Kniha týždňa: Prišiel v pravý čas

Kniha Básne Františka Andraščíka, významného básnika generácie 60. rokov 20. storočia, tzv. šesťdesiatnikov, vyšla v pravý čas. Dlho sa na neho zabúdalo, až zásluhou editora Jána Zambora, literárneho vedca a básnika, vydavateľstva Modrý Peter v Levoči a autora kongeniálnych ilustrácií maliara Ľudovíta Hološku vstúpil František Andraščík nanovo v krásnej knihe do našej súčasnej literárnej kultúry.

10.03.2013 05:00
Andrascik Basne
František Andraščík: Básne
debata

Čo to znamená, že prišiel v pravý čas? Jeho básnické dielo sa totiž objavilo práve vo chvíli , keď sa našej literatúre takáto poézia nedostáva. Andraščíkove básne teda nie sú len literárnym dokumentom čias svojho vzniku, ale súčasnou živou hodnotou. V časti dnešnej exkluzívnej postmodernistickej poézie, ktorá má laboratórnu povahu, chýba poézia vyznačujúca sa svojou životnosťou.

Lebo nikto nevie, čo je poézia

Andraščík vstúpil do literatúry s programom, ktorým v našom nadrealizme poetistickej orientácie kontinuálne nadviazal na básnickú avantgardu tesne povojnového obdobia. Ale na rozdiel od svojich rovesníkov, uprednostňujúcich senzuálnu metaforu, tvorí poéziu ako prejav celého človeka, najmä jeho intelektuálnych mohúcností. Oproti poézii rozrušovania zmyslov vyznáva poéziu sebautvárania človeka. Mladý básnik odmieta formulovať nejakú poetiku, keď hovorí: „Nemám poetiku. Chcem mať poéziu, lebo každý vie, čo je poetika, ale nikto, čo je poézia.“ Je tvorcom polytematickej básne inšpirovanej Apollinairovým Pásmom, v ktorom má miesto senzuálna i intelektuálna metafora.

Zmestí sa doň všetko: sociálna utópia, láska vo všetkých jej podobách, poézia osamelého človeka, ktorému čosi i ktosi ustavične chýba, poézia vážna i poetisticky hravá, napríklad v básni Ako mám rád svoju mamu. Výrazom tejto mnohotvárnosti je báseň Relativita: „Vtedy sa mu mozgu dotkol hustý dážď rozmanitosti / od pavučiny / až po mlieko… Potom vyrástla ona. / A svet sa zmenšoval do útulnosti. / Vzal jej vlasy, / aj s horúcim vzduchom, ktorý sa na nich chvel / a priložil k svojim vlasom… Vzpriamil sa a povedal, / sme ja alebo sme ty, / nie sme však my, / čiže ja a ty, / lebo sme jedno.“

Lenže to šťastie postupne ubúda: „A dnes už viem, že šťastie pre mňa sporé / a predsa neviem zavraždiť tú nádej, ktorá trvá na obzore, / až tam, kde končí v mojej duši / moje mŕtve more.“ Od tejto chvíle sa svet zmenšený do útulnosti začne meniť na chladný svet, ktorý sa čoraz viac podobá väzeniu. Básnik vyznávajúci nehu a súcit čoraz častejšie opakuje: „Ó Bože náhodného noža na náhodnom hrdle.“ Príbuznosť s poéziou Jána Ondruša je tu zjavná. Napokon sa dá zistiť, že vystúpenie básnickej antiutópie končí v objavení onoho „nič“, ktoré s takým porozumením vyzdvihuje vo Válkovom Milovaní v husej koži a vyslovuje ho aj sám v záverečnej básni Epitaf zo zbierky Rekviem pre živých: „A vlastne nič. / A jednoducho nič. / Ničivé nič. / Požiar. / Piesočná blcha. / Organ. / Podkova šťastia. / A tak. / A čo?“

Je veľké čosi

Básnický a mysliteľský typ Andraščíka sa, ako je známe, inšpiruje aj básnickou filozofiou alebo filozofickou poéziou Nietzscheho. V ňom nachádza predstavu duchovného aristokratizmu či aristokracie ducha proti barbarstvu, nietzscheovskú ideu nadčloveka – Andraščík hovorí o mimoriadne antropologicky rozvinutých jedincoch. Nie je však apologétom „ničoty“, keď v záverečnej básni Zaklínania hovorí: „Je veľké čosi.“ Jeho zdrojom nie je chladný rozum, ale pascalovské srdce, ktoré sprevádza človeka putujúceho labyrintom sveta.

