Moc kultúry proti násiliu moci

30.01.2013 09:00

Vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu vyšiel prvý zväzok Kritických komentárov Milana Hamadu. Obsahuje štúdie, state, články a aktuálne poznámky z rokov 1989 – 2008. Toto a predchádzajúce dvadsaťročie, ku ktorému sa Hamada stále vracia, bolo poznačené viacerými ruptúrami (vstup vojsk Varšavskej zmluvy, normalizácia, pád komunistickej totality, pokusy mečiarizmu o novú totalitu atď.), ovplyvňujúcimi celú spoločnosť, kultúru a tvorbu. V Milanovi Hamadovi, významnom literárnom kritikovi a bádateľovi v oblasti kultúry, našla táto hektická doba principiálneho hodnotiteľa a prenikavého interpreta.

Dôsledok – zákaz publikovania

Renomé si získal už v 60. rokoch, keď vstúpil do kritickej arény. Patril ku kritikom, ktorých hlas mal špecifickú váhu a postupne sa stal „určujúcou osobnosťou slovenského literárnokritického myslenia…“. Na komunistickej totalite vybojúval väčší priestor pre vznikajúcu literatúru a dostával sa tak do kolízie nielen s kultúrnopoli­tickými predstaviteľmi, ale aj s kritikmi, ktorí presadzovali striktne socialistický model literatúry (Vladimír Mináč, Stanislav Šmatlák, Daniel Okáli, Vojtech Mihálik a i.). Jeho nekonformné postoje našli miesto v publikáciách V hľadaní významu a tvaru (1966) a Básnická transcendencia (1969), kde je zreteľné úsilie odpútať literárnu tvorbu od ideológie.

Milan Hamada: Kritické komentáre. K. K. Bagala,...
Milan Hamada: Kritické komentáre. K. K. Bagala, Levice 2012. Autor: K.K.Bagala

Dôsledkom Hamadových kritických aktivít bol zákaz publikovania, nútený odchod z pracoviska, teda z Ústavu slovenskej literatúry SAV. Miestom, kde sa uchytil, bola Slovenská pedagogická knižnica. Tam sa venoval staršej slovenskej literatúre, či presnejšie, znovu sa k nej vrátil, pretože do ÚSL SAV prišiel ako ašpirant na staršiu literatúru a výskumná práca, ktorú obhajoval, má názov Od baroka ku klasicizmu (1967). Výskum staršej literatúry zúročil po rokoch v knihe Zrod novodobej slovenskej kultúry (1995). Jeho však lákala súčasnosť, ktorú mu režim odoprel. Chcel sa zúčastňovať na formovaní jej podoby. A nešlo mu len o literatúru, jeho záber bol oveľa širší. Otázky umenia a kultúry sa totiž v minulom režime nedali odlúčiť od problémov spoločnosti a človeka vôbec. V Hamadových kritických vystúpeniach je táto spojitosť, tento presah očividný.

Krátke, ale dôležité dejstvo

Ešte predtým, ako sa stal proskribovaným, bol chvíľu šéfredaktorom Literárneho života, ktorý mal nahradiť Kultúrny život. Literárny život vydržal len šesť čísel, potom ho režim zlikvidoval. Hamadove úvodníky a články, v ktorých mravne apeloval na spoločnosť, zosúvajúcu sa už do normalizácie, boli posledným záchvevom procesu, čo chcel obrodiť systém, v ktorom sme žili. Na toto krátke, ale dôležité „dejstvo“ vzdoru v slovenskej kultúre sa, žiaľ, úplne zabudlo. Texty, ktoré skromne nazval Kritickými komentármi, majú "morálno-existenciálne korene“ (Tibor Pichler v Úvode), nesú v sebe silný osobnostný vklad. Milan Hamada nikde nereferuje, všetky problémy – a hovorí o podstatných – bytostne zažíva. Odtiaľ ich naliehavosť i pátos. Hamada nesúhlasí s daným stavom a chce ho zmeniť. Boli momenty, keď priamo varoval pred deformáciami a zlými rozhodnutiami. Jeho principiálny postoj je založený na etose a poznaní. Krízu kultúry, o ktorej sa permanentne viedli debaty v 20. storočí, považuje za krízu charakteru a z tohto hľadiska posudzuje a súdi všetko, čím slovenská spoločnosť v posledných desaťročiach prechádzala. Zisťuje, ako sa pri tom správali konkrétni autori, kritici a kultúrni dejatelia, ako v historických skúškach obstáli či neobstáli.

