Ešte pred vyhlásením víťaza v októbri predala z historickej prózy Priveďte telá (Bring up the Bodies) viac ako všetky ostatné nominované romány dokopy. V ocenení vysokej kvality jej diel panuje vzácna zhoda medzi kritikmi a širokým čitateľským publikom.
Britská spisovateľka Hilary Mantelová bola vlani ocenená prestížnou Bookerovou cenou za historický román Priveďte telá (Bring up the Bodies). Stala sa tak prvou Angličankou a prvou ženou, ktorá túto cenu dostala dvakrát. V roku 2009 očaril porotu jej román Wolf Hall, odohrávajúci sa v tudorovskom Anglicku a opisujúci príbeh vzostupu Thomasa Cromwella, vlani to bolo jeho pokračovanie, v ktorom sa čitatelia dostávajú na dvor Henricha VIII. a môžu pozorovať, ako postupne ničí Annu Boleynovú, kráľovu druhú manželku.
Hilary Mantelovej sa vďaka týmto oceneniam dostala pozornosť, ktorú si veľmi dlho zasluhovala. Hoci bol Wolf Hall jej jedenástym románom, poznali ju len čitatelia historických románov. Londýnske literárne kruhy ovládané, bohužiaľ takmer výlučne, mužmi ako Martin Amis, Ian McEwan či Salman Rushdie sa na ňu pozerali zvrchu. Nezúčastňovala sa na večierkoch, nerozoberala literárne teórie, nehádala sa s kritikmi a hlavne namiesto rozhovorov o písaní uprednostňovala písanie samotné. Nikdy nemala pocit, že by písala žánrovú literatúru, ku ktorej historické romány patria, koniec koncov sa minulosti ani vo všetkých svojich románoch nevenuje.
Historický román to nikdy nemal v prostredí takzvanej vysokej literatúry, porôt literárnych súťaží a akadémií, udeľujúcich ceny, jednoduché. Mnohí si ho totiž neprávom zamieňajú s historickými romancami a majú pocit, že príbeh odohrávajúci sa povedzme v 18. storočí bude nevyhnutne preplnený siahodlhými opismi krinolín a lorňonov. Hilary Mantelová však dokázala, že charakter historickej postavy nemusí byť nevyhnutne vopred stanovený tým, ako sa udalosti nakoniec vyvinuli, že tento človek bol mysliacou a cítiacou bytosťou, ktorá z nejakých dôvodov konala spôsobom, ktorý obrazne i doslova „vošiel do dejín“.
Rodinné tajomstvá
Hilary Mantelová prežila detstvo na severe Derbyshire, o obyvateľoch ktorého vo svojich pamätiach napísala, že „sú nedôverčiví a neznášajú život“. Nepochybne, najmä keď sa ich existencia obmedzuje na prácu v bavlnárňach a domov na ošumelý príbytok bez kúpeľne a teplej vody. Asi do jedenástich rokov žila v jednom dome so svojimi bratmi, otcom, matkou a jej milencom. Niekedy v tom čase si uvedomila, že minulosť nie je mŕtva, že predchádzajúci obyvatelia domu z neho nikdy neodišli, že sú tam, aby rozprávali príbehy – a ona ich počúvala. O rok neskôr sa jej rodičia rozviedli a Mantelová už svojho otca nikdy nevidela. Matka rodinu spolu s milencom presťahovala do o čosi vľúdnejšieho mestečka v Cheshire.
Na strednej škole v neďalekom Manchestri Mantelová stretla svojho budúceho manžela Geralda. Hilary bola vychudnutá, bledá dievčina s dlhými svetlými vlasmi a veľkými modrými očami. Gerald bol prekvapený, že takáto éterická bytosť rozprávala takým jasným a hrubým hlasom. Po strednej škole odišli do Londýna – Hilary na London School of Economics, kde študovala právo, a Gerald ekonómiu, keďže po promóciách chcel prebrať firmu svojho otca. Ten však umrel a Gerald nakoniec skončil geológiu a začal učiť v Manchestri.
