Trnavský rodák Wetzler sa pred vypuknutím druhej svetovej vojny živil ako robotník. Pre jeho židovský pôvod ho na jar 1942 transportovali do zberného tábora v Seredi, odkiaľ bol následne premiestnený do koncentráku Osvienčim-Brezinka.
Foto: holocaustresearchproject.or
Počas pobytu v koncentračnom tábore sa Wetzler zoznámil s ďalším slovenským Židom Walterom Rosenbergom (neskôr prijal meno Rudolf Vrba). V apríli 1944 sa obom mužom podarilo oklamať strážcu tábora a utiecť.
Na rodnom Slovensku, kam sa Wetzler s Rosenbergerom po strastiplnej ceste dostali, podali podrobné písomné svedectvo o fungovaní osvienčimského tábora vrátane spôsobu vraždenia a odhadov počtov obetí. V dobe začínajúcej deportácie maďarských Židov chceli varovať, že sa chystá ďalšia vlna rasovo motivovaného násilia. Na základe tohto svedectva zástupcovia Židov žiadali spojencov, aby začali bombardovať tábor alebo prístupové cesty k nemu. Nič také sa však nestalo, pričom o dôvodoch nečinnosti sa dodnes vedú spory.
Po vojne sa Wetzler živil ako novinár, robotník a úradník. Nejaký čas pracoval v cestovnej kancelárii. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Lánik knihu Čo Dante nevidel, v ktorej podrobne opísal svoje hrozné zážitky. V roku 1970 odišiel do dôchodku a o 18 rokov neskôr zomrel. V januári 2007 získal Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy, ktorý mu posmrtne udelil prezident Ivan Gašparovič.