Bez invektív, ale prísne

V čase normalizácie sa mnohí spojili s politickou mocou namiesto toho, aby utvrdzovali v spoločnosti základné ľudské hodnoty. Poslednou baštou proti normalizácii, hovorí Hamada, bol vzdorujúci duch, ten bolo treba zlikvidovať. Dialo sa tak aj za širokej podpory kultúrnej obce, vzdorovali len jednotlivci či malé skupiny. Hamada z nich opakovane vyzdvihuje Dominika Tatarku a jeho víziu Obce božej ako zoskupenia slobodných a suverénnych ľudí, nezaťažených nijakou ideológiou. Objavuje si aj ďalšie osobnosti: Svätopluk Štúr, Ladislav Hanus, Janko Silan, Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz a iní.

Prototypom stúpenca normalizácie je mu Vladimír Mináč, s ktorým ešte v 60. rokoch zvádzal polemické súboje, týkajúce sa nielen literatúry, ale i charakteru socialistického zriadenia. Kým Mináč pokladal stalinské deformácie a excesy len za okľuku a omyl, Hamada hovoril už o degradácii ľudskosti, zasahujúcej celú spoločnosť i ľudskú podstatu. Všimol si aj ďalších predstaviteľov kultúry, ktorí sa dali zviesť normalizačnou politikou (František Miko), negatívnu vetu stratil aj o Igorovi Hrušovskom a ďalších.

Vcelku možno povedať, že Hamadovo hodnotenie normalizačného dvadsaťročia, ktoré jeho samého odpísalo, je síce prísne, ale principiálne a bez akýchkoľvek invektív, diktovaných vlastným osudom. Tí, čo sa zapojili, mravne zlyhali. Etické hľadisko, ktoré tu Hamada uplatnil, vystihuje podstatu problému. Citlivo však hodnotí literárnu tvorbu tohto obdobia a nachádza v nej aj klady. V kapitole Odvrátená tvár literatúry 70. rokov menuje viacerých autorov, ktorí nepodľahli dobe. Od Dominika Tatarku sa odvíja línia, do ktorej pojal Milana Rúfusa, Pavla Straussa, Alfonza Bednára, Vincenta Šikulu, Rudolfa Slobodu, Ladislava Balleka, Ivana Habaja, Pavla Hrúza. Cez nich sa presadzovali diela „s väčšou alebo menšou rezistentnou silou“. Pravda, našli by sa aj ďalší, ktorí bez zmeny postoja (a poetiky) prešli do nasledujúceho obdobia.

Kultúra je nedeliteľná

Ďalšie dvadsaťročie sa začalo nádejne, pádom komunistickej totality a výhľadom na slobodný, demokratický kultúrny a spoločenský rozvoj. Pre Milana Hamadu osobne znamenalo návrat na pôvodné akademické pracovisko a opätovné zaradenie sa do výskumných štruktúr. Rezultátom bola okrem iného kniha Sizyfovský údel (1994), do ktorej zaradil staršie i novšie práce, dokazujúce nepretržitosť postojov a názorov. V spoločenskom vývoji sa však čoskoro ukázali vážne trhliny a tie ho vyprovokovali ku kritickému stanovisku. Sloboda a demokracia boli znovu mečiarizmom ohrozené a bolo ich treba brániť. Najmä pred prejavmi úzkoprsého nacionalizmu, deliaceho kultúrnu sféru na národnú a nenárodnú.