Prvý román, ktorý Hilary Mantelová napísala, bol o Francúzskej revolúcii. Nemal to byť román a ona nemala byť spisovateľkou. Mala dvadsaťtri rokov a robila ako predavačka v obchode s oblečením v Manchestri. Uvedomila si, že štúdium práva nedokončí, pretože nemá peniaze. A tak začala čítať knihy o Francúzskej revolúcii a robiť si poznámky. Nevedela a nechcela si vymýšľať, a tak len dopĺňala chýbajúce pasáže. Na základe údajov o rozchode si vedela predstaviť a opísať hádku. Zaujímalo ju divadlo, mala rada Brechta a väčšinu textu napísala v dialógoch.
Mladí manželia boli chudobní a vedeli, že budú chudobní navždy ako Geraldovi kolegovia zo školy a takýto život nechceli. Rozhodli sa preto odcestovať. Gerald dostal prácu v Botswane, kde pomáhal na projekte mapovania krajiny. Mantelová sa snažila písať, ale bola chorá a jej zdravotný stav sa zhoršoval.
Robespierre v Botswane
Už v Anglicku mala problémy, keď jej bývalo nevoľno a cítila obrovskú bolesť v nohách. Lekári vylúčili anémiu a chorobu označili za psychosomatickú. Prišla tortúra skúšania rôznych liekov. Najskôr antidepresíva, pretože, áno, prerušila kontakty s rodinou a skutočne depresiou trpela. Potom začala brať lieky na upokojenie, keďže jeden lekár usúdil, že je stresovaná vzhľadom na to, že ako žena má neobyčajne veľké ambície, až nakoniec skončila v univerzitnej nemocnici na antipsychotikách. Úzkostné stavy podporené zlou kombináciou liekov vo svojich memoároch označila za predpeklie. Liečba sa skončila, bolesti neustúpili.
V Botswane sa rozhodla zistiť svoju diagnózu sama. Prišla na to, že bolesti by jej pravdepodobne mohla spôsobovať endometrióza. Dokončila však svoju knihu a v Anglicku sa ju rozhodla ponúknuť vydavateľom. Nepísala o veľkých myšlienkach a spoločenských pohyboch, ktoré k revolúcii viedli, písala o ľuďoch – o Robespierrovi, Dantonovi, Maratovi. Revolučná politika či koniec koncov akákoľvek veľká politika je vždy o jednotlivcoch, o ich umení taktizovať, manipulovať a získať osobnú prevahu nad ostatnými. Román však nepredala žiadnemu vydavateľstvu. Keď niekomu povedala, že napísala knihu o Francúzskej revolúcii, vzápätí si predstavil Máriu Antoinettu a jej dvorné dámy a román mentálne zaradil k žánru historickej romance, po ktorej v Británii začiatkom 80. rokov neštekol pes.
V Anglicku navštívila viacerých lekárov a tí jej odporučili operáciu, ktorá ju obrala o budúcnosť a možnosť mať deti. Niežeby po nich nejako túžila, s Geraldom boli spolu sedem rokov a o žiadne sa nesnažili, išlo skôr o možnosť voľby niekedy neskôr. Kým sa s touto skutočnosťou snažila vyrovnať, Gerald sa s ňou rozviedol.
Mantelovej sa rozpadalo manželstvo, bola veľmi chorá, trpela bolesťami dvadsaťštyri hodín denne a jej osemstostranový román nikto nechcel. A tak sa rozhodla napísať niečo kratšie a zo súčasnosti. Na miesta veľkých historických udalostí a postáv nastúpili obyčajní, zúfalí, chudobní ľudia. Román s názvom Každý deň je Dňom matiek o odpudzujúcom, nikam nevedúcom živote jednej rodiny, v ktorej nikto nie je normálny, vyšiel v prvom vydavateľstve, kam ho poslala, a recenzenti ho s potešením chválili.
