Kto číta, prežije viac životov

Peter Krištúfek
Peter Krištúfek Autor:

Peter Krištúfek je výborný rozprávač, ale to je len jedna z jeho čŕt. Venuje sa aj vareniu, zberateľstvu, je filmár i publicista, jednoducho vedie pestrý život. A o takom živote aj píše. Nie je to však fašiangová pestrosť povrchu - zaujíma ho rozmanitosť „pod omietkou“, vzrušujúce príbehy z histórie, ktoré ovplyvňujú súčasnosť. Rozpráva ich aj vo svojej novej knižke Dom hluchého.

Istý literárny kritik sa o vás vyjadril, že neuznávate prvoplánový nájazd na tuctového čitateľa. Existujú tuctoví čitatelia? Akí sú tí vaši?
Myslím, že to je eufemizmus. Dnes tuctoví čitatelia neexistujú a istým spôsobom to rozoberám aj v najnovšom románe Dom hluchého. Spisovateľ znamenal niečo iné v predchádzajúcich storočiach a dnes. Nebola konkurencia televízie, noviny a časopisy boli celkom inak zamerané. Vtedy asi existovali tuctoví čitatelia v tom zmysle, ako si predstavuje zmienený kritik. Dnes každý, kto číta – napríklad slovenskú beletriu – je podľa mňa tak trocha fajnšmeker. Čoraz viac mladých ľudí si však k nej nachádza cestu, a to je dôležité.

Čo sú to vlastne za ľudia, čo dnes ešte čítajú? Čo tým sledujú? Chcú sa robiť zaujímaví alebo sa chcú poučiť?
Majú radi príbehy. Podľa mňa čitatelia potrebujú predovšetkým prežiť život niekoho iného a vystúpiť zo svojho života. Presne z toho dôvodu píšem – chcem prežiť odlišný život. Bohužiaľ, vo fyzickej existencii sa to nedá, okrem snívania. Preto píšem, a preto ľudia čítajú. Radi sa prevteľujú.

Film prežitie života iných neumožňuje?
Film ponúka príliš konkrétne riešenia, a to je niekedy na škodu. Keď píšem filmový scenár, musím mať vypracované všetky detaily: kde sa príbeh odohráva, ako daný človek vyzerá, dialóg musí byť presný. V knihe sa dialógu dá vyhnúť, môže sa vyjadriť skratkou, opisom. Pri čítaní je teda oveľa väčší priestor na rozvinutie predstavivosti. To je však len moja súkromná teória.

V roku 2009 ste v eseji Pozdravy z konca vojny napísali, že človek v podstate nemôže byť celkom slobodný už len pre obmedzenia vyplývajúce z jeho povahy a charakteru, spôsobu rozmýšľania a dokonca aj určitej šťastnej či nešťastnej hviezdy, ktorá ho sprevádza, alebo nesprevádza už od narodenia. Aká hviezda sprevádza vás?
Veľmi metaforická otázka! Myslím, že si všetko musím akosi vybojovať. Sú ľudia, ktorým sa od narodenia mnohé veci daria samy od seba. Nehovorím, že aj mne sa to občas nestáva, ale zväčša si musím ovocie vydrieť sústredenou prácou. To je hviezda, ktorú neviem pomenovať. Zároveň cítim, že k výsledku sa treba dostať cez utrpenie. Nie som veriaci, ale veľa mojich predkov bolo katolíkov a jeden kamarát si zo mňa uťahoval – vraj vidím „katolícky“ – musím si všetko odtrpieť.