Zmietal sa v protirečeniach, keď sa zamýšľal nad obsahom vedomia, v ktorom nachádzal viacero subjektov. Používal pritom pojem ontoschizofrénia, označujúci zdravé vedomie – odlišné od patoschizofrénie. No túto obrovskú záťaž na vedomie jeho citlivá duša neuniesla. Andraščík nebol falošným apologétom papierovej ničoty oslavovanej v pohodlí blahobytného života. A preto so svojimi „sklonmi k extrémnemu maximalizmu“, ako sa sám charakterizuje, narazil na tvrdý múr nepriateľskej skutočnosti, v ktorej sa aj v tomto čase presadzuje moc a násilie, jeho celoživotní prenasledovatelia.

Človeka a básnika Andraščíka stretlo „veľké hviezdnaté nešťastie, ktoré nazývame život“, hovorí v básni bez názvu. Zahnalo ho do samoty. Nereaguje naň s pokorou: „…ale ja som už taký, / raz som už taký: / Pod jeho pätou celkom pritlačený k zemi, / viem, že som nepoddajný, / aj voči päte, / aj voči tým hviezdam, čo sú tam kdesi hore, / aj voči tej / zemi.“ A keď prišlo na lámanie chleba, moc si Andraščíka nekúpila ani ho nezlomila. O tejto ľudskej a básnickej situácii vydal svedectvo v poézii, ktorá je jedným z vrcholov nášho básnictva.

Ten svet bez lásky…

V zbierkach Úpenlivé ruky (1985), Svetadiel Tabu (1990) a v nedokončenej, editorom zrekonštruovanej zbierke Azda som Indián sa Andraščík vrátil tam, odkiaľ vyšiel, k svojim najbližším – domov. „Nie, nejdem nikam, tam doma som, kde som.“ Tam je otec a matka. Veľký svet ho vyvrhol a on ho odvrhol, nie je to jeho svet, ten svet bez lásky. Nechce znášať osud vykoreneného človeka, ako o tom vraví v básni Vkorenený človek, ktorý sa podobá stromu, a v jednej z jeho posledných básní Keď človek žije, akoby bol stromom. „Keď človek žije, akoby bol stromom a starne, / akoby si vravel: je to príma, / čoraz viac idem do domu svojho, / tam, kde máme svoje korene, / tam, kde je moja hlina.“

Hoci bolestne pociťuje svoju osamelosť, keď už nielen pastieri ho vyobcovali, ale aj „ovce, ovce ma spomedzi seba vyobcovali tiež“, zostalo mu srdce prekypujúce láskou. A opäť sa tu stretá so svojím básnickým druhom Jánom Ondrušom, ktorý nám odkázal: „Verme takým, čo iných prevyšujú o srdce.“ Neutieka sa ako Milan Rúfus k Bohu, ktorého zneužívajú „farmári v sutanách“, s úctou sa však skláňa a chráni modlitbu u svojej mamy (Mama sa modlí).

A napokon všetkým nositeľom moci aj na dnešnom Slovensku v príznačne nazvanej básni Bastila 1789 odkazuje v duchu Francúzskej revolúcie: „Sloboda a rovnosť sú chlebom, ktorý milujeme až tak veľmi, / že nám, / zatajuje dych.“ Oni však „Hrdúsia slobodu a rovnosť a tvária sa, / že ich milujú.“ No pokiaľ sú na svete ľudia, ktorí nemajú nad nikým moc, netreba strácať nádej, myslím si s Františkom Andraščíkom.

Azda som Indián

Azda som Indián, lebo tisícročia predbiehal som čas,
čas, ktorý vždy smeruje len k slobode mocných.
Cez úžiny a ľady smeroval som preč
z tých ťažkých okov slobody mocných.
Preč, preč, až tam, kde namiesto viniča a jabloní
rástla iba úžasne nádherná a slobodná loboda
rastlinných duší.
Za mojimi pätami ostávali
Ázia
Afrika
Európa.

A napokon aj tá Amerika, tá Amerika červenokožcov,
aj každý ďalší kus sveta.
Ale všade ma dostihla tá strašná kobra, tá sloboda mocných,
ich zvoľa.
Až napokon musel som vstúpiť do vôd oceánu
zvaného Tichý.
A tam je už moje útrpné mlčanie pomerne významné
a trvanlivé.

debata chyba