Hamada toto delenie odmieta, kultúra – ako zdôraznil – je univerzálna a nedeliteľná. Dosť priestoru venuje problémom národa. Podľa neho „Národné cítenie patrí pod poručníctvo rozumu, mravnosti a kultúry.“. Vyjadruje sa aj ku konkrétnym faktom, bráni Slovenské pohľady, vyzdvihuje Kultúrny život, kritizuje rozhodnutia ministra kultúry, hodnotí produkciu vydavateľstva Tranoscius, interpretuje Rázusov román Odkaz mŕtvych na pozadí sporov medzi luteránmi a katolíkmi, tvrdo kritizuje Mila Urbana – publicistu. Toto všetko potvrdzuje Hamadovu permanentnú angažovanosť a vklad do zápasov o charakter slovenskej spoločnosti a kultúry.

Kritik Milan Hamada sa nepokladá za literárneho vedca, hovorí, že všetko, čo o literatúre napísal, sú kritické komentáre. Jeho láskou od mladosti bola poézia a filozofia. A tieto dva atribúty charakterizujú celé Hamadovo dielo. Definoval sa ako filozofický personalista. Človek, autorská osobnosť ho zaujíma viac ako literárny tvar, hoci aj o ňom vie dosť. Človeka, a teda aj spoločnosť, meria najmä etickým metrom. Výrečné svedectvo o tejto angažovanosti vydáva aj prítomný zväzok tvorby. Celý projekt je rozplánovaný do štyroch zväzkov.

Na strane nekonformných, prenasledovaných a vzdorujúcich

Po prvom zväzku Kritických komentárov Milana Hamadu, ktorý má vročenie 2011, vyšli vo vydavateľstve K. K. Bagalu v roku 2013 ďalšie dva zväzky. Súbor dopĺňa zväzok Odpovede, do ktorého sú pojaté Hamadove rozhovory z časopisov a tlače. Bez ohľadu na časový posun vo vydávaní všetky zväzky tvoria jeden celok, v ktorom sa súhrnne prezentuje Hamadova kritická tvorba z 90. rokov minulého storočia.

Osobnosť so stabilnou hodnotovou škálou
Ide zhruba o stovku textov, ktoré autor usporiadal jednak podľa žánrového kritéria (kritiky, glosy, publicistické príspevky, state a štúdie, literárnohistorické komentáre), jednak podľa zamerania (Na obranu ľudskosti a demokracie, O svetovosti našej literatúry a pod.). Bez ohľadu na vnútorné členenie a usporiadanie príspevky vytvárajú homogénny prúd, daný silnou kritickou osobnosťou so stabilnou názorovou a hodnotovou škálou (Hamada môže kedykoľvek siahnuť na niektorý predchádzajúci text a citovať z neho) i s konštantným prístupom k literárnemu dielu, autorovi, kultúrnemu prejavu či spoločnosti a politike. Takéto je totiž rozpätie jeho kritického záujmu.

Kritický prejav považoval Milan Hamada od začiatku za ekvivalent umeleckej tvorby, teda za tvorbu samu, a z dvoch typov kritík (v jeho interpretácii) ho neoslovila tá, ktorá sa chápala ako služba literárnemu textu, ale tá, ktorá zdôrazňovala postulatívny charakter kritiky. „Presadzoval som názor, že kritik má rovnako ako spisovateľ svoju víziu sveta, človeka a literatúry, s ktorou pristupuje k literárnemu dielu. Pritom som však zdôraznil, že to neznamená, že by ho to zbavilo povinnosti interpretovať ho skôr, než vysloví voči nemu svoju predstavu.“ Proces interpretácie, vždy hĺbkový a zároveň citlivý, teda Hamada završoval svojou predstavou o tom, ako by mala vyzerať nielen budúca literatúra, ale aj socialistická spoločnosť (myslím tu na jeho kritiky zo 60. rokov, keď sa dotváral ako kritická osobnosť).