Čo ste si vytrpeli?
Všetko prežívam veľmi emocionálne, často sa trápim a trpím úzkosťami, ktoré sú neskôr zábavné, ale v tej chvíli je to ťažké. Vybral som si zložité povolanie – režisér, ani písanie nie je práve ľahká činnosť. Je to priam najdrahší koníček. Aj literatúra síce niečo prináša, ale žijem v podstate z réžie. Normálny človek by asi nemal motiváciu napísať taký rozsiahly román, ako je Dom hluchého, keby ho to nebavilo. Mňa to baví. Na knihe som robil asi šesť rokov – aj so zbieraním materiálu a s fázou cizelovania jazyka – to mi naozaj nikto nezaplatí. Ale ja ani nechcem, aby tá námaha bola adekvátna finančnej odmene. Dokonca som rád, že kniha je od nej nezávislá a že sa nemusím prispôsobovať čitateľskému vkusu.

Chápete autorov, ako je Michal Viewegh alebo Joy Fieldingová, ktorí každý rok alebo dva vydávajú knihu?
Chápem. Ja chápem všetkých ľudí, akurát si myslím, že z môjho pohľadu poškodzujú sami seba tým, že si z písania urobili povolanie. Viewegh – keďže je to jeho zamestnanie – musí raz ročne vydať knižku a napísať ju tak, aby si ju kúpilo veľa ľudí. A keďže z toho žije, tak v písaní nie je slobodný.

Vy ste slobodný?
Určite som slobodnejší ako Viewegh. Neovláda ma diktatúra sivého priemeru.

Pre vás je písanie utrpenie a zároveň vás baví?
Písanie je neľahká činnosť, ktorá si vyžaduje veľa vnútornej disciplíny. Myslím, že som zdedil až obsedantnú vnútornú disciplínu, ktorou niekedy otravujem svoje okolie a spolupracovníkov.

Ako sa to prejavuje? Sekírujete?
Som schopný zavolať niekomu aj niekoľkokrát za deň a zisťovať, či už urobil to, čo mal urobiť. Vypracoval som si systém, ako to povedať vždy inak, aby sa neurazil. Zvolil som metódu vtipnej sarkastickej žoviálnosti, ktorá obyčajne zaberá. V tomto som majster. Možno už neviem nič iné, ale toto viem: otravovať ľudí tak, aby sa neurazili.

Viete byť aj nepríjemný? Nevyzeráte na to.
Niektorí ľudia vedia, že viem byť mimoriadne hnusný. Som pokojný, mám však hranicu… Dlho vyzerám, že sa nič nedeje a snažím sa to predĺžiť, lebo viem, že keď nastúpia emócie, končia všetky argumenty a situácia sa zablokuje. To je cvik z mojej rodiny. Keď prejde tá hranica, nedám sa zastaviť: mám skalpel v ruke a režem. Film ma však naučil, ako zvládnuť stres.

To sa v živote hodí.
V živote aj pri filmovaní. Mám asistentku réžie, ktorá vie byť veľmi drsná, má prierazný hlas. Keď sme nakrúcali film Viditeľný svet a ona na 50 ľudí zakričala „Ticho!“, tak ticho aj nastalo. Ivan Trojan bol nadšený, akú disciplínu vedela vytvoriť. Nikdy sme sa o tom nedohadovali, ale ona je zlý policajt a ja som pán v bielych rukavičkách, ktorý už len trpezlivo vysvetľuje. Pri filme je plno stresu a asi by nebolo dobré, keby som tam nadával a trhal scenáre. Pri práci som skôr pokojný – vďaka ľuďom, ktorí špinavú prácu robia za mňa.

Vráťme sa k Viditeľnému svetu – váš film na Slovensku akosi rýchlo prešiel…
Celkom hej, ale bol na množstve festivalov v zahraničí a získal viacero cien, cenu dostal Ivan Trojan aj strihač. Som spokojný. Mohlo prísť síce viac divákov, ale my na Slovensku nemáme vychované publikum. Najmä nie v porovnaní s Čechmi, ktorí sú na vlastné filmy zvedaví. Chýba nám tento typ národnej hrdosti. Vieme sa hrať na gýčových nacionalistov, ktorí sa opájajú dvojkrížmi a vysokými končiarmi Tatier, ale chýba nám skutočná hrdosť na kultúru.

