Predstavitelia verejného života islamského sveta otvorene počas celého desaťročia opakovane vyzývali na vraždu Rushdieho. Sfanatizované davy bez toho, aby knihu čítali, žiadali jeho smrť. Táto udalosť, ktorá v mnohom temne predznamenala politické a kultúrne konflikty 21. storočia, Rushdiemu prevrátila hore nohami súkromný a verejný život. Premenila ho z úspešného indicko-britského prozaika na ikonickú postavu konca 20. storočia, ktorú si následne pohotovo prisvojila aj popkultúra (spolupráca s Bonom, účinkovanie vo filme Bridget Jones a i.).
Kľúčové slovo fatva
Rushdieho osud sprítomňuje v kontexte západnej civilizácie príbeh zápasu o slobodu slova, práva umenia otvorene a kriticky pristupovať k svetu okolo seba, príbeh, ktorý sa, žiaľ, opakuje aj v súčasnosti v mnohých podobách a v rôznych kultúrach. Spisovateľovi i jeho knihám bol odopretý normálny život. Žil pod policajnou ochranou a nesmel sa voľne pohybovať na verejnosti. On i jeho blízki a spolupracovníci čelili vyhrážkam smrti. Jeho diela pálili a zakazovali.
Japonského prekladateľa jeho kníh zavraždili, talianskeho a nórskeho prekladateľa ťažko zranili. Je len samozrejmé, že fatva a to, čo po nej nasledovalo, sa stalo ústrednou témou a vôbec kľúčovým slovom autobiografie Salmana Rushdieho. Odkazuje na to aj jej titul. Joseph Anton je autorovo krycie meno, ktoré používal pre svoj život pod policajnou ochranou (sú to krstné mená obľúbených Rushdieho spisovateľov – Conrada a Čechova).
Pád na dno
Takmer 600-stranová kniha je rozdelená na dve nerovnomerné tematické časti. Prvá, kratšia, rekapituluje cestu mladého ambiciózneho muža, ktorý v ranom veku odišiel zo svojej domoviny do Británie, na „výslnie“. Z outsidera a prisťahovalca sa stáva uznávaný autor, nositeľ mnohých významných ocenení, príslušník intelektuálnej elity. Rushdie rozpráva o svojich koreňoch, načrtáva portréty príbuzných, nostalgicky sprítomňuje indické detstvo, ktoré príkro kontrastuje s nevľúdnou atmosférou britských internátnych škôl. Zachytáva svoje spisovateľské začiatky, rodinný život a predvádza genézu svojich románov.
Zlomovým momentom jeho spomienok je fatva, ktorú predstavuje ako pád na dno, zlovestnú kliatbu, ktorá poznačila jeho život. Magický realizmus, ktorý sa stal súčasťou jeho autorskej značky, sa tu len letmo mihne v obraze čiernych vtákov ohlasujúcich smrť (ide o výpožičku zo scenára Evana Huntera, známeho ako Ed McBain, k Hitchcockovým Vtákom).
Rushdie sústredene, skoro ako kronikár, rekapituluje všetky udalosti, ktoré po ajatolláhovom vyhlásení fatvy nasledovali. Všetky zmeny pobytov, mediálne polemiky, vyhlásenia politikov a jeho kolegov. Všetky rozpady vzťahov, manželstiev, priateľstiev, nevery, urážky, nepochopenia, útoky tlače a bulváru. Všetky úmrtia svojich blízkych a priateľov, obavy, úzkosti, poníženia a stroskotané pokusy zmeniť stav vecí. Sám sa nakoniec pristihuje pri tom, že obchádza tie radostnejšie udalosti z tých rokov a dodáva im menej dôrazu.
Aké krehké hranice
Život po fatve je pre Salmana Rushdieho životom v podzemí, vo frustrácii. Je to práve frustrácia, ktorá udáva základný tón rozprávania v druhej, rozsiahlejšej časti knihy. Jeho hnev z toho, že svoje najlepšie roky musel prežiť v ústraní a pod nesmiernym tlakom, je v knihe výrazný.
Práve toto autorovo nastavenie, pochopiteľné vzhľadom na okolnosti, spôsobuje, že jeho rozprávanie na mnohých miestach zabieha do malicherností. Aj napriek tomu, že rozprávač vystupuje v tretej osobe, čo by malo garantovať odstup, postupne sa zviditeľňuje autorov egocentrizmus. V mnohých situáciách sa tiež odhaľuje, aká krehká môže byť hranica medzi zásadovosťou a tvrdohlavosťou, medzi hrdosťou a samoľúbosťou.
Autorove spomienky na osobnosti, s ktorými sa stretol, na kolegov a priateľov sa často menia na obyčajné klebety. Občas, naozaj len občas sa mihne čosi ako zmysel pre humor (ako napríklad v poznámke, že jeho bodyguard počas svojej služby vyštudoval postkoloniálnu literatúru).
Literatúra, archaická sila
Rushdieho spomienky sú nevyrovnanou knihou, ale i tak – a možno práve preto – sú zaujímavým, hoci časovo náročným čítaním. To, čo v nej sugestívne rezonuje, je autorovo presvedčenie, ktoré má osvietenecké korene, že slobodu prejavu a silu literatúry nemožno umlčať v žiadnom režime, žiadnou vierou ani ideológiou. Literatúru pokladá za archaickú silu, ktorá odhaľuje nové dimenzie a možnosti vzájomného porozumenia v rôznorodosti, ktorá je základnou charakteristikou ľudskej existencie.
Hlási sa k tradícii intelektuálov, ktorí tvrdohlavo bojujú za svoje právo kriticky pristupovať k svetu. Ako sebavedomý ateista rozhorčene polemizuje s úsilím fanatických náboženstiev netolerantne umlčať silu rozumu, skepsy a kreativity. Rázne polemizuje aj s liberálnym relativizovaním hodnôt, ktoré preňho v mnohom stelesňuje koncepcia Samuela P. Huntingtona o strete civilizácií.
Nejestvuje racionálny Západ a mystický Východ ľahostajný k individuálnej slobode, hovorí, sloboda je univerzálnym právom všetkých. Je preňho bolestné sledovať, ako sa islam zmenil z veľkolepej, otvorenej a inšpirujúcej kultúry na nenávistnú ideológiu.
Od Sontagovej k Madonne
Rushdieho memoáre zviditeľňujú ešte jeden pozoruhodný moment, charakteristický pre súčasný status literatúry. Jeho rozprávanie sa začína v ére, keď spisovatelia majú svoju spoločenskú relevanciu, a končí sa v dobe, ktorá rešpektuje iba celebrity.
Príznačne je na prvých stranách Rushdie prítomný na kongrese Medzinárodného výboru PEN klubu v roku 1986 v Hamburgu, kde obdivuje svojich kolegov Susan Sontagovú či Güntera Grassa. Na konci rozprávania, začiatkom nového milénia, ho zasa vidíme na akomsi hollywoodskom večierku, kde sa snaží dozvedieť, či si už Madonna prečítala jeho knihu, ktorú jej poslal.
Rushdieho rozprávanie má zdanlivo šťastný koniec. Život pod policajnou ochranou sa končí, lebo riziko ohrozenia je nízke. Na fatvu sa pomaly zabudlo a autor si žije slobodný život. V skutočnosti však fatva nebola a ani nemôže byť odvolaná . Rushdie zasa nie je svetoznámym autorom preto, že je rozprávačom fascinujúcich príbehov, ale pre svoj sploštený mediálny obraz kontroverzného spisovateľa, nad ktorým bola vyhlásená fatva. A to si napokon autor vo svojich spomienkach opakovane uvedomuje.
