Autor ju síce označuje ako „román v jedenástich príbehoch“, ale toto žánrové vymedzenie pôsobí veľmi nedôveryhodne. Jednotlivé texty na seba síce rozmanitými spôsobmi odkazujú, ale tieto intratextové väzby sú pomerne voľné, ba povrchné. Zväčša spočívajú v nenápadnej zmienke o niektorej z postáv figurujúcich v iných textoch obsiahnutých v knihe. Proti románu svedčí aj skutočnosť, že texty na seba nenadväzujú ani v zmysle vývoja jednotlivých postáv alebo tém.
Čo nesmie chýbať
Dojem konzistentnosti diela však môžu vyvolávať niektoré motívy a prvky, ktoré sú spoločné pre viaceré texty. Medzi tie najnápadnejšie patrí napríklad modelovanie ústredných postáv (často zároveň rozprávačov), ktorými sú zväčša mladí intelektuáli alebo umelci (vysokoškolský učiteľ francúzskej literatúry, divadelník, umelecký fotograf, filmový režisér, grafický dizajnér, absolvent politických vied, neúspešný študent germanistiky, dídžej).
Foto: Marenčin PT
Tieto postavy sa viackrát ocitajú v tvorivej alebo životnej kríze, čo spúšťa a motivuje ich ďalšie konanie. Ako to už v prípade Hvoreckého kníh býva, nesmie chýbať ľúbostný vzťah, príp. sex, často sa vyskytujú rozmanité dramatické motívy, násilie a smrť.
Autor však s týmito tradičnými a konvenčnými šablónami pracuje pomerne mechanicky a nefunkčne. Ľúbostné vzťahy sa vyobrazujú plytko a gýčovo, ako napríklad v titulnom texte Naum: „Tvár mala bledú ako socha, zato oči žiarivé. Premýšľal som, či niekoho má, a ak áno, či je to vážne. Bozk môže byť koniec, ale ja som sníval, že to bude začiatok. Počas dvoch prestávok sme sa rozprávali a pili šampanské, oboje veľa. Na pódiu sa zomieralo a my sme ožívali. Bozk prichádza, keď sa končí reč. Bozk môže zmeniť nie na áno“ (s. 97).
Evokovanie napätia je samoúčelné, čo dokladá záver textu Návrat na Dunaj. Tu sa protagonista – fotograf – ocitá v dramatickej situácii, keď musí sám riadiť loď počas búrky. Celá situácia však nemá žiadnu zmysluplnejšiu funkciu, búrka sa pominie, kapitán sa vráti na kapitánsky mostík a to je všetko. Žiadna pointa, len chvíľa banálneho napätia.
A čo sa nedá zakryť
Tento deficit vystupuje do popredia v konfrontácii s vetou na zadnej strane obálky, ktorá má pravdepodobne vyjadrovať motto knihy: „Svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom.“ Práve absencia silnejšieho a zaujímavejšieho príbehu však patrí medzi najväčšie slabiny Hvoreckého knihy. Väčšina poviedok sa totiž zakladá na triviálnej fabule. Na nej sú navešané vybrané témy, ktoré síce môžu vzbudzovať dojem originality a exkluzivity, tým sa však nedá zakryť skutočnosť, že výsledný útvar neobsahuje žiadne pozoruhodnejšie smerovanie.
Napríklad tretia „poviedka“ Bábika celkom jednoznačne vedie k predvídateľnej a jednoduchej pointe spočívajúcej v zistení, že sexuálna bábika, ktorú hrdina poviedky týra, je živá ženská bytosť. Konvenčným literárnym cvičením bez nápadov je zase poviedka Nočný vlak, ktorá popisuje sex v kupé s neznámym dievčaťom. Nevychádzajú ani pokusy o prekvapujúci záver. Napríklad v poviedke Modernisti pôsobí záverečné odhalenie, že text je správou Franzi a Osy, značne nedôveryhodne. Takémuto riešeniu nezodpovedá štýl ani niektoré detaily rozprávania.
Príbeh ako zámienka
Základný zmysel Hvoreckého textov spočíva predovšetkým v približovaní vybraných príťažlivých tém. Ich dodatočné pretváranie do podoby príbehu pôsobí veľmi umelo a násilne. Literárne spracovanie témy nijako neobohacuje a neposúva, jednoduchý príbeh funguje ako zámienka na popisovanie vopred stanovených otázok a javov, ktoré len tautologicky poukazujú samy na seba.
Vo väčšine poviedok sa teda dá ľahko identifikovať jedna alebo viacero pomerne transparentných a jednoznačných tém. V prvej „poviedke“ sú to slovenské zvyky, v druhej dejiny Bratislavy a divadlo, vo štvrtej plavba po Dunaji a európske kultúrne projekty, v piatej film, v šiestej typografia, v siedmej káva, Expo 1958 v Bruseli a zmena režimu v roku 1989 a tak ďalej. Ak je Hvorecký v niečom majster, tak predovšetkým v popisnosti a ilustratívnosti. Väčšina textov v knihe Naum vyznieva ako slohové práce na vybrané témy.
S tým súvisí aj skutočnosť, že v jednotlivých textoch sa nachádza množstvo odkazov na rozmanité kultúrne osobnosti a umelecké diela. Tie síce nie sú úplne prvoplánové (nejde o stredoškolské učivo), ako sa to často stáva v iných literárnych dielach, ale ich funkčnosť je otázna. Tieto odkazy totiž nemajú nijaký vzťah k štruktúre alebo zmyslu diela, nepodieľajú sa na produkcii ďalších významov, len exhibujú.
A predsa aj svieži impulz
Autor sa knihou prezentuje predovšetkým ako relatívne zdatný rešeršér a azda aj publicista. Vo viacerých textoch sa často prostredníctvom irónie dotýka aktuálnych spoločenských, politických a kultúrnych otázok. Nejde tu však o hlbšie a analytickejšie ponory do problémov, len o (miestami efektné) artikulovanie názorov, ktoré nezriedka vyznievajú mentorsky a moralizátorsky, ako dokazuje napríklad fragment z úvodného textu: „V hlave mi prebleskovalo, čo som za desať mesiacov v krajine zažil. Prišiel som učiť francúzsku literatúru na univerzitu, ktorá si vôbec nezaslúžila toto vznešené pomenovanie. V čudnom štáte vznikali vysoké školy aj tam, kde neboli ani len stredné. Študenti nič nečítali a obsahy kníh si sťahovali z netu.“ (s. 8 – 9)
Z celku knihy sa zaujímavým spôsobom vymyká najmä sci-fi poviedka Zvestovanie. Na rozdiel od ostatných textov obsahuje aspoň dômyselnejší a originálnejší nápad založený na projekcii toho, aké formy môže literatúra nadobúdať v budúcnosti. Nie je to síce kvalitatívne vyrovnaný text (mechanickým rozvíjaním pôvodnej idey dochádza k jej skorému vyčerpaniu, slabá je aj fabula), ale knihu obohacuje o svieži impulz.
Na Hvoreckého textoch by mohlo byť sympatické, že sa usilujú stierať hranicu medzi vysokým a nízkym (populárnym) umením. Vedľa seba sa tu totiž vyskytujú odkazy na exkluzívne kultúrne autority spolu s gýčom. Výsledkom sú však značne nekonzistentné a povrchné texty s veľmi priemernou štylistikou.
Michal Hvorecký: Naum, Marenčin PT, Bratislava 2012