Slovensko je malé, a pritom je tu veľa náboženstiev, ideológií, národností, kultúr. Dosť ťažký oriešok pre spoločné prežívanie a prijímanie. Veď vy to riešite aj v knižke Dom hluchého…
Samozrejme, Slovensko je veľmi zložité. Ja som na to išiel cez našu rodinnú históriu, konkrétne cez príbeh môjho starého otca z maminej strany, ktorý bol cez vojnu elitným stíhacím pilotom a musel preplávať rôznymi režimami. Najväčšiu profesijnú kariéru urobil za slovenského štátu, v päťdesiatych rokoch ho prepustili z armády a keď som mal v škole písať sloh na tému SNP, mal som problémy. Bolo to v roku 1984, ako jedenásťročný som sa vypytoval dedka na to, koľko nemeckých lietadiel zostrelil, ale on nechcel hovoriť. Babka, aby zachránila situáciu, mi porozprávala nejaké čítankové príbehy. Dostal som jednotku a bol som spokojný, ale nedochádzalo mi, že neviem vôbec nič.

Kedy sa to zmenilo?
Dedko umrel v roku 1988. Pred pár rokmi sa mi ozval pán, ktorý zbiera osudy letcov z druhej svetovej vojny, a ten ma veľmi šokoval príbehom, ktorý je úplne iný, ako som si predstavoval. Niežeby dedko nebol v Povstaní a niežeby nestrieľal, ale ešte predtým zostreľoval najmä sovietske lietadlá na východnom fronte. Je to zaujímavá téma a bola jedným z podnetov k napísaniu môjho románu. Ten pán mi doniesol knihy, ktoré vyšli – ako inak – v Česku, nie na Slovensku, a zistil som, že starý otec má aj vyznamenania – Za ťaženie proti SSSR, Eisernkreuz I. a II. Klasse – a ešte množstvo menších, dokonca aj od rumunského fašistického štátu. Hľadal som ich v dome, v ktorom naša rodina žila a z ktorého sme sa nedávno vysťahovali, ale nenašiel som nič. Asi ich zlikvidoval. Fascinuje ma to a neviem si predstaviť, aké to asi bolo, keď ľudia z jedného režimu, ktorý bol fašistický, prešli do komunistického a museli takmer zo dňa na deň hovoriť niečo celkom iné. Začal som zbierať príbehy rôznych ľudí a zaznamenával som si osudy ich rodín. Z týchto príhod som poskladal príbehy mojich literárnych hrdinov. Tým, že moji predkovia pochádzajú väčšinou z malých miest, som dej situoval do malého mesta, ktoré som si vymyslel.

Brežany neexistujú?
Nie, ani rieka Sálava, ktorá cez ne preteká. Pre mňa je veľká pasia hľadať názvy. Nechcel som byť otrokom reálií nejakého skutočného mesta. Vymyslel som si teda mesto, ktoré by malo typické črty mestečka na západnom Slovensku. Je fiktívne, ale dopracoval som sa k nemu dokumentárnym princípom. Bez dokumentaristickej skúsenosti by som tú knihu nenapísal. Mal som veľa materiálu, asi 700 strán – a bol to spočiatku chaos.

A z chaosu ste vytesávali príbeh?
Rovnako ako pri dokumentárnych filmoch. Vychádzal som z príbehov konkrétnych ľudí, ktoré som do knihy povkladal ako hrozienka, pohral som sa s nimi a prispôsobil si ich a vložil som do textu aj veľa svojich vlastných názorov svet. Takže hlavný hrdina Adam vidí svet ako ja. S iróniou, čiernym humorom, sarkasticky. S tým rozdielom, že on sa poddáva svetu okolo seba. Vpláva prirodzene do komunistickej súčasnosti ako bezvýznamný televízny režisér, nič nerieši, a preto ho potom mnohé veci v rodinnej histórii, na ktoré príde, šokujú. Ja som skôr bojovník a rád idem proti prúdu. Nie som až tak závislý od názoru okolia. Mám rád slogan, ktorým kedysi propagovali Elvisove nahrávky: Štyri milióny poslucháčov sa predsa nemôžu mýliť! Ale môžu! dodávam ja. Nič proti Elvisovi, ale mýliť sa veru môžu.

