mozaiky ľudských osudov, ktoré toto mesto tvorili a tvoria. A poznámka na záver k dizajnu knihy: ako sme si už pri Vydavateľstve Rak zvykli, nádherná práca s textom, obrázkami, zalomením a citom pre detail robí z čítania zážitok. Aj keď sa niekedy s autorom a jeho pohľadmi na vec môžete prieť. Ale o tom je diskusia o našich dejinách.