Politická zmena, ktorá nastala v roku 1989 a ktorá „pochovala“ starý totalitný režim, znamenala pre Milana Hamadu návrat k výskumnej a kritickej práci (a zároveň návrat na pôvodné pracovisko, ktorým bol Ústav slovenskej literatúry SAV), prerušenej dve desaťročia trvajúcou tzv. normalizáciou. V tom čase ho režim perzekvoval, nesmel publikovať a musel odísť z pracoviska. Z procesu pravidelného kritického komentovania vznikajúcej tvorby bol na dvadsať rokov vyradený.

Utiahnutý v Slovenskej pedagogickej knižnici sa venoval druhej výskumnej oblasti, staršej slovenskej literatúre. Rezultátom bola objemná práca Zrod novodobej slovenskej kultúry, vyjsť však mohla až po páde starého režimu. Nadviazal ňou na jednu predchádzajúcu etapu, keď sa niekoľko rokov venoval barokovej literatúre na Slovensku a zavŕšil ju publikáciou Od baroka ku klasicizmu. Možno povedať, že plodne využil aj roky prenasledovania.

Dôraz na ľudský osud
Milan Hamada vstúpil do kritickej arény začiatkom 60. rokov a čoskoro si získal renomé kvalifikovaného posudzovateľa vtedy vznikajúcej tvorby aj odvážneho kritika súčasných pomerov, kultúrnych i spoločenských. Dostával sa do polemík, kde oponenti tvrdo bránili súčasný stav, kým on už mal víziu iných horizontov.

Dnes, s odstupom času, môžeme konštatovať, že Milan Hamada bol ústrednou postavou kritických aktivít (s nemalým spoločenským presahom) v celom tomto desaťročí. Mal rozhľad, presahujúci hranice domácej tvorby a literatúry vôbec (jeho druhou láskou okrem poézie bola filozofia), a patričné kritické schopnosti, ale predovšetkým pevnú koncepciu, základňu, ktorá mu umožňovala formulovať požiadavky a nároky ďaleko presahujúce dobové ideologické limity. A ak sa slovenská literatúra v 60. rokoch pohybovala smerom odideologizúvania a začala klásť dôraz na ľudský osud a existenciálne problémy, mal na tom zásluhu najmä Hamadov kritický hlas.

K 60. rokom sa Hamada opakovane vracia aj v Kritických komentároch. Bolo to naozaj jeho desaťročie. A hodnotí ho vysoko. V jednom z rozhovorov formuloval svoje stanovisko takto: „60. roky pokladám za kultúrne, duchovne najbohatšie desaťročie druhej polovice 20. storočia.“ V stati o Györgyovi Konrádovi rozšíril fenomén 60. rokov aj na okolité literatúry: „Vo všetkých spomenutých literatúrach dochádza k premene ponímania človeka na ľudskú bytosť, ktorá presahuje všetky jeho určenia politicko-ideologickej povahy. Človek je autonómna ľudská bytosť, ako sa ju pokúšala chápať filozofia človeka, ktorá tvorila interpretačnú základňu celého myslenia 60. rokov. Z nej vychádzala aj umelecká literatúra.“

Na odideologizovaní literatúry a jej vnútorných premenách mala veľký podiel literárna kritika. V tomto duchu – ako som spomenul – pôsobili aj jeho vystúpenia. Formulácie v citáte presne vystihujú podstatu Hamadovho kritického kréda, jeho angažovanosť, znásobovanú osobným nasadením a odvahou.