Ste hrdina?
Nie som hrdina. A pretože som nemal možnosť prežiť štyridsiate alebo päťdesiate roky, nikdy nebudem vedieť, ako by som sa zachoval, či by som bol hrdinom vtedy. Tí, ktorí hrdinami boli, práve preto dostávali po hlave. A väčšinou sú zabudnutí. Ale Dom hluchého je aj o tom, že veci väčšinou nie sú čierne a biele – a prirodzené je skôr nebyť hrdinom.

Z prítomnosti je lepšie vidieť minulosť a dá sa v nej s odstupom času viac vyznať.
Našiel som krásny citát, ktorý som dal aj do knihy: minulosť nikdy o sebe nebude mať tú mienku, akú o nej bude mať budúcnosť. Vždy ma fascinujú ľudia, ktorí tvrdia, ako by sa správne zachovali, keby v tej minulosti žili. To sa mi zdá nespravodlivé a väčšinou aj smiešne. Týka sa to všetkého možného – ŠtB, osobného hrdinstva či vzťahu človeka k režimu, v ktorom žije. To je veľmi silná téma a chcem, aby si to uvedomili aj ostatní.

Ľudia boli nútení všeličo tajiť. Dnes už nie?
Každá doba, každý režim vás núti niečo tajiť. Určite nemôžete na všetko povedať svoj názor. Ale za socializmu alebo v období fašizmu to predsa len bolo ešte niečo iné.

V už spomínanej eseji spred troch rokov ste príhodu vášho starého otca tiež spomenuli, ale vtedy ste tvrdili, že ide o príbeh vzdialeného príbuzného…
Tak trochu som to zahmlieval najmä kvôli rodine. Je to mamin otec. Ale mama sa pri čítaní rukopisu Domu hluchého veľmi tešila a o svojom otcovi sa dozvedela množstvo prekvapujúcich faktov. Tým príbeh prerastá do reality, pretože presne to isté sa stalo rozprávačovi príbehu Adamovi. Po tejto skúsenosti všetkých nahováram, aby zbierali fakty o svojich predkoch, lebo keď odídu, ich príbehy zmiznú s nimi. Aj o tom je táto knižka. O tom, ako sa strácajú príbehy, fotografie, pamäť… Mal som veľmi veľa materiálu a testoval som text na Tomášovi Janovicovi a ďalších – či kniha nie je pridlhá a čo je v nej zbytočné. Tomáš mi povedal: Ty chceš niečo vyhodiť? Mal by si ešte pridať!

Na začiatku vášho rukopisu sme sa v množstve postáv vášho románu nevedeli celkom vyznať. Je to v papierovej verzii inak?
V knižke je na predsádke rodokmeň Trnovských a s grafikom Palom Bálikom sme vytvorili aj fiktívnu pohľadnicu Brežian. Je na nej názov po slovensky, maďarsky a nemecky, ako to bývalo za starých čias. Zaujímalo ma, ako sa dá z perspektívy jedného ľudského života vnímať vývoj slovenských dejín a zároveň vidieť vývoj určitého mesta. Väčšinou totiž v histórii každého slovenského mesta je zaznamenané, čo sa stalo za vlády Mateja Korvína, čo za nájazdov Turkov, potom zrazu skok a súčasnosť po roku 1989. Na internetových stránkach miestnych úradov a magistrátov to nájdete presne takto. O tom, čo sa dialo za socializmu, keď zrúcali staré centrá, stavali podniky, ktoré sú dnes opustené a chátrajú, o časoch, keď pôvodné mesto v podstate prestalo existovať, ani slovo. Chcel som tú medzeru zaplniť. Vymyslel som preto mesto, ktoré má všeobecné črty slovenských miest, ale nie je skutočné. Bavilo ma vymýšľať názvy ulíc, podnikov, krčiem… Iba s názvom hotela nebol problém – v každom druhom meste je totiž Zlatý jeleň.

