Jaroslav Hašek vyrastal v skromných pomeroch. Po otcovej predčasnej smrti a maturite na obchodnej akadémii sa zamestnal ako bankár, už vtedy však publikoval kratšie poviedky a eseje v rôznych periodikách. Celkom sa písaniu oddal, keď sa zoznámil s partiou anarchistov. Precestoval s nimi celé Rakúsko-Uhorsko živiac sa písaním cestopisných článkov. Neskôr dokonca z recesie založil Stranu mierneho pokroku v medziach zákona či pripravoval vystúpenia aj účinkoval v kabaretoch spolu s Františkom Langrom či Egonom Erwinom Kischom.
Bohémsky život si na Haškovi vybral svoju daň, už ako čerstvý dvadsiatnik mal značné problémy s alkoholom. Všetko sa malo zmeniť, keď sa z voľnomyšlienkara stal vojakom. V roku 1915 narukoval a jeho blízki ho najprv považovali za nezvestného. V tom čase už bola jeho partnerkou novinárka a spisovateľka Jarmila Mayerová, ktorá sa stala aj prvou pani Haškovou.
Z článkov v dobových armádnych časopisoch je zrejmé, že bol najskôr zarytým odporcom boľševizmu. Už v roku 1918 bol však Hašek riaditeľom armádnych tlačiarní v Ufe a hrdým členom Červenej armády, neskôr dokonca významným komisárom, ktorý neváhal nariadiť mnoho popráv. Príčiny tejto zmeny sú dodnes tajomstvom, rovnako, ako nikdy nebolo celkom objasnené, ako sa mohlo stať, že sa Hašek v Ufe druhýkrát oženil. Po návrate do Česka bol súdený za mnohoženstvo, ale tiež sa vrátil k pitiu a neviazanému spôsobu života. V roku 1923 ako 39-ročný Hašek zomrel na zástavu srdca.
Veľkú časť Haškovej tvorby tvorili články, poviedky a eseje roztratené po rôznych periodikách. Aj legendárne Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny, ktoré Hašek napísal prevažne po krčmách, vychádzali najskôr od roku 1921 na pokračovanie (samotného Švejka však Hašek vo svojich poviedkach stvoril už v roku 1912). Neskôr vyšli v známej podobe štyroch zväzkov, posledný z nich však už po Haškovej smrti dopísal Karel Vaněk. Humorné príhody vojaka, ktorý mal nad dianím vždy neprekonateľný nadhľad, sa stali predlohou viacerých filmov (okrem českých aj poľského či nemeckého), najznámejšiu tvár Švejkovi prepožičal Rudolf Hrušínský vo filmoch Karla Steklého.
K ďalším dielam, ktorými sa Hašek navždy zaradil k velikánom českej literatúry, patria poviedkové zbierky Dva tucty poviedok (1920), Pepíček Nový a iné poviedky (1921) či posmrtne vydané knihy Škola humoru (1949) a Malá zoologická záhrada (1950).