Po dvoch rokoch sa Gerald vrátil s návrhom, aby s ním odcestovala do Saudskej Arábie, kde dostal prácu. Mantelová súhlasila a v roku 1982 sa zaňho druhýkrát vydala. Opäť však začala trpieť neskutočnými bolesťami a lekári jej predpísali hormonálnu liečbu. Tá zabrala, ale Hilary pribrala, doslova sa asi trikrát zväčšila. Život na Blízkom východe nebol príjemnou skúsenosťou, okrem materiálu na ďalší román a desiatok kilogramov si z neho neodniesla nič. Po deviatich rokoch v cudzine sa s manželom vrátili do Anglicka, kde na nich čakal nikdy neustávajúci dážď.
Trilógia menom Thomas Cromwell
Hilary Mantelová pri písaní používa techniku, ktorú jej raz poradil jeden spisovateľ. Musí sa sústrediť výlučne na postavu, o ktorej píše, predstaviť si ju, zavrieť oči, ponúknuť jej stoličku a porozprávať sa s ňou. Pri písaní beletrie je celý proces vytvárania príbehu a postáv voľný, je riekou, ktorá si tečie svojím smerom a dobrý spisovateľ sa pozná podľa toho, že sa ju kŕčovito nesnaží z jej cesty odkloniť. Pri písaní historických románov je to však iné, autor totiž vie, ako sa všetko skončí a už s tým nič nespraví. Musí sa však pokúsiť pozrieť na udalosti, akoby neboli dané, akoby výsledok ešte nebol známy, z pohľadu postáv, ktoré naozaj kráčajú do neznáma. Nejde tu len o ich perspektívu, ale o to, aby nikdy nezabudol na to, že všetko sa mohlo skončiť aj úplne inak. Autorovi je známa história, nie osud. Dôležité je vidieť ju inak.
Práve preto si Mantelová v románe Wolf Hall ako protagonistu vybrala veľmi kontroverznú postavu britskej histórie – Thomasa Cromwella, obyčajného chlapca, syna londýnskeho kováča, z ktorého sa stal politický génius a manipulátor neváhajúci porušovať akékoľvek spoločenské a morálne pravidlá. Fascinovali ju predchádzajúce literárne spracovania jeho života, v ktorých bol vykresľovaný ako Himmler 16. storočia. Dokonca aj jeho životopisec ho neznášal. Až v 50. rokoch prišiel historik Geoffrey Elton s teóriou, že Cromwell bol v skutočnosti prototypom moderného štátnika, ktorý zmenil anglický systém vládnutia, v ktorom všetka moc patrila kráľovi, na parlamentnú štruktúru, ktorá dokázala ustáť neschopnosť vládcov a urobiť nevyhnutné reformy. Tak sa mu podarilo pripraviť pôdu pre anglickú reformáciu, ktorá sa zaobišla bez krviprelievania či návratu k absolutizmu ako v mnohých iných európskych krajinách.
Mantelová už nedokázala písať o vznetlivých revolucionároch s nádejou na lepšie zajtrajšky v očiach. Román o Cromwellovi bol jej vyrovnaním sa so stredným vekom – však aj on mal štyridsať rokov, keď sa dostal na miesto lorda kancelára na dvore kráľa Henricha¤VIII. Rovnako ako Cromwella nedémonizuje, nemá ani zbytočné ilúzie o Thomasovi Morovi, autorovi slávnej Utópie, ktorý v učebniciach dejepisu dostáva obyčajne nálepky „mučeník a obeť čistiek Henricha¤VIII. po tom, čo sa mu podarilo dosiahnuť odluku od katolíckej cirkvi“. Mantelová Thomasa Mora v úvodnej časti románu opisuje ako obyčajného mocichtivého človeka bez škrupúľ, ktorý sa neštíti poslať svojich nepriateľov na hranicu.