**Hovoríte, že v knižke je asi 90 percent zozbieraných príbehov. Vy ste vôbec známy zberateľ – zbierate aj staré bankovky, letáky, zvláštne veci. Neurobíte raz zo svojej zbierky múzeum podobne, ako si turecký spisovateľ Orhan Pamuk otvoril Múzeum nevinnosti? **
No, zrejme by to najprv chcelo Nobelovu cenu a hlavne veľa priestoru Z rodinného domu na Kolibe, ktorý bol tak trochu predobrazom Domu hluchého, som sa presťahoval do neveľkého bytu, takže – nemal by som kam tie veci dávať. A tento rok bol pre mňa veľmi poučný, najmä pokiaľ ide o vzťah k predmetom. Musel som sa veľmi vážne rozhodovať, čo ešte ťahať so sebou a čo už nie.

Knižka ukazuje, že ste nazbierali aj nezvyklé výrazy, napríklad zo židovskej kultúry. Máte v rodine židovskú vetvu?
Nie, ale židovská téma ma zaujíma, lebo je stredoeurópska a človek k nej musí zaujať nejaký postoj, keď už žije v tomto priestore. Mám rád židovskú kultúru, rád čítam židovských autorov – aj preto, lebo majú iný uhol pohľadu, inak rozmýšľajú. Skutočné židovské príbehy poznám aj od mojich veľmi dobrých priateľov. Osud židov mi pripadá fascinujúci už aj pre tú katastrofu, ktorá sa stala cez druhú svetovú vojnu. Chcel som ho však spracovať trocha inak, preto má môj hlavný hrdina kombinovaný pôvod – polovica jeho rodiny je katolícka, polovica židovská. A s tým súvisí mnoho vecí, ktoré sa mu udejú.

Je to už minulosť?
Tieto problémy pretrvávajú. A sú ľudia, ktorí sa s nimi ešte stále veľmi ťažko vyrovnávajú. A často svoj pôvod taja, vzdávajú sa svojej kultúry a rituálov. V Krakove som si kúpil strieborné „ručičky“ jad, pomocou ktorých sa číta tóra. Keď som ich ukazoval ľuďom so židovským pôvodom, mnohí ten nástroj nepoznali. Nehovorím, že to musia poznať, ale je dobre, ak ktosi tú kultúru pestuje ďalej. Bol som napríklad v synagóge, oboznámil som sa s niektorými rituálmi a páčilo sa mi, ako židia prežívajú pocit spolupatričnosti v komunite. Po pobožnosti sa stretli s rabínom, on im porozprával poučný príbeh, možno židovský vtip, bola tam výborná atmosféra. Zdalo sa mi to uvoľnenejšie ako v skostnatenej kresťanskej liturgii. Možno je to preto, že majú málo veriacich a na každého je dosť času, možno to prišlo s dnešnou dobou, ale páčilo sa mi to. Som však kritický k akémukoľvek náboženstvu a zaujímajú ma skôr tie rituály.

Považujete rituál za dôležitú súčasť náboženstva alebo aj života?
Som presvedčený, že s blízkymi ľuďmi treba mať spoločný rituál. Nemyslím v náboženskej rovine, ale spoločný rituál ľudí zbližuje, a preto ma zaujíma. Rituál je napríklad aj spoločné hodovanie za stolom. V mojej knihe sú to rodinné nedeľné obedy.

