Hlavnou postavou vašej novej knižky je malá Evička, ktorá býva na Orave, jej mama je učiteľkou, otec právnikom, ako to bolo aj u vás. Nakoľko ste to vy?
Takmer všetko je v tej knihe fiktívne. Jediná pravda je, že moja mama bola učiteľka a otec právnik. Ale – aj keď človek píše sci-fi, dostane sa mu tam niečo zo života. Každý život je taký zaujímavý, že stojí za to dostať ho do literatúry. Mnohé z toho, čo vidím okolo seba, alebo zažívam na vlastnej koži, sa mi ukladá do pamäti, tam sa mi to premieša a odtiaľ ide do knižky. Preto postavy v tejto knižke naozaj nie sú konkrétne. Darmo by sa v nej niekto hľadal.
Čo si myslíte o vlastnom živote? Boli ste šťastná?
Život nikdy nie je ľahký. Keď sa dívam do minulosti na môj vlastný život, niekedy sa mi zdá smutný. Prežila som mnohé trápenia, úmrtia, choroby, strachy. Koho to obišlo? Inokedy, keď ma zobudí slnko, čo presvitá cez záclonu, dívam sa na svet veselšie, teším sa a myslím si, že som prežila šťastný život.
Nechýbali vám napríklad cesty po svete? Priznávate, že nie ste veľká cestovateľka.
Cestovnú horúčku mám, už keď chcem ísť do Rače. Najradšej som doma. Keď prídem odniekadiaľ domov, pozriem sa, čo je v chladničke, a niečo uvarím. Potom si večer ľahneme s Ľubom do postele a čítame. Čítame si aj nahlas, jeden pre druhého, odseky, ktoré sa nám páčia a je nám veľmi dobre. Ale keď je takto dobre, prepadne ma hneď úzkosť: Dokedy to bude trvať? Čo sa stane?
Máte päť detí a osem vnúčat, znamená to iste okrem radostí aj obavy. V čom hľadáte silu a útechu? Veríte na príklad v Boha, ako sa na Orave patrí a ako sa to odzrkadľuje aj vo vašej knihe?
Veľká rodina je radosť, ale aj strach. Musím povedať, že keď som mala najväčšie trápenia, vždy som sa k Bohu utiekala a vždy mi to pomohlo. Často ho o niečo prosím, ale už som si povedala, že nemôžem iba žiadať, musím aj poďakovať, a tak sa modlím. Do kostola na bohoslužby nechodím, ale keď v kostole nikto nie je, ja tam Boha cítim. Potrebujem to, lebo mávam neuveriteľnú úzkosť. Zľaknem sa napríklad, keď zazvoní mobil – už sa modlím, aby sa niečo nestalo, a to modlenie mi pomôže. A keď je mi príliš dobre, spomeniem si zasa na kamarátku. Rozprávala, že práve, keď boli najveselší, stala sa v ich rodine tragédia s bratom. Vždy sa teda v radosti spamätám a krotím.
Vráťme sa ku knihe – ako dlho ste ju písali? V tlači sa objavila informácia, že pre rodinné starosti s odovzdaním rukopisu ste – ešte pod pracovným titulom Ujo – meškali.
Knihu som napísala rýchlo, ale poznámky k nej som si zbierala veľmi dlho. Túžila som po tučnej knižke so „šnúrkou“ a aj som ju napísala. Manžel však rukopis prečítal – tak to v našej rodine zvykneme. A odporúčal mi niekoľko strán vynechať, takže kniha stenkla, ale uznávam, že jej to prospelo.
Dáte na jeho rady hneď, alebo ste sa o škrty v texte hádali?
Môj manžel je autorita. V ničom sa tak dobre nevyzná ako v literatúre. Škodila by som sama sebe, keby som ho neposlúchla…
Na obálke knižky je výrok prísneho kritika Viktora Kochola, ktorý povedal, že ste pokračovateľkou Timravy. Máte rada Timravu?
Pravdaže. A názor Viktora Kochola si o to viac vážim. Bol to naozaj prísny kritik, a keď ma tak pochválil, povedala som si, že už by som aj mohla prestať písať, lebo čo už? Čo ešte? Viktor Kochol však zomrel, a tak píšem ďalej.
Foto: Ľuboš Pilc
Čo máte radšej – písanie alebo vystupovanie na javisku?