Nová angažovanosť
Proces tzv. normalizácie, trvajúci dve desaťročia, ktorý vyradil Milana Hamadu z kritického frontu, zmenil situáciu v literatúre tak, že do nej znovu voviedol ideologické kritériá, čím sa celý pohyb, charakteristický pre 60. roky, ktorého exponentom bol aj Hamada, zastavil. Nastalo triedenie duchov, kde hlavnú úlohu hral charakter alebo jeho absencia.

Niektorí podľahli normalizačnému tlaku (väčšina), iní (menšina) vytrvali na pôvodných stanoviskách, medzi nimi sa ocitol Milan Hamada. O tom všetkom (a o tých všetkých) hovoril, keď sa po roku 1989 vrátil ku kritickej a výskumnej praxi. A tak tu znovu defilujú pred nami Vojtech Mihálik, Vladimír Mináč, Miroslav Válek a ďalší, ktorí sa dištancovali od úsilí charakteristických pre 60. roky. S viacerými z nich mal Hamada spory, polemiky a zažil i pokusy o osobnú pomstu. V každom prípade, keď sa potrebuje o nich vysloviť, striktne oddeľuje politické postoje a tvorbu. Na druhej strane sú tí, čo vydržali, aj keď to dramaticky zasiahlo do ich osobných životov. Prototypom je Dominik Tatarka. Hamada vyzdvihuje jeho postoje, no od časti jeho tvorby má kritický odstup.

Hamadov návrat do literárneho života po roku 1989 znamenal novú angažovanosť. Teraz sa však neviazala na tvorbu, pretože tá v nových pomeroch dostala iný štatút a preťala svoje kontakty so životom spoločnosti. Hamada ju registroval, pojímal do zorného poľa a  kriticky hodnotil knihy, ktoré vychádzali, ale ako celok ho neuspokojovala. Literárna tvorba sa zatvorila pred svetom a ponorila sa do seba, prestala reagovať na to, čo sa dialo okolo nej. („Literatúra sa stiahla do svojich problémov, povedal by som, že literatúra žije ,pre seba'… „Žijeme v postmodernom marazme a hodnoty nám vôbec nechýbajú. Potrebujeme nové osvietenstvo. Nejde o to, aby opäť došlo k spojeniu literatúry s politikou, ale určite by malo dôjsť k spojeniu literatúry s ľudským osudom.“)

V takejto situácii Hamada hľadal oporné body skôr v blízkej minulosti, u tých, ktorí prečnievali do prítomnosti nielen tvorbou, ale aj mravnými postojmi. A tak píše opakovane o Dominikovi Tatarkovi, Zore Jesenskej, Jankovi Silanovi, Jánovi Ondrušovi, Pavlovi Hrúzovi, Jaroslave Blažkovej, Rudolfovi Slobodovi, Pavlovi Vilikovskom, ale aj o Ladislavovi Hanusovi, Oskárovi Čepanovi a o ďalších. Tí a takíto sú posilou vo vyprázdnenej súčasnosti.

Tri základné ohrozenia sme neprekonali
Hamadova angažovanosť našla plné uplatnenie v spoločenskej sfére. S obavou sledoval, ako sa z nej vytrácajú hodnoty demokracie a slobody a nahrádzajú sa novými ideológiami. („Obávam sa všetkých excesov nacionalizmu…“)

Hamadov postoj sa neobmedzoval na všeobecné konštatovania, protestuje proti politickým zásahom do kultúry, bráni Slovenské pohľady, vyzdvihuje úlohu Kultúrneho života, odmieta kroky ministra kultúry.

Jeho pohľad na spoločenskú realitu však zostáva skeptický: „Ani jedno z troch ohrození človeka, to jest fašistické, komunistické a nacionalistické, sme neprekonali.“ Pokladá sa za menšinového človeka a to mu dáva silu byť vždy „na strane nekonformných, prenasledovaných a vzdorujúcich“. Tomuto odkazu zostáva verný a je to výzva aj pre nás ostatných.
Vladimír Petrík, literárny historik

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Milan Hamada
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku