Slovenčina v českom balení

Slovenskí literáti tento rok zaznamenali mimoriadny úspech. V Česku vyšlo za posledný rok dvadsať kníh preložených zo slovenčiny. Na porovnanie, zvyčajne ich ročne vyjde štyri až päť. Je naozaj potrebné, aby sa prekladalo do bratskej češtiny? Je situácia skutočne kritická a zabúdajú Česi po slovensky? Opýtali sme sa našich spisovateľov.

18.05.2013 12:00
debata

Česi majú slovenčinu radi, často sa z tohto citu vyznávajú, ale slovenské knihy si asi len tak pre radosť kupovať nebudú. Veď peniazmi tiež neoplývajú, ani sa k nim len tak ľahko nedostanú – nie je to dnes vychytený tovar, ktorý by sa všade ponúkal z pultov. A potom – čítať si po slovensky je náročnejšie, ako počúvať slovenčinu napríklad v televízii alebo v podaní obľúbeného Žbirku.

Česi si od slovenčiny odvykli, lebo už tam nie je v nijakej podobe povinná a bežná, ani ako hymna, ale možno o to viac po nej túžia a sú zvedaví, čo píšu slovenskí autori. Potešilo ma, keď som v českom časopise natrafila na avízo, výber, do ktorého sa dostanú len najlepší – aspoň podľa mienky redakcie – autori, a zrazu tam vidím knižku Pavla Rankova Matky, preloženú do češtinu a uvedenú slovami: "Nový román oblíbeného slovenského prozaika…“ Takže to našincovi dobre padne a iste si odporúčanie všimli aj mnohí čitatelia časopisu.

V našej ankete hovoria slovenskí autori o skúsenostiach s prekladmi svojich kníh od češtiny. Zaujímavý je Silvester Lavrík, ktorý si prekladá do češtiny sám. Najprv ma to zarazilo, ale prečo nie? Kto iný môže mať toľko citu pre pôvodný text, ako sám autor? Ani ten najlepší prekladateľ zmysel diela nevyjadrí tak presne, ako on. Najzložitejšie je to pri veršoch, kde nie je všetko povedané iba slovami. Niečo sa iba evokuje jemnosťami odtieňov výrazov a niekde je to hlavné iba "medzi riadkami“. Niekto preklady kontroluje, niekto sa spoľahne na prekladateľa a dá mu voľnú ruku.

O slávnom Milanovi Kunderovi, ktorého prekladajú každú chvíľu, a tak má "pod palcom“ mnoho ľudí, čo sa ním zaoberajú, sa hovorí, že je veľmi prísny. Kontroluje ich do detailov. Raz prišiel na to, že z prekladu knižky Žert si ktorýsi vydavateľ dovolil vynechať úvahy o moravskej ľudovej hudbe, ktoré text obsahoval. Kundera sa strašne rozčúlil. Ale vie vraj aj pochváliť a oceniť dobrý preklad. Veď celkovo sú prekladatelia skôr pokorní voči dielu, ktoré prekladajú, a snažia sa ho verne pretlmočiť. Robia to s citom, ktorý je pri prekladaní rovnako potrebný ako pri tvorbe pôvodného diela. Často to však spisovateľ skontrolovať nemôže, lebo nerozumie reči, do ktorej ho preložili. V češtine si výsledok prečítať môže a môže sa pokochať, aké to je, keď jeho hrdina zrazu "říká“. Prekvapením pre autora pri prekladoch býva aj grafické a výtvarné stvárnenie knižky, ktorá je zrazu celkom iná ako v origináli. Výtvarník môže celkom zmeniť prvý dojem z knižky.

Na nočnom stolíku mi leží práve knižka Margity Figuli, ktorá vyšla v Prahe v roku 1942. Mám ju z antikvariátu a rada si v nej čítam aj tiráž: "Tři kaštanové koně, Nakladatelství Ladislav Janú v Praze, román vyšel v prosinci 1942, přeložili Ján Buda a Miloš Kosina, ilustroval Sláva Kittner. V origináli vyšlo nákladem MS v Turč. sv. Martine v r. 1940.“ Je to malý zázrak, čudo – Figulička v češtine. Je to veľmi zvláštne: prostredie a kresby sú rýdzo slovenské a dej sa odvíja v češtine. Koľko ľudí asi obchytkanú knižku čítalo? Pozastavujem sa nad tým, ako rýchlo vtedy knižku vydali aj v češtine!

Tá vzájomná zvedavosť a pozornosť vždy existovali, aj v ťažkých časoch. Predstavujem si nad "třemi kaštanovými koňmi“, koľko odvtedy asi vyšlo na Slovensku vôbec kníh a koľko ich bolo preložených do češtiny! Iste je to pekné číslo, ale my sa teraz tešíme aj z čísla dvadsať! V dnešných časoch je to úspech. A je to nádej, že si vymeníme so susedmi aj nejaké intímnejšie informácie, nielen tie, ktorými ľudí zahŕňa dianie všedných dní.

debata chyba