Pri písaní som sama so sebou a so spomienkami. So Sedem bez záruky je to iné, ale príjemné. Robím to s ľuďmi, čo ma majú radi a ja mám rada ich. Užívame si to. Teraz cestujeme aj po Slovensku, cez víkend sme boli na východe. Už cesta vlakom z Bratislavy do Košíc bola zážitok. Milan Lasica, napríklad, cestoval vlakom po dlhých rokoch. Užíval si pohľad z okna, ktorý je iný ako pohľad z auta alebo lietadla. Pripomenuli sme mu, že sa cestou bude vyskytovať aj tunel, ale je to iné ako voľakedy. Voľakedy vo vlaku nastala tma a mohli vznikať malé dobrodružstvá. Dnes sa v tuneli vo vlaku rozsvieti, často proti vôli cestujúcich. Po týchto informáciách sa zjavil istý pán, Milanov priateľ a pozval ho do jedálneho vozňa. Keď sa po polhodine vrátil, povedala som mu: „Škoda, že si bol preč. Kým si bol v jedálnom vozni, boli sme dvakrát v tuneli.“ „Škoda,“ povedal. „Konečne sa veziem vo vlaku a takáto vec mi unikne.“
Stalo sa, že ste mali „okno“ alebo ste oľutovali, čo ste povedali na javisku?
Obecenstvo a vôbec prostredie na mňa pôsobia euforicky, som uvoľnenejšia, lepšie mi to páli, ale práve vtedy sa stane, že človek prestrelí. Na to si už dávam pozor, aj keď ma niečo napadne a je to príliš impertinentné, tak si radšej zahryznem do jazyka. Vystupovať v televízii je iné ako v divadle. Keď človek pri nakrúcaní do televízie prestrelí, dá sa to vystrihnúť. Divadlo je adrenalín. Tam sa vystrihovať nedá, o to je to vzrušujúcejšie.
A všetky tie príbehy čo rozprávate? Stali sa?
V priebehu týždňa sa mi vždy niečo prihodí. Akoby mi to pánbožko zámerne ponúkal. Minule som išla po Laurinskej ulici a istú paniu nakladali do sanitky. Opýtala som sa pochôdzkarov, ktorí postávali pri sanitke, čo sa tej panej stalo. Jeden mi povedal, že ju zbil manžel, ona stratila sebavedomie a omdlela.
Veľa príbehov máte aj z detstva. Vekom je človek nielen citlivejší voči svojmu detstvu, ale niekedy sa stáva aj detinský. Pozorujete niečo také na sebe?
Ja sa naozaj často vraciam do detstva, ale dúfam, že to zatiaľ nie je detinskosť. Tá je už znakom demencie a tej sa usilujem brániť. No, keď príde, bude tu. Nepomôžem si.
To vám nehrozí – všetci práve hovoria ako dobre a mlado vyzeráte. Kedysi vás ľudia obdivovali najmä ako mamu piatich detí, dnes vás chvália ako „kočku“. Nežiarli manžel?
Môj muž nežiarli. Škoda. Niekedy utrúsi poznámku, ktorá vzdialene žiarlivosť pripomína, ale podozrievam ho, že to hovorí iba preto, aby mi urobil radosť.
Keď si vás muž našiel na Orave ako mladé dievča, vraj si vás začal „vychovávať“. Vychovávali ste si ho aj vy? K čomu ste si ho najmä viedli?
Vychovať, respektíve prevychovať muža je snom niektorých žien, ktoré si nevidia na špičku nosa. Našťastie som na to prišla dosť skoro. Na rozdiel od mužov, ženy sa prevychovať dajú. Mňa vychováva stále. Má to v popise práce, je vyštudovaný pedagóg. Keby som zistila, že mu prekáža vrčanie vysávača, prestala by som vysávať. A začala by som používať metlu. Keby mu prekážala aj tá, dokázala by som z lásky k nemu vyletieť na nej oknom.
Foto: Ikar
Často vás cituje, hovorieva: „…povedala moja žena Oľga, ktorá má na všetko opačný názor ako ja.“ Je to naozaj tak?
Presný opak je pravda. Nemám na veci opačný názor ako môj muž. To on má opačný názor ako ja. Ale tuším som mu teraz dala za pravdu…
Pred kamerami a na javisku ste veľmi prirodzená, nikdy nevidno žiadnu trému – nechceli ste byť kedysi aj herečkou?
Nikdy. Nemám na to dostatočné sebavedomie. Nedokázala by som sa pred divákmi tváriť, že som niekto iný. Neviem sa pretvarovať. Nechcem tým povedať, že sa mi herecké výkony nepáčia. Obdivujem herečky, ktoré vedia zahrať grófky, aj keď vyrástli v dreveničkách.
Ako hodnotíte svojho kolegu z predstavenia Sedem bez záruky Milana Lasicu? Posedíte si niekedy po predstavení?
Obdivujem ho ako herca aj ako autora. Dokáže verne zahrať kohokoľvek a vždy je to Milan Lasica. On sa po predstavení ponáhľa domov, ale keď hráme v Divadle L plus S, tak si ideme ešte s Eňou Vacvalovou a Mariánom Leškom sadnúť do divadelného bufetu na pohár vína a Milan ide s nami. Mám pred ním stále veľký rešpekt, hoci spolupracujeme už jedenásť rokov.
Chodí na predstavenia aj váš muž? Obdivuje vás?
Naši partneri obyčajne nechodia, vlastne partneri kolegov vôbec nie, ale Ľubo občas príde. Dívať sa na mňa a počúvať ma nie je preňho asi jednoduché. Po jednom vystúpení mi povedal: „Budeš na mňa pyšná. Všetkým som tlieskal okrem teba. Sedel vedľa mňa Janko Lehotský a čo by si bol o mne pomyslel?“
Foto: Ľuboš Pilc
Ale vy ste už hrali aj v Prahe v divadle Labyrint a režíroval vás Boris Hybner. Vybral si vás?
Bola to z núdze cnosť. Keď sa zistilo, že všetky slovenské herečky, ktoré žijú v Prahe, sú už obsadené do iných hier a do hry bolo treba obsadiť Slovenku, súhlasila som. Bola to hra môjho muža a ja som to urobila z lásky k nemu. Dokonca som mala úspech. Pred premiérou mi niekto ukradol kabelku so všetkými dokladmi. Manžel sa rozčuľoval: „Načo nosíš všetky doklady so sebou? Veď teraz si bez nich celkom prestala existovať!“ Na záver hry sa mojej postave zrúti svet a chystá sa odísť z tohto sveta. Počas tej scény som si spomenula na ukradnutú kabelku, na to, že nielenže som prestala existovať v Prahe, ale bez dokladov ma nepustia cez hranice ani nazad na Slovensko, a úprimne som sa rozplakala. Kritika a diváci to ocenili ako herecký výkon.
Myslíte si, že na Slovensku je veselo?
Myslím si, že áno, hoci doba je veľmi ťažká. Čudujem sa – najmä v Bratislave – koľko študentov aj tak sedí po kaviarňach na kávičke. Odkiaľ majú peniaze? Veď aj ja musím obracať každý cent. Ale veselí sme, lebo to je aj určitá obrana – v okolitých krajinách sa vedia skôr nahnevať. Naši ľudia sa pohoršujú, keď niekto ukradne škatuľku cigariet, ale keď zmizne milión, to si už predstaviť nevedia, a tak sa rýchlo uspokoja.
Šťastní to ľudia. Pre knižku ste si vybrali krásne motto: Zastreľte ma, kým som šťastný! Je jeho autor, Kurt Vonnegut, váš obľúbený spisovateľ?
Áno, našla som u neho vetu, ktorá ma očarila: „Zastreľte ma, kým som šťastný.“ Táto veta ma inšpirovala k názvu knihy. Ideálne by bolo, keby každý umieral šťastný. Môj hrdina šťastný umiera. Vonneguta mám rada napriek tomu, že vynikajúci spisovateľ, ktorého mám tiež rada, Rudolf Sloboda, ho neznášal.
Manžel o vás napísal množstvo básní – napísali ste niekedy báseň o ňom? Napísal vám novú báseň k jubileu?
Po toľkých rokoch manželstva ma už básňami nemusí loviť ani presviedčať, že ma má rád. Stačí mi, keď povie, že sa dobre oženil. Ja mu básne nepíšem. Pri takom autorovi by to bola trúfalosť.
Foto: Anna Lara
Oľga Feldeková
Spisovateľka sa narodila 28. marca 1943 v Martine. Vyštudovala novinárstvo na FFUK v Bratislave, pracovala ako redaktorka v Novom slove mladých, scenáristka a dramaturgička Slovenského filmu, píše prózu a účinkuje v projekte Sedem bez záruky. Je vydatá za básnika Ľubomíra Feldeka, má päť detí a osem vnúčat. Práve jej vyšla knižka Kým som šťastný.