V prípade románov Hilary Mantelovej však nejde o násilné manipulovanie a dezinterpretáciu historických skutočností. Sama hovorí, že si nevie vymýšľať. Aj vo Wolf Hall sa čitateľ najskôr zoznámi s Cromwellovým detstvom na ulici, s jeho despotickým otcom, ktorý bol alkoholik. Vieme, že vyzeral strašne, ako zlodej a vrah, a nikto nevie, čo naozaj robil počas svojich ciest po Európe. Mantelová sa teda rozhodla toto nezdokumentované obdobie preskočiť a na Cromwellovo detstvo nadviazať o dvadsaťsedem rokov neskôr, keď sa vrátil do Londýna.
Minulosť v prítomnom čase
Najpodstatnejšou súčasťou Mantelovej románov o Cromwellovi je jazyk a štýl. Nebyť toho, že sa tak poctivo drží histórie, sú vnútorné monológy, opisy vzťahov, či už rodinných, mileneckých, alebo mocenských, vyrozprávané súčasným, aktuálnym jazykom, ktorý robí jej príbehy tak neskutočne čitateľsky príťažlivými.
A Mantelovej čitatelia zostávajú verní. Obyčajne po tom, čo autorka alebo autor získajú Bookerovu cenu, predaj oceneného románu závratne stúpne. V prípade románu Priveďte telá (rozkaz z Tower of London, aby priviedli obžalovaných na súd, pričom ich už v tej chvíli považovali za „telá“), ktorý nadväzuje na Wolf Hall, toto pravidlo prestalo platiť. Mantelová ešte pred vyhlásením víťaza v októbri tohto roku predala z knihy viac ako všetky ostatné nominované romány dokopy. A čitateľov nesklamala. K Thomasovi Cromwellovi sa vracia vo chvíli, keď sa jeho kráľ Henrich¤VIII. potrebuje zbaviť svojej druhej manželky Anny Boleynovej.
Kráľ sa stal hlavou svojej cirkvi, aby s Annou mohol byť, ale jeho odluka od Ríma viedla k nebezpečnej izolácii Anglicka a navyše Anna nesplnila, čo sľúbila – neporodila syna a nezabezpečila tak pokračovanie rodu Tudorovcov. Cromwell si pri kráľovej návšteve Wolf Hall všimol, že sa zamiloval do tichej Jane Seymourovej. Uvedomil si, že tu nejde len o Henrichove pôžitky, ale aj o bezpečnosť krajiny. Zvyšok je známym príbehom o nešťastnom krvavom konci Anny Boleynovej, z ktorého však ani kráľ, ani lord kancelár nevyšli bez ujmy.
Mantelová pracuje na záverečnej časti tejto trilógie, ktorú napísala v prítomnom čase, aby umocnila aktuálnosť intrigovania, manipulácie a politických klamstiev, ktoré v nej opísala. A potom, hoci vždy s výnimkou svojich memoárov písala len beletriu, by chcela napísať knihu o mladej žene, ktorá žila pred sto rokmi v Gdansku. Volala sa Stanislawa Przybyszewska a bola natoľko fascinovaná Francúzskou revolúciou a Robespierrom, že ju to stálo život. Chcela napísať najlepšiu hru o tomto období francúzskej histórie a nič iné ju nezaujímalo. Žila v nevykúrenej izbe a takmer nejedla. Jej hra trvala pri uvedení na javisko päť hodín. Umrela na podvýživu a závislosť od morfia.
Mantelová chce svoju knihu nazvať Žena, ktorá umrela na Robespierra. Minulosť je totiž nebezpečná a krutá a všetko závisí od nášho pohľadu na ľudí, ktorí v nej žili. Bolo by naivné domnievať sa, že sú ako my. Sú mŕtvi a napriek tomu sú skutoční a majú nad živými moc, pretože minulosť nikdy neumrela.
Použitá literatúra:
- Hilary Mantelová: Wolf Hall, preklad: Michala Marková, ARGO. 2010
- Hilary Mantel: Bring up the bodies, Fourth Estate. 2012
- Hilary Mantel: Giving Up the Ghost. A Memoir. 2003