Máte nejaké svoje vlastné rituály?
S kamarátom, s ktorým sme hrávali v kapele, sa stretávame každý štvrtok a dve-tri hodinky si spolu zahráme. Improvizujeme. S inými ľuďmi zasa v deň jarnej rovnodennosti chodievame na Devínsku Kobylu a pálime Morenu. Nie je v tom nič mystické, je to len rituál, ktorý zdôrazňuje veľmi silný pocit priateľstva.

Ste tam samí chlapi?
Áno, iba chlapi. Muži prežívajú veci inak, keď sú v čisto mužskej spoločnosti.

Takéto priateľstvo ste stvárnili aj v knižke Dom hluchého…
Moja kniha je predovšetkým o rodine, ale aj o priateľstve. Adam Trnovský má priateľa Vojta, ktorý vie byť hrdinom, rebelom, čo sa mu napokon nevyplatí. Jeho opakom je Adamov brat Peter, ktorý z každej doby vychádza ako víťaz – je normalizátor a súdruženko, je vo všetkých komisiách a potom mu neprekáža byť zasa podnikateľom a nacionalistom. Bezohľadný človek, ktorý je stále so sebou spokojný a akých je okolo nás veľa. Vojto dopadne oveľa horšie, lebo často ani sám neunesie mieru svojho hrdinstva.

Ukázala vám práca na knižke, ktorou ste sa pozerali do minulosti, čo nás čaká? Ukázala sa vám v historických súradniciach aj budúcnosť?
Naznačilo mi to iba toľko, že ľudia boli vždy rovnako hlúpi a zostanú nepoučiteľní, slepí, hluchí, nevšímaví. Vytvárajú svorky a stáda. Nemení sa to. Ja sa naozaj radšej pozerám do minulosti, ako do budúcnosti. Nerád hovorím o svojich plánoch, neznášam termíny. Keby som mal robiť niečo do uzávierky, to by ma asi zabilo.

Prečo sa vám ľudia zdajú stádovití?
Študoval som pár rokov biológiu, a preto mi pripadá, že sme trochu ako zvieratá, len na vyššej úrovni. Nemyslím to zle, ľudia sú pre mňa fascinujúci, ale – nebudeme vedieť nikdy prekročiť svoju prízemnú ľudskosť. Preto nás tak bavia filmy o hrdinoch, napríklad o Jamesovi Bondovi. Nedávno som pozeral šesť filmov moderného spracovania Sherlocka Holmesa, bolo to krásne. Aj ja by som chcel byť taký vyrovnaný a odhadnúť všetko jedným pohľadom, byť geniálny, ale nejde to. A o tom je aj román Dom hluchého – že niet hrdinov.

Povedali ste, že sám by ste podľa svojej knižky film nerobili, ale máte rozpracované iné projekty, napríklad filmový psychologický thriller, jedna práca sa vám prelína s inou. Viete aj oddychovať?
Sú aj dni, keď nerobím nič, ale my dedíme v rodine takú zvláštnu črtu – máme veľmi veľa energie. Musíme ju míňať užitočným spôsobom, lebo inak nás to ničí. Venujem sa teda tvorbe, pretože inakšie by som asi vyvádzal hrozné veci.

Peter Krištúfek
Narodil sa 23. júna 1973 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU, aktívne sa jej venuje. Nakrútil vyše 20 autorských televíznych dokumentov, celovečerný TV film Dlhá krátka noc, dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym Momentky a psychologickú drámu Viditeľný svet s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe. Je autorom troch poviedkových zbierok – Nepresné miesto, Voľným okom a Mimo času, novely Hviezda vystrihnutého záberu a spoluautorom súboru scenárov o Rote pomalého nasadenia. Jeho prvý román Šepkár (2008) bol za Slovensko nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen a na cenu Anasoft litera 2008. Úryvok z neho bol uverejnený v americkej antológii Best of European Fiction 2010. Nasledoval román Blíženci a protinožci (2010), zbierka poézie 75W (2011) a novinkou je román Dom hluchého.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku