Kniha týždňa: Stredoeurópan na ostrove

12.03.2013 05:00

Literárne mapy sú od tých geografických odlišné. Krajiny sa do nich nezakresľujú podľa zavedených pravidiel a svojím jemným vykreslením pripomínajú skôr pavučinu utkanú z nekonečného množstva príbehov a spomienok. Nepovedia vám, kadiaľ ísť a neuvádzajú sa v nich presné vzdialenosti, navodzujú však novú perspektívu, ktorá v sebe skrýva svoj vlastný, jedinečný pohľad.

Pri niektorých knihách je jedno, na akom mieste sa ich dej odohráva. Pomyselnou mapou im môže byť akákoľvek krajina, pre iné je, naopak, miesto, s ktorým sú zviazané, nesmierne dôležité. V ňom totiž spočíva určitá perspektíva hľadania pevného bodu, toho mystického miesta, z ktorého je možné usporiadať jednotlivé obrazy svojho vlastného života do zmysluplného celku. Práve k tomuto druhému typu patrí aj Uspávanka pre obesenca od poľského autora Huberta Klimka-Dobrzanieckeho.

Neopakovateľnosť žije – znetvorená, zveličená alebo zmenšená.

Hubert Klimko-Dobrzaniecki patrí k spisovateľom, ktorých knihy majú výrazne autobiografické črty. Miesto, kde sa dej tejto novely odohráva, je Island, na ktorom autor prežil viac ako desať rokov života.

Hubert Klimko-Dobrzaniecki: Uspávanka pre...
Hubert Klimko-Dobrzaniecki: Uspávanka pre obesenca, preklad Julia Sherwood, 70 s., Salon), Bratislava 2013.

Dojem reality znásobuje aj to, že autor ponechal postavám v texte ich civilné mená a príbehy, ktoré miestami vyrážajú dych, pôsobia v jeho podaní skutočne, nefalšovane a pravdivo. Akoby písanie bolo výsledkom vnútornej potreby autora zaznamenať určitú neopakovateľnosť individuálneho príbehu, tej zvláštnej jedinečnosti, ktorú je možné iba zažiť: „Neopakovateľnosť žije, mení sa na spomienky, odovzdáva sa z pokolenia na pokolenie, znetvorená, zveličená alebo zmenšená.“

Napriek tomu Uspávanka pre obesenca nie je len autobiografickým rozprávaním. Na pozadí rámca príbehu autorovho vlastného života sa postupne do centra dostávajú príbehy a životy iných ľudí. Ako text postupuje, spisovateľ stále viac odchádza do úzadia, až k bodu, odkiaľ je možné len sledovať, ale už nie ovplyvňovať spád udalostí.

Skutočné, nefalšované, prežité

V úvode knihy je autorove venovanie: Pamiatke Szymona Kurana – huslistu, skladateľa a priateľa. Szymon Kuran, poľský hudobník, ktorý tvoril a žil na Islande, je naozaj kľúčovou postavou tejto novely, popri ňom však v knihe vystupuje aj ďalšia dôležitá postava, chorvátsky maliar Boro. S obidvoma sa rozprávač stretáva v Reykjavíku, v ústave pre duševne chorých, kde autor sám v minulosti pracoval ako ošetrovateľ.

Príbeh ich spoločného priateľstva, ktorý tvorí hlavnú dejovú líniu, je metaforou hľadania pevnej pôdy pod nohami. Traja prisťahovalci akoby sa nachádzali v stave zvláštnej duševnej nerovnováhy či precitlivenosti. V ich živote sa striedajú chvíľkové radosti s obdobiami depresie, neistoty a neraz aj šialenstva: „Možno vďaka tomu, že som v aute vozil trávnik, makové pole, veľkú uhorku či melón, sa zo mňa nestal Napoleon či svätá Tereza.“

Príbeh tohto zvláštneho trojuholníka je sčasti aj charakteristikou tvorivého, umeleckého a bohémskeho prístupu k svetu: „Veľké vzlety a veľké pády. Eufória a depresia, plus a mínus, hore a dolu, život a smrť. Ani v Szymonovi, ani v tejto hudbe neexistovalo nič uprostred. More a rovno hory. Tak ako v islandskej krajine. Nebola tam rovina, priemer, nuda, malomeštiacky pokoj. Szymon žil a vďaka tomu bola táto hudba autentická, rovnako autentická ako jeho život. Skutočný, nefalšovaný, prežitý.“

Absencia rovnováhy v živote, tak ako v okolitej islandskej krajine, a túžba cítiť, vnímať svoj život všetkými zmyslami, spôsobuje oveľa intenzívnejšie vnímanie každodennosti, ako je to, na aké sme bežne zvyknutí. Oberanie egrešov, kŕmenie rýb, Szymonovo kúpanie sa v „mori“, to všetko môže a stáva sa súčasťou dejín. Nie tých s veľkým D, ale tých prerozprávaných a zapísaných, tých dejín, na ktorých človeku v skutočnosti naozaj záleží.

Dávno zabudnuté obrazy

Samostatnú líniu textu tvorí autorova sebareflexia písania. Ide totiž o druhú knihu Huberta Klimka-Dobrzanieckeho, ktorá vyšla len rok po autorovom debute Dom Ruže, nominovanom na Cenu Niké, čo je najprestížnejšia literárna cena v Poľsku. Vo svojom prvom románe, preloženom do niekoľkých svetových jazykov, čo je aj prípad Uspávanky pre obesenca, autor opisuje obdobne ako vo svojej druhej knihe život prisťahovalcov na Islande. No bolo by omylom povedať, že Uspávanka pre obesenca je pokračovaním či prekopávaním už napísaného.

Ide v nej totiž o úplne odlišný pohľad. Szymonov tragický osud, o ktorom autor píše hneď na prvej strane, nám dáva jasne najavo, že kniha vznikla z potreby „zaznamenať príbeh istého priateľstva“. A to je v tejto knihe najdôležitejšie.

Keď sa mi text Uspávanky vo výbornom slovenskom preklade Julie Sherwood dostal prvýkrát do rúk, s jej autorom som sa už dlhší čas osobne poznal. Mal som prečítaných niekoľko jeho kníh v poľštine, z ktorých na mňa silno zapôsobil autorov debut Dom Ruže.

Vedel som, že študoval teológiu, filozofiu a islandskú filológiu aj to, že desať rokov žil na Islande, odkiaľ sa pred pár rokmi presťahoval do Viedne. Rozprávali sme sa najmä o strednej Európe, o Poľsku, Slovensku a Rakúsku. Napriek tomu som mal často pocit, že Island v ňom nejakým spôsobom zostal prítomný, že si ho priniesol so sebou naspäť do strednej Európy tak, ako si kedysi strednú Európu priniesol na Island: „Tu na ostrove je pamäť akoby ostrejšia, prináša naspäť dávno zabudnuté obrazy, ktoré sa zdali byť nepatrné, nepodstatné. Všetko, čo nám chýba a čo sa stratilo, nahrádzajú zmysly. Začal som písať poviedky, vracať sa v myšlienkach do detstva, spisovať príbehy, vymýšľať. Písal som a sníval, sníval som, že sa tam raz naozaj vrátim.“

Ak existuje niečo ako stredoeurópska literatúra, ktorá prekračuje hranice tohto regiónu, o čom som úprimne presvedčený, táto kniha k nej určite patrí. Aj napriek tomu, že sa odohráva na Islande, hovorí sa v nej hlavne o nás.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku