Ste najmladší laureát ceny, ktorá, hoci má v štatúte niečo iné, sa udeľuje tak trochu aj za „celoživotné dielo“. Vo vašom prípade porota asi ocenila morálnu kontinuitu, veď, ako sám hovoríte, robíte to isté ako pred Novembrom 1989. Alebo je v tom niečo iné?
Matematika pribúdania nepripúšťa žiadne manipulácie a náhodné výsledky. Dnes najmladší zajtra budú najstarší. Počítanie na prstoch nestojí za reč. Preto nepočítam a nenechávam sa pomýliť náhodnými manipuláciami s neistým výsledkom. A fragmenty celoživotných diel sa na konci cesty pekne pozametajú na jednu hromadu a uložia do zaprášených políc postupného zabúdania. Alebo potupného? Neviem, ale treba sa pripraviť aj na takú možnosť. Podobne je na tom morálna kontinuita. Naozaj píšem, vydávam knihy a časopis ako pred Novembrom 1989 – s dôrazom na morálnu kontinuitu, ktorá nie je ničím iným, iba "stavaním hrádzí proti ničote“ – ako kdesi napísal Ivan Kadlečík. Ničota je totiž vírusová potvora a votrie sa do každého režimu a do krvného obehu každej spoločnosti náchylnej na periodické zlyhávania.
Ešte stále vydávate časopis Fragment, s ktorým ste začali v 80. rokoch, v období totality. Čo v ňom chcete povedať teraz?
To, čo na začiatku. Totalitu jednej neomylnej strany a jednej neomylnej ideológie vystriedala totalita bezuzdného a netrestaného pustošenia, totalita s nadšením a odovzdane konzumujúcich konzumentov závratného nevkusu, totalita pologramotných celebrít brodiacich sa v kyslej smotánke vulgarity. V časopise Fragment publikujeme dvadsaťpäť rokov texty slovenských a do slovenčiny preložených autorov, ktoré zásadne vybočujú z vyššie uvedeného. Našťastie sa o niečo podobné usilujú aj iné literárne časopisy, ktoré EŠTE na Slovensku vychádzajú. Viem, že je to nepatrná kvapka v bezbrehom mori, ale aj to bezbrehé more je len súčtom nepatrných kvapiek.
Ďalším výborným projektom z vašej dielne je Rodinné striebro. V časoch, keď vládne nálada, že na Slovensku je málo toho, na čo by sme mohli byť hrdí, vy dokazujete opak.
Jednou z našich odvekých národných vlastností je stále sa opakujúce podceňovanie a často aj prízemné likvidovanie vlastných kultúrnych a kultúru tvoriacich schopností a osobností. Akosi sme zabudli, že bez kultúry nemôžeme byť ani hrdým národom, ani prosperujúcim štátom. Dominik Tatarka to predsa už dávno povedal a napísal: "Kultúra je obcovanie, je výrazom, slovným a materiálnym výrazom pomeru človeka k človeku, národa k národu, kultúra je výrazom toho, čo si uctievame, čím chceme byť, čo chceme, aby si uctili i tí, čo prídu po nás.“
Ako vzniklo Rodinné striebro?
Projekt rozhlasového cyklu relácií Rodinné striebro vznikol ako nepatetické uctenie si osobností, ktoré svojou výnimočnou tvorbou výrazne formovali kultúrne povedomie niekoľkých generácií. Nie sú to vždy a v každej životnej situácii bezchybní, neomylní hrdinovia, ale len ten, kto je naozaj bez viny, nech hádže kamene. Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Ján Ondruš, Ilja Zeljenka, Soňa Kovačevičová, Dežo Ursiny, Osamelí bežci, Theo H. Florin, Ján Smrek, galandovci, Pavel Hrúz, Rudolf Sloboda a tak ďalej a tak podobne. Som presvedčený o tom, že diela týchto a takýchto osobností budú môcť "konzumovať“ a uctiť si i tí, čo prídu po nás. A nebude ich to stáť ani cent, lebo najcennejšie je to, čo sa nedá kúpiť za peniaze.
Silu slovenských osobností vidieť aj vo vašich knihách Za ozvenou tichých hlasov a Za ozvenou tichých hlasov II. Ako ste vyberali jednotlivé „postavy“?
Tie dve knihy sú voľným pokračovaním rozhlasového cyklu Rodinné striebro, ktorého jednotlivé časti nie sú zatiaľ dostupné pre možných záujemcov na žiadnom zvukovom nosiči, i keď máme už v kalendári 21. storočie… V prvej knihe, Za ozvenou tichých hlasov, je uložený dokumentárny materiál príbehov piatich osobností slovenskej kultúry a jednej výtvarnej skupiny: Štefana Krčméryho, Thea H. Florina, galandovcov, Ela Havettu, Pavla Hrúza a Tomáša Janovica. Nevyberám si, ale postupne spracovávam roky zbierané a triedené nánosy textov a s nimi súvisiacich svedectiev. V druhej knihe, Za ozvenou tichých hlasov II, som sa pokúsil o pochopenie a následné znovuzloženie fragmentov roztrúsených právd a poloprávd dôležitých dejinných udalostí, ktoré zásadným spôsobom zasiahli a následne určovali naše vzostupy a pády v rokoch 1948 – 1989. Nechcel som opakovať to, čo už bolo povedané a napísané. Každá dejinná udalosť má množstvo zdanlivo malých a zdanlivo okrajových účastníkov. Až po mnohých rokoch zisťujeme, že práve tí malí a okrajoví stoja vždy v epicentre výbuchov veľkých dejín ako silné, pred žiadnym zlom neuhýbajúce osobnosti.
Prečo ste si pri ich tvorbe vybrali formu koláže?
Všetci stojíme pred rovnakým problémom: ako vtesnať do päťdesiatich piatich minút rozhlasového pásma alebo do dvesto- či tristostranovej knihy celý "život a dielo“ tvorcu tak, aby sme neublížili ani jeho životu, ani jeho dielu. Forma akejsi voľnej, nevýtvarnej koláže zdala sa mi byť najprijateľnejšia. Do citácií a dokumentárnych materiálov už nežijúcich autorov som vstupoval ostrým strihom rozhovorov s ešte žijúcimi svedkami ich života a tvorby. Škoda len, že pri takomto spôsobe selektívnej montáže sa vždy musí niečo z nahromadeného materiálu oželieť. Podobne som postupoval pri komponovaní dvoch kníh o básnickej skupine Osamelí bežci: Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria. Rovnako aj pri knihe rozhovorov so slovenskými spisovateľmi, ktorá vyšla pod názvom Z protiľahlého brehu.
Súčasťou obce božej Dominika Tatarku ste sa stali už dávno, teraz ste aj laureátom ceny, ktorá nesie jeho meno. Čo pre vás jej udelenie znamená?
Aby som sa dostal k odpovedi, musím najskôr zacitovať jednu Tatarkovu objasňujúcu definíciu, vyslovenú dávno pred pádom totality: "Jediná forma, v ktorej by ma zaujímalo žiť, je demokracia. Nazývam ju obcou božou, systémom samosprávnych, o sebe rozhodujúcich obcí. Obec božia nie je pre mňa kresťanským ideálom, ktorý sa môže uskutočniť iba kdesi ďaleko pred nami, v budúcnosti. Obec božia vzniká a rozpadá sa neustále. Iba takáto obec môže byť realizáciou mojej túžby byť prijatý do takéhoto spoločenstva. Ľudia, väčšina ľudí, nechce vládnuť, ani slávou sa pokryť, chce byť členom demokratickej spoločnosti. Ale to musí byť česť.“ Stať sa laureátom nejakej ceny nie je žiadna veľká sláva. Oveľa väčšiu cenu má prijatie do spoločenstva ľudí, ktorí s ručením neobmedzeným napĺňajú myšlienku Dominika Tatarku záväzne demokratickým obsahom.
Pre väčšinu ľudí je Tatarka „maturitná otázka“, v tom lepšom prípade čítali jeho knihy. Vy ste ho poznali osobne. Aký bol v skutočnosti?
Osobnému spoznaniu Dominika Tatarku predchádzalo moje čitateľské nadšenie z troch jeho kníh: Kohútik v agónii, Panna zázračnica a Prútené kreslá. Tie boli určujúce a sú čitateľné aj dnes. Niektoré Dominikove knihy – tie zo začiatku päťdesiatych rokov – som radšej zasunul do najtmavšieho kúta knižnice. Ale asi každý, kto sa len na chvíľu stretol s Dominikom Tatarkom, podľahol – skôr či neskôr – jeho démonickému spôsobu rozprávania. Neúnavne krúžil v nejakom príbehu, rozvíjal ho a bezmocných poslucháčov nenásilne vťahoval do vírivého pohybu neošúchaných slov a nefrázovitých viet, ktoré sa často končili nečakanou pointou. A také sú aj jeho najlepšie písačky.
Bolo ťažké dostať sa do jeho blízkosti?
Kto sa nebál zazvoniť pri jeho dverách, často strážených štátnobezpečnostnými dotieravcami, bol vítaný. Tatarka sa pred svetom nezavrel ani neuzatváral, uzavreli ho; izolovali a buzerovali. A potom normalizátori to nepohodlné, vzpierajúce sa meno jednoducho a definitívne vyškrtli – a potom vygumovali z verejného života aj z literatúry. Štátne zákazy a škrty sme obchádzali prepisovaním a vydávaním jeho nových písačiek v samizdatových knihách a časopisoch. Mal z nich nepredstieranú radosť. A my možno ešte väčšiu…
Čo by si podľa vás Tatarka myslel o dnešnej slovenskej spoločnosti a čo napríklad o literatúre a umení?
Stačí si prečítať Tatarkovu esejistickú knihu Proti démonom. V nej je všeličo podstatné a dôležité aj o dnešnej slovenskej spoločnosti, o literatúre a umení. Dominik Tatarka mal totiž dosť presnú a dosť dôkladnú predstavu o možnostiach a schopnostiach rôznych mutácií rôzne škodiacich démonov, ktorí spupne a beztrestne šarapatia v každej dobe a v každej spoločnosti. A len tak mimochodom by uzavrel lamentácie zvyčajnou utešujúcou vetou: "Vieš, miláčik, aj oni sa raz pominú…